Blog
piatok

Tento koník literárneho rozletu

Foto N - Tomáš Benedikovič

Začala som zasa behávať. A ty máš akú bežeckú aplikáciu? Ja mám Nokiu 3310, dáva mi pocit bezpečia. Kebyže zakopnem (to ja často), zrúbem sa (pomenej...) a dolámem si hnáty (klopem na drevo...), tento telefón to určite prežije a podľa mňa aj sám privolá pomoc, alebo sa rozloží a zloží do niečoho pojazdného a odtiahne ma domov.

Kedysi sa skrátka vyrábali kvalitnejšie veci, určite ten povzdych poznáte.

V našom parku sa behá na dve smeny. Okolo siedmej vystrelia von tí, čo majú kompletný bežecký gear a potrebu ukázať ho všetkým, čo na priľahlých zastávkach čakajú na svoju električku do práce. Omnoho včaššie, za úsvitu vyrážajú teplákovci, ktorí naopak z rôznych dôvodov nechcú byť videní, chcú si svoj pokus o beh odbaviť v anonymnom pološere a bez zbytočných svedkov. Tí to ešte majú s prekážkami, v tomto čase totiž miestne socky vstávajú z lavičiek a mátožne sa skrz dráhu plazia k fontáne, z ktorej si spravili verejnú umyvárku.

Behávam s prvou smenou; mám rada rána, budíky o piatej a Vyšehrad v jednom ohni. A hlavne sa doma osprchujem a môžem ešte na hodinku skočiť naspäť do postele – ako inak – s knižkou. Uvažovala som, či je toto čítanie iné než večerné. Či to trebárs v rannom svetle, vo svetle začínajúceho dňa a nekonečných možností vnímam viac optimisticky. Americkí vedci zatiaľ nezistili? A doznievajúca radosť z pohybu? Zabeháš si a je z teba skoro nežný kritik. Tri, dva, jeden, začína nekritický maratón.

No, tak napoly.
Na jednej nohe, haha.

Asi pred troma mesiacmi som tu rozoberala Chuť zabiť, debutovú zbierku poviedok Václava Kostelanského. Niektoré kúsky neboli márne, konštatovala som – cítite, že by sa na tom dalo stavať, vidíte, že má autor niekam nakročené, akurát si nie ste istí, kam asi tak. Teraz som dočítala jeho novšiu vec s názvom Incident a je to lepšie. Omnoho lepšie. Nesmierne ma to potešilo – klobúk dolu – lebo Kostelanski sa nepochybne musel zrevidovať a posunúť sám, keďže redaktorov nemáme a kritika niekde kávičkuje a pokyvkáva svojou erudovanou hlavou na čokoľvek, od novín po nápojové menu, to si vybavíme nabudúce.

Osemnásť poviedok, rozsahom väčšinou skromných, ponúka príbehy celkom rôznorodé, a pritom ich všetky spája jeden tón – groteskný. To slovo vlastne stačí. Takto si to predstavujem. Bežný deň, začneš ho v obchode za pultom, odmeriavaš zákazníkovi desať metrov z kábla, nato vyjdeš von, prekročíš pár kozích bobkov a všetko ide dofaka, už sa z toho nikdy nevymotáš.

Akási poloopica tam žongluje s jazvečíkmi, nadhodí ma a smerom dole padám rovno do klaunských nohavíc. S nesmierne zarezaným stredovým švom mi nenapadá povedať obecenstvu nič iné, len tramtaratá, pozrite si ďalšie číslo.

Ako zlý sen sa mi vracia poznámka jednej recenzentky zo staršieho čísla Knižnej revue, v rámci hodnotenia nejakej mladej debutantky: „A to je ďalší kamienok, o ktorý sa potkol koník jej literárneho rozletu.“ Požičajme si tieto výrazy odborníka a povedzme, že Kostelanski ponad kamienky a iné nástrahy tancuje s prehľadom, ani nepotrebuje pauzu na výdych, valí to jedno za druhým. A neraz je vtipný, ja som sa zachádzala od smiechu, humor je dôležitý a hrá tu veľkú rolu, treba ho spomenúť. Pritom to však nie je ani zďaleka len farebná estráda s krepovým papierom. Mne to chvíľami dosť jasne komunikuje úplne určitý životný pocit. A to dokonale netragicky, bez pátosu a veľkých slov. Tie si autor niekde aj dovolí – lebo môže, očividne sa neberie príliš vážne, a tak to zaznie v celej svojej prostote, skoro veselo.

