Denník N

Texaský masaker pekne blbou knihou

Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič

Cez veľkonočné sviatky sme navštívili našu babku. Žije v kraji, odkiaľ pochádza Dušan Mitana a Jarka Hargašová. Strávila som tu nejedny letné prázdniny, a tak sa k týmto miestam viažu aj mnohé moje rané čitateľské zážitky.

Ako obvykle, aj túto sobotu som sa po výdatnom obede odklátila do izby, kde sme kedysi so súrodencami spávali, aby som si prezrela všetky tie dobre známe knižné poklady, bezpečne uložené za sklom v sekretári. Laponček Sampo, moja láska. Ale teraz som išla na istotu, chcela som si predovšetkým znova prelistovať Dallas, knižné spracovanie rovnomenného seriálu.

dallasSeriál sme s babkou často pozerali – povedala by som, že sme nemali na výber, ale nie som si istá, či by sme si vybrali niečo lepšie, aj keby sme mohli. Kniha sa mi v každom prípade mocne zapísala do pamäti preto, že to bolo moje prvé stretnutie s erotickou scénou v literatúre. Tušila som vtedy len nejasne, čo sa to tam vlastne deje.

Pri tomto stretnutí po rokoch ma prekvapilo, že som si zapamätala práve tú jednu erotickú scénu – pretože kniha je ich plná. Na druhej strane, sú si všetky dosť podobné. Zdá sa, že autor mal svoje fixácie. Nebudem to rozvádzať, prečítajte si.

Vzala som všetky tri diely – Dallas: Ewingovci, Dallas: Ženy Dallas: Muži – do kuchyne a rozdelila ich medzi súrodencov. Zákusok, mňamka, čítali sme si. Celé je to jeden veľký refrén – sex, ropa a dobytok. A na konci jednej časti sa vydavateľ rozhodol zaradiť výňatky z listov, ktoré zaslali spokojní čitatelia. Myslím, že postačí prvý a posledný:

Za knihu DALLAS Vám ďakujem, ďalšiu časť mi môžete poslať, ale nie naraz, pretože už veľmi hlboko pozerám do peňaženky.

A – úplne super:

Chcem mať všetky diely v knižnici, pretože ak zomriem, knižnicu ponechám vnučke.

AK zomrieš? Optimistka.

Pôvodne som uvažovala, že by som jednu knihu tvorivo rozobrala, aby sme si na nej vysvetlili niektoré funkčné postupy žánrovej literatúry, ale som z nej príliš v rozpakoch – aj keď dnes už z iných dôvodov než kedysi. Dovolím si však poznámku, že tu niekto napodiv skutočne robil korektúry. Ak to išlo pred sto rokmi v brakovej literatúre, prečo to nejde dnes v takej, ktorá sa tvári ako čosi lepšie?

A napadlo mi viac vecí.

Cestou domov som si vo vlaku zhodou okolností vytiahla z batôžka knihu Duch a skúsenosť, zbierku esejí Roberta Musila. Z toho, čo píše o divadle a o literatúre, by si človek povedal, že sa za tých sto rokov veľa nezmenilo. Zarazila ma však najväčšmi jedna jeho poznámka na okraj:

Ak sa uzákoní plánovaný zákon na ochranu mládeže pred tzv. brakovou a bulvárnou spisbou, bude to znamenať predbežný koniec nášho duchovného vývinu!

Niekto niekedy skutočne čosi také plánoval? Hm!

A mohlo by nám to trebárs imponovať – myšlienka, že sa kompetentné miesta postarajú o to, aby sa z vydavateľstiev prestali vyplavovať tie prúdy sračiek a aby dostala viac priestoru kvalitnejšia literatúra. Ale neimponuje, všakver. Jedna vec je, koho označíme za kompetentného. Z logiky veci by napríklad u nás mala byť kompetentná porota Anasoft Litery, a mne sa teda nezdá. Druhá vec – môžeme hovoriť o svedomitom výbere podľa kvality, ale zaváňa to cenzúrou. A do tretice – trpíme často predsudkami voči žánrovej literatúre, pritom sa v nej nájdu dobré veci, len keby sme si dali tú prácu a pohľadali.

Ešte stále čítam toho Josefa Hrabáka, ktorý sa k tomuto typu tvorby lepšie než ktokoľvek iný dokázal postaviť nezaujato. S veľkým pochopením píše tento pán o obrovskom rozmachu oddychovej literatúry v povojnovom období a hoci mu tiež zjavne niektorí autori prekážajú, nestrieľal by ich za to. Ak tieto treťotriedne jednohubky vyhádžete z mestskej knižnice a necháte tam len Joycea, Prousta a trebárs toho Musila, ľudia vám tam nebudú chodiť.

Ide teda o to, že treba vytvoriť kvalitnejší mainstream.

Pod tým si môžeme predstaviť napríklad ženský román, ktorý si síce ponechá jednoduchú romantickú zápletku a nevyhnutný happy end, ale formálne sa bude vyznačovať bohatšou slovnou zásobou, trochu premyslenejšou motiváciou postáv, menšou mierou opakovania, lepšou štylistikou – možností je neúrekom.

Snívajme.

J.R. sa vrátil k bazénu. Kristin preplávala bližšie k nemu a lenivo sa vytiahla z vody. Plavky, na ktorých sa jej uvoľnilo ramienko, sa z nej zošmykli a odhalil sa jej kus veľkého bieleho prsníka. Ak si to aj všimla, nedala to najavo. J.R. zobral uterák a hodil jej ho. Šikovne ho chytila, namiesto poďakovania sa naňho usmiala a začala si vysušovať vlasy.

Ja som sa teraz na dobu určitú znova zaradila do pracovného procesu, domov sa vraciam s dušou na jazyku, navarím, upracem a umriem. Mnohí ľudia takto žijú celý život. Nemám nikomu za zlé, že si po ťažkom dni nesadne do kresla s ruskou avantgardou. Hrabák iba upozorňuje, že si treba vyberať, treba si cibriť rozlišovacie schopnosti, hľadať, hľadať si v rámci obľúbených žánrov to lepšie.

Myslievam takto na severské krimi – počúvala som kedysi audioknihu Hypnotizér. Keppler sa dosť opakuje, ale ináč to nebolo zlé. Podobne o čosi menej známy Stefan Spjut a jeho mysteriózny Stallo, ten je vynikajúci. Priemerná až podpriemerná je naproti tomu trebárs Liza Marklundová; veľmi snaživo sa pokúša zasurfovať si na módnej vlne, ale nejde jej to, nejde.

Budem si musieť prečítať toho Kariku, napadlo mi.

Okrem toho, keď už fantazírujem, by bolo treba poriadne sa kriticky prizerať aj tej literatúre pre mládež. Lockhartovej Ostrov lhářů je naveky lepší než čokoľvek, čo kedy napíše Gayle Formanová. A John Green? Ani nehovorím.

Dallas je odpad. Nezvádza; na prvej strane sa vyzlečie a upachtene beží za vami, že aha, aha. Pritom nie je na čo dívať.

Vybrala som zo svojho čitateľského denníka päť vecí, ktoré by sa s prižmúrenými, skoro zavretými očami dali označiť za ten spomínaný kvalitnejší mainstream. Skôr kvalitnejší než mainstream, ale dobre, nechajme to. Pekné príbehy, dobre napísané.

Poznamenám, že tieto čitateľské zážitky pochádzajú z obdobia, keď som pracovala pre komerčné vydavateľstvo, kde mi dennodenný kontakt s literatúrou pofidérnej kvality značne otupoval tú vyššie spomínanú rozlišovaciu schopnosť. Takže ruku do ohňa za to nedám. Ale štyri prsty trebárs hej; som si skoro istá.

Nic Pizzolatto: Galveston
Knihu už som spomínala a odporučila v jednom staršom článku. Ale odporučím znova. Autora preslávil scenár k americkému seriálu True Detective. Ak ste ho náhodou videli a páčil sa vám, niečo z tej atmosféry nájdete aj v tomto románe. Hrdina, nebezpečný mafián, zisťuje, že je smrteľne chorý. Čo urobí? Zapáli si, kopne niečo do seba a ide do práce. Nato sa všetko pokašle a on sa zrazu ocitá na úteku. Prirátajme si k tomu voňavú osudovú ženu a môžeme skonštatovať, že zápletka je v podstate banálna. Ale je to krásne napísané – akýsi fatálny smútok lezie z každej vety, chce sa vám umrieť s hlavou v dlaniach.

Juli Zeh: Pod vodou
Psychologický thriller zasadený do veľmi svojrázneho prostredia, na nehostinné kamenné pobrežie ostrova Lanzarote. Pokojný, ak nepovieme rovno nudný život ústrednej dvojice naruší návšteva z Berlína; autorka s nesmiernou ľahkosťou rozohráva komornú drámu plnú potláčaných vášní. Zasa to znie banálne? Rozdiel je možno napokon ozaj len v tom, ako autor príbeh spracuje. A tu je to nasekané nenormálnym spôsobom, vybrúsené vety, minimalizmus, a pritom akoby skoro bujarý. Voči záveru by som mala výhrady – uvidíte…

Andrew Miller: Čistