Teraz je už naozajstným anjelom, už má aj krídla
Niekedy máme asi málo kameňov. Málo kameňov na to, aby sme ukameňovali všetko zlé, čo nás pristihlo nepripravených. A to asi nikdy nebudeme dostatočne pripravení na zlé správy. A hlavne, ak sa tieto správy občuchli o zdravie našich najbližších a nám tým pádom berú zbrane z rúk. Bojíme sa a tento strach nás celých paralyzuje. A čo nás paralyzuje možno ešte viac, je systém a zákon, podľa ktorého sa riadia naše zdravotnícke ťažkosti, ktoré nám kradnú pokojný spánok a mimiku z tváre.
Pred tromi rokmi
Ten hrozný rok, kedy som sa rozlúčila s mamkou. Zomrela s menom a priezviskom ešte vždy neuvedeným na transplantačnej listine, napriek tomu, že jej stav sa rapídne zhoršoval už niekoľko rokov. Posledný rok jej pán doktor podaroval aspoň zopár brožúr o transplantácii. Nech si prečíta. Možno na skrátenie času, možno preto, aby v nej nevyhasla nádej v jeho „nadprirodzené“ schopnosti, možno preto, aby jej klamne pripomenul, že je ešte stále v hre.
Nebola. Ani predtým, ani v ten rok.
Poctivo čítala odporučené brožúrky o transplantácii, ale vždy keď prišla na kontrolu, o transplantácii nebola ani reč. Aj keď výsledky už boli v mínusových hodnotách, nedokázala sa pretlačiť ani len na zoznam. Vysnívaný anjelský zoznam transplantačnej listiny, a to čo i len na nejaké dvojciferné číslo. Z kontroly si vždy odniesla horšie a horšie správy a spomienky na doktora, ktorý namiesto toho, aby sa zaoberal svojim pacientom, cvičil na hrazde. Vraj, „…..pri Vás si to môžem dovoliť, Vy mi to odpustíte.“ Mamka vďačná, za jeho čo i len chabú pozornosť a úškľab úst, vždy mu to odpustila a pred nami všetkými ho ako jeho ombudsmanka obhajovala.
Neobhájila ho dostatočne, keď ho ešte stále nevidím vo farbách.
Mamka niekoľko rokov pravidelne darovávala krv, dostala aj peknú Janskeho plaketu v pevnom červenom obale. Keď ju doniesla, bola som na ňu taká hrdá (a to nebolo po prvýkrát). Keby som mala ten anjelský transplantačný zoznam ja, hneď by som si ju tam dopísala. Ako by zrejme spravil každý z nás.
Za nezištnosť, lásku, trpezlivosť a pokoru s ktorou zvládala svoje ochorenie.
Za veľké srdce, ktorým dokázala odpúšťať všetko, aj doktora cvičiaceho na hrazde, aj omrdenú sestričku, ktorá iba zdrapla med a vždy iba odsekla: „Počkajte a zapíšte sa!“ Aj ju mamka obhajovala. Vždy, keď som s ňou sedela v čakárni, hneď ospravedlnila sestričkine správanie svojimi paragrafmi: „Vieš, oni toho majú strašne veľa.“
Keď sme niekedy niekoho stretli na chodbe, nejakého zblúdilca, pacienta, ktorý márne hľadal svoju ambulanciu, oddelenie, či lôžkovú časť, a spýtal sa nás ako spásnych duší, či náhodou nevieme….mamka neváhala, nevysvetľovala cestu, lebo vedela, že je to na vysvetlenie niekedy až príliš komplikované, v tej rafinérii ľudských osudov. Nastavila svoj orientačný kompas a zblúdilého pacienta pekne odprevadila až pred dvere, kde chcel ísť.
Vždy s úsmevom. Aj napriek tým najhorším správam, ktoré si pred niekoľkými minútami vypočula, v ambulancii svojho atletického doktora na hrazde.
Do listiny sa nedostala. Možno včielky v ten rok dali málo medu a možno my sme mali primálo peňazí.
Viem iba, že určite aj tam hore mamka niekoho odprevádza, sprevádza, pomáha a podporuje. Teraz je však už naozajstným anjelom,…. pretože už má aj krídla.