Ako keby si ráno na seba sprisahanecky žmurkol do zrkadla a sám sebe pošepkal: „Ej bisťu, ale máš nezmyselný život.“ A myslíš to v dobrom.

To je, pravda, nadstavba. Môžete skrátka len čítať a baviť sa. Tu začiatok poviedky Pár kapitol z Omarovho denníka:

Deň prvý
Och, Alah akbar, čím som si to zaslúžil, normálne sem hrdo vtrhnem, ako príslušník hordy obsadiť cudziu krajinu, plieniť, rabovať a najmä znásilňovať, a oni ma chytia! Ako ľahko som sa nechal vlákať do pasce. Ako návnadu použili krásnu sedliakovu dcéru. Hnali sme sa s kindžalami nad hlavou na Poniky, dúfajúc, že sa tým preslávime, a tu zrazu v jednej dedine, hneď za prvou chalupou ona.

Je to tak, ako to vyzerá – padli Turci na Poniky. Exotický zajatec končí v Trenčíne, kde má vykopať legendárnu studňu. Popri tom sa veľmi zblíži s katom, ktorý naňho dozerá, a všetko si to zapisuje do denníka. Motívy z dejín nášho národa nájdeme aj v ďalších poviedkach, trebárs Siedmy pád. Aj to je presne tak, ako to vyzerá, Štúr & co. sa stretajú v miestnej krčme, aby poopravili niekoľko slov, a pritom skoro náhodou vymyslia siedmy pád.

Kostelanski, radosť, zjavne disponuje peknou slovnou zásobou – a vie ju používať.

Doteraz mi tvár šetril, ale pristátie bolo hubou na hobľovanú smrekovú dosku, až som si zadrel íver do gamby.

Love it.
Akurát som tam doplnila čiarku.
Pretože čiarky, no, tri bodky.

Korektúry, rovnako ako minule, robila či nerobila Zuzana Rakšányová.

Zase ich tam chýba neuveriteľné množstvo. Až som sa zamyslela, či neexistuje nejaká dimenzia, kde tieto naše mysteriózne slovenské čiarky prebývajú, v ľahkom netrpezlivom chvení čakajú na svoj moment, ktorý nikdy nepríde. Ak už sa niektorá aj dostane z tejto vzdialenej dimenzie do skutočnej knihy, neraz končí niekde, kde nemá čo robiť. Aj to je svojím spôsobom životný pocit, mnohí ho dôverne poznáme, v správny čas na nesprávnom mieste, zas a znova. Prečo? Neviem. Ale tá predstava ma skoro dojíma, žijem s ňou už niekoľko dní – ako keď poviete dieťaťu, že chrobáčik odišiel do chrobáčieho neba, tak si pred spaním predstavujem také nebo našej potratenej interpunkcie.

Škoda toho.

Redaktor v tiráži ani uvedený nie je. Asi nebol. Ak nebol, aspoň nič nepokazil.

Kostelanski si celkom dobre poradil aj bez neho. Nájdu sa tu hluché miesta, napríklad práve v tom Omarovom denníku, kde je aj ten humor chvíľami akosi nasilu, a niekoľko viet mohlo byť menej kostrbatých, no to sú detaily. Opraty svojho literárneho koníka drží tento autor pevne v rukách.

Alebo zo mňa hovorí radosť slnečného rána, žblnkoce vše odpúšťajúci vtáčí spev?
Nemyslím si.
Kostelanski je dobrý.
Ale znepokojuje ma, že tie chyby už si v knihách značím s akousi odovzdanosťou, ako keby sa s tým rátalo, ako keby nejaká miera korektorskej nedbanlivosti ešte bola znesiteľná; a raz možno celkom zľahostajniem a mávnem rukou. Možno už ten proces nenápadne začal. Ani vo vlastných článkoch nedbám už toľko o každú vetu.

To aby ma potom niekto včas zastrelil.

Hľadala som, či bol Kostelanski vo svojom roku nominovaný na cenu Anasoft Litera. Zdá sa, že nebol. Neprekvapilo.

Miesto ďalších úryvkov upozorním na stránku, kde si môžete stiahnuť dve kratšie poviedky v plnom znení (tu). Ja s tým samozrejme nemám nič spoločné, ja som to tam nezavesila, viem predsa, že existujú nejaké autorské práva atď. Náhoda, osud, tajný agent. To rozloženie stránok – smutné, niekto nevie skenovať, ale aspoň rozmazané to nie je, že by ste to museli lúštiť.

To je všetko. Pekné ráno, dobrý deň, zatát!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/

Blogy

|

Už viac ako 88624 z vás dostáva správy e-mailom