Terno vo svojich supermarketoch nanútilo zamestnancom ponižujúce tričká
Po odznakoch, na ktorých pokladníci odhaľovali svoje city, ich teraz dostali rovno nariadené na tričkách.
Jedna vec je dávať zle plateným predavačom v pokladniach mikulášske čiapky – dá sa to brať ako časť predpísanej uniformy. Veď predavač tam nie je za seba, ale za firmu. Predavača, jeho prítomnosť a dokonca to, čo hovorí, si firma za peniaze prenajíma. A mikulášska čiapka je síce smiešna, ale predsa len uniforma.
Nedávno sa na hrudiach predavačov v slovenských supermarketoch J&T ako Moja Samoška, Terno a Hypernova objavili odznaky. Je na nich srdce a napis ako napríklad „Som Zdenka a milujem ((Zdenka, niečo si vymysli))“.
Niekto na marketingu si asi predstavuje, že je dobrý nápad, keď aj predavači pôsobia ako ľudia a zákazníci si vybudujú k svojim predavačom, poťažmo predajniam, osobný a pozitívny vzťah. Niekde to funguje – v menších či dobre manažovaných firmách, kde ľudia pracujú radi.
Napríklad v Martinuse si predavači na štítky píšu, čo práve čítajú – keďže tu predavači radia s čítaním, môže to byť pre zákazníka dobrá pomôcka.
No pri kuklovaní v pokladni je to len strápňovanie predavača. Nemyslím si, že zle nemotivovaní predavači majú záujem sa otvárať pri blokovaní tovaru.
Vidieť to, väčšinou si na odznak píšu hlúposti. Pri platení sa napríklad dovziete, že Zdenka miluje čokoládu. Good job, marketing Terna. Pre toto sa k vám určite vrátim.
Najnovšie však Terno vystúpilo na vyšší level stupidy.
Predavači si teraz nevyberajú dobrovoľne, čo verejne milujú. Všetci svorne, z rozhodnutia vedenia, veľkými nápismi na tričku hlásajú „Milujem svoj región“.
O tom, čo verejne miluje personál, sa teraz rozhoduje na porade. Ak na tričkách svietilo, že svoj región miluje Terno, OK. Takéto hlúposti počúvame stále a všade.
Ale aby zamestnanec ráno s dodávkou nového trička zistil, že mu firma nariadila verejne deklarovať, že niečo miluje, to je násilné. Je to silové nariadenie manažmentu, ktorý sa nevie vcítiť do svojich ľudí.
Ako sa cíti človek, ktorý si nemôže vybrať, čo verejne deklaruje, ako najhlbšiu emóciu? Môže napríklad odmietnuť milovať svoj región?
K slovám a ich váhe mám úctu a toto podľa mňa už hraničí s verejným ponížením.
So sociálnymi sieťami sú firmy nútené používať ľudský a „autentický“ tón. V marketingu tak vzniklo nové klišé – všetky firmy robia všetko s láskou a všetko milujú.
No vždy sa aplikuje k firme, nie osobe zamestnanca.
Zodpovední ľudia v Terne Slovensko sú necitliví hlupáci. Čo milujem, si nemôže zamestnávateľ kúpiť. A rozhodne sa to nedá vynucovať.
