Blog
pondelok

Teraz už ma nikto nebude hľadať

Foto N – Tomáš Benedikovič

Včera neskoro v noci som publikovala článok, volalo sa to Holokaust do každej domácnosti. Ešte som sa k nemu trikrát vrátila a ďobla tu a tam do nejakých detailov, a potom som zavrela počítač a išla si umyť zuby. A tu som začala premýšľať, fabulovať a fantazírovať, až som napokon počítač zasa vytiahla a článok vymazala.

Dotýkal sa okrajovo Jany Juráňovej a jej knihy Nevybavená záležitosť, z väčšej časti sa však točil okolo fungovania veľkých nakladateľstiev. To síce bola zábava, ale rástol vo mne pocit, že je to žalovateľné. Už som nás v duchu videla, ako predávame dedovizeň a do piateho pokolenia na hanbu živoríme, v pote tváre splácame moju prostorekosť.

Nešlo o čistú paranoju, vybavujem si, že mi kedysi pristála na pracovnom stole zmluva o mlčanlivosti – vôbec si nepamätám, čoho sa týkala, pamätám si len svoj pobavený smiech, ha ha, čo také prísne tajné sa asi v tomto dome môže diať. A podpísala som, nepochybne. Ktovie, kde je moja kópia. Potrebovala by som sekretárku. Alebo právnika. Alebo – zbaviť svojprávnosti.

Nechápem ľudí, ktorí sa nudia. Mne sa stále niečo deje.

Tak či tak, ten článok už si neprečítate. Zvedaví? Ha.

Miesto toho bude Rozner a Jesenská. Napísala som si to pre radosť už asi pred mesiacom a potom to s čoraz menšou radosťou štyrikrát prepísala. Welcome to my world.

Začnem – to už tuším tiež začína byť moja obchodná značka – okľukou.

Mnoho, veľmi mnoho pre mňa znamená Tolstého Vojna a mier – najskôr preto, že som túto knihu prvýkrát čítala mladučká; psychológia tomu hovorí formatívne roky, Shakespeare o poznanie poetickejšie: salad days. Ste otvorení svetu a všetko sa do vás hlboko vrýva. A na všetko máte názor, za ktorý sa neskôr hanbíte.

Aj keď som neskôr Vojnu a mier s nemenšou láskou čítala znova, vlastný exemplár tohto veľkého románu som dlho nemala. Raz som ho uviedla na svojom vianočnom zozname a skutočne ho dostala – vysvitlo však, že žena, ktorá ho mame pomohla zohnať, sa skrátka chcela zavďačiť, takže ho ukradla z knižnice v jednom vzdialenom okresnom meste. Musela som ho vrátiť.

Minulé leto ma túžba pochytila znova, napísala som „svojmu“ knižnému dealerovi – uňho na internetových stránkach som nič nenašla, ale nemal by náhodou niečo pod pultom? Mal. Prebaly od Albína Brunovského, preklad Zory Jesenskej, informoval ma a dodal: „Jasná voľba?“

A mám ho.

Mám ju.

Zora Jesenská, o ktorú som sa dovtedy zaujímala pramálo, sa od tých chvíľ začala predo mnou vynárať čoraz častejšie, hádam najmä z rozhlasu, potom z článkov – neviem.

Jedným z mojich problémov zjavne je, že keď už o niečom píšem, rovno to vytiahnem, a to sa znova začítam. Potom sú dve hodiny v noci a ja žmúrim do steny. Potom si idem umyť zuby a všetko zahodím.

Skrátka – nakoniec musel prísť Ján Rozner a jeho Sedem dní do pohrebu, spomienková kniha o Zore Jesenskej. A popravde, načala som ju s tým, že je veľká a zrejme ťažká, a tak ju budem občas čítať po troškách. Kdeže, kdeže. Dostal ma hneď na prvých stranách. Na prvých stranách sa večer vracia z nemocnice do prázdneho bytu, keď tu mu telefonuje ošetrujúci lekár, aby podal svoju zmätenú správu. – Stav vašej ženy sa zhoršil. Mali by ste ihneď prísť. Bolo by dobre, keby ste zaraz prišli. Musíte ovšem rátať s tým, že vaša žena je už mŕtva.

Rozner položí slúchadlo a zostane stáť pri telefóne. Nežiali – v duchu si rozoberá lekárovu nelogickú výpoveď a uvažuje nad tým jedným nespisovným slovom, ktoré použil. Umrela mu žena – a on to oznámenie v duchu rediguje.

A taký vlastne zostane po celých tých sedem dní – pochopil, čo sa stalo, ale odloží to bokom a je praktický. O všeličo sa treba postarať. Papiere, smútočné oznámenie, pohreb, odvoz na cintorín – a neraz, keď niečo takto vybaví, pocíti absurdnú radosť – ako keby sa mu podarilo splniť nejaké jej malé nevyslovené želanie.

Sú tam, ako to povedať, sú tam ťažké chvíle – keď ju nečakane ešte raz vidí, v márnici, keď sa vo dverách u švagrinej krátko, nekontrolovateľne rozvzlyká, keď neskoro večer po dlhom dni polieva doma kvety, s papierom v ruke, podľa Zoriných podrobných inštrukcií (kaktusy? kaktusy kedysi ani nepovažovala za ozajstné rastliny, a zrazu je ich tu toľko!).

Ale ja nechcem, aby to bolo celé o smrti.

Myslela som si, že ich spojila literatúra. A svojím spôsobom to asi bolo tak, ale skôr akoby si k sebe pomaly, prácne, našli cestu všetkému navzdory.

Prišli z iných svetov. On z Bratislavy, ona z hôr. On bol sám; brat mu vždy zostával akosi vzdialený, o matke sotvačo pekné vedel povedať, o otcovi radšej nehovoril vôbec. Pre Zoru, pre tú bola rodina všetkým, s nenútenou samozrejmosťou sa po celý život vracala do domu, kde vyrástla, za svojimi najbližšími, ktorí jej skutočne boli najbližší.

A všetci vtedy boli proti svadbe. Aby sa tento pochybný zjav s večne prázdnymi vreckami a sklonmi k alkoholizmu priženil do ich veľkej, zámožnej, slávnej rodiny?

Vzala si ho potajomky. Časom sa na ňu prestali hnevať, naveľa už ho nejako prijali.

A on si myslel, že sa tým niečo vyrieši. Zrazu ju mal. A nemal – nežili spolu, ona bola vždy jednou nohou doma. Odkiaľ kam sa vlastne vraciaš? Raz jej to napíše, zúfalý list na sever, lebo s tebou je všetko ľahšie, svet je znesiteľnejší, keď si nablízku. Ona odpovie stroho a posledné dva riadky sú preškrtané, preškrtané tak, že sa nedajú prečítať.

Ak si neporadíš sám, možno by sme sa radšej mali rozísť?
On sadne na vlak a ide za ňou.
Všetko sa zažehná.
Všetko sa vždy zažehná.
Koľkokrát sa naňho hnevala, že toľko pije, stále je vonku, stále sa s niekým nalieva. A potom – zmierlivo – veď nič to, každý sa zavše potkne, dôležité je zasa vstať.

Taká bola. Nejakú vieru aj on kedysi mal, ale dávno o ňu prišiel, kým Zora bola vždy plná ideálov.

Keď je človek za niečo spoluzodpovedný, jeho psia povinnosť je vydať sa napospas, niesť svoju kožu na trh – to boli jej slová, jej postoj.

On sa možno vzdával, skôr než vôbec poriadne začal. Radšej vyrazil do ulíc a v niektorom z obvyklých podnikov, v meste, ktoré poznal ako vlastnú dlaň, už natrafil na kohosi, s kým si mohol vypiť a podebatovať. Utekal? Skrátka okolo seba potreboval ľudí. Čo od nich čakal? Nevie. Ale mohlo to prísť jedine od nich.

A ona?

Ako to, že to Zora nepotrebovala? Asi vedela žiť sama so sebou.

Čím to je? Možno sám seba nemal dosť rád, uvažuje. Možno sám seba skrátka nemal rád.

Boli iní, úplne iní. Tak čo ich spájalo?

On písal, pravda, jeden článok za druhým, ale knihy ho zas tak nezaujímali, vraví, a nebol ani zďaleka taký sčítaný, ako sa všetci okolo domnievali. A vôbec, začal filmom, chodieval kedysi do kina, na všetko bez výberu, potom sa dostal k žurnalistike a nejakou okľukou aj k divadelnej dramaturgii (nič menšie než činohra SND), nebola to však preňho žiadna cieľavedomá púť, nikdy nemal sebadisciplínu, ktorou tak zjavne oplývala Zora.

Začalo to – známy príbeh – takto. Ona preložila knihu, naviezli sa do nej kritici, rozprúdila sa živá debata, až príliš živá, už by sa to hádam mohlo aj ukončiť, povedali mu v práci, zlep článok, kde to zosumarizuješ a uzavrieš. Prečítal si, ako sa kto vyjadril, a skutočne to uzavrel – a neuzavrel. Zora sa zlostila, taký panský chlapec z Košíc to tu bude komentovať.

Nebol panský a nebol z Košíc. A napokon radšej zašiel za ňou osobne.

Nebolo nič romantické na tom, ako sa zoznámili. Oslovil ju vlastne zo strachu.

Bál sa, robil si starosti, že by o tom mohla napísať článok. Radšej nech ho zotrie medzi štyrmi očami. Aj to spravila. Jednou vetou. A čosi z toho pomaly vyklíčilo. Pritom si netrúfal, vôbec si netrúfal sprvoti.

A nakoniec predsa bola jeho. Boli svoji.

O prekladaní píše Rozner skoro úsmevne. Raz si trebárs donesie domov český preklad Madame Bovary, žena sa ho otrávene pýta, načo to kupoval, veď to už dávno majú, sama to preložila do slovenčiny, a on sa zatvári prekvapene, pritom dobre vedel, akurát jej skrátka celkom nedôveruje, veď bola mladá, keď sa do toho púšťala, ktovie, ako to dopadlo.

A spolu pracujú. Rozner jej nosí doslovné preklady, nadrobno popísané strany, každý výraz trikrát obrátený, ona si to prezerá a cizeluje do veršov. Alebo si nad to sadnú spolu, celé dni a noci rozoberajú, dohadujú sa o slovíčkach. Raz sa aj poškriepia, čo by sa nepoškriepili. Ty to príliš uhládzaš, príliš uhládzaš, no a čo že uhládzam, tak dobre, ale pod takú prácu sa ja nepodpíšem. Tak sa nepodpíš, hotovo.

Pritom – zrástli – a on začal byť svojsky citlivý na kritiky, ktoré vychádzali k jej prekladom; dotýkalo sa ho to – akoby niečo celkom nezmyselné vyčítali jemu.

Keď ich oboch napokon režim úplne vymazal zo spoločenského povedomia, keď odstránil všetky preklady z knižníc a do schránky padali už len obálky s oznámením o zrušených zmluvách, pobúrení boli, ale prekvapení nie. A v jej prípade obzvlášť, ona sa nikdy nerozpakovala.

...jeho žena mala špeciálnu záľubu vyslovovať svoje názory takrečeno na plnú hubu, špeciálnu schopnosť vystupovať nediplomaticky a robiť si nepriateľov.

Iní si aj v týchto stiesnených podmienkach našli svoje cestičky. Rozner na nich spomína s neskrývaným opovrhnutím. Zohneš sa, alebo sa dokonca drzo snažíš hrať na dve strany, píšeš pre budúcnosť, ale po večeroch pre istotu telefonuješ potentátom do Prahy. Predstieraš, pretože veľmi chceš – zase alebo ešte – byť niekým. On sám nemal ambície?

Zora prekladá, Rozner sedí v kresle a číta si Hegela.

Bol ako jej dvojník, musel ostať pri nej. A tým bolo všetko vyriešené.

Mohlo by sa zdať, že Rozner píše z akejsi falošnej skromnosti, ale nemyslím si – on skrátka rezignoval, a v prvom rade si skrátka naozaj vlastne neveril. V Zore našiel niekoho, kto mal viery za nich oboch. Ani pri nej nikdy nehovorí o láske, taký výraz hádam ani nepadne; a ak spomenie zamilovanosť, potom len v súvislosti s nejakými náhodnými známosťami, ktoré sa v jeho živote objavili a z ktorých sa rýchlo vystrábil, pretože vedel, že v nej má niečo viac, v nej má domov, slovo, ktoré akoby položil nad lásku, pretože habká, tápe, nenachádza, ako lepšie by to povedal – toto mu nikdy nešlo.

Hľadávala ho po podnikoch, len ju zrazu videl stáť vo dverách, niekedy namrzenú, niekedy odovzdanú – poď domov, nič viac. A raz, ešte v začiatkoch, vypili si obaja a potom plavným krokom križovali nočné mesto, dlho sa zhovárali stúlení kdesi na starých kamenných schodoch.

A teraz?

Teraz už ho nikto nebude hľadať.

Nejako sa mi nechce ani pokračovať, ani to uzavrieť. Pôvodne som tu ešte mala úryvok z Jesenskej prekladu Vojny a mieru. Ale dnes večer som išla do kina, na blind, ako sa hovorí, na blind do kina je vlastne super, no, nechajme to, skrátka náhodou to bol tiež taký príbeh umelecky založeného človeka, ktorému postupne všetci umrú, a ja som si to rozmyslela.

Nebude nič.

Iba dodám, že som len tak zhrnula dejiny jedného vzťahu, ale v knihe je toho viac, je tam trebárs úplne rozkošný Mňačko – ako chlapec chodí kradnúť čerešne Jesenským do záhrady, ako dospelý sa presúša s Roznerom po parku, tlmeným hlasom diškurujú o zložitej dobe. Matuška hádže svoje politicky extrémne nekorektné vyhlásenia smerom k etnickým menšinám a Hečko – noooo, Hečkov obraz mi Rozner trochu naštrbil.

Viem si veľmi dobre predstaviť, ako by toto všetko niekoho absolútne nebavilo. Nemám to nikomu za zlé.

Keby išlo o ďalšie čítanie k téme, podstatne zmysluplnejší a informatívne bohatší článok než tento môj nedávno publikovala iná blogerka, nájdete ho tu.

Ja sa v ďalších príspevkoch vrátim k súčasnej slovenskej literatúre. Som oddýchnutá a plná nádejí. Všetci dostanú druhú šancu. Aj Kopcsay.

Ach, a ešte bude jeden taký komplexnejší článok, ktorý už mi tu dva mesiace dozrieva, s názvom Kritika všetkého.

Všetky použité fotografie sú archívne fotografie z knihy Sedem dní do pohrebu od Jána Roznera. Snažím sa, čo. Idem si upratať v papieroch. Zatát.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/

Blogy

|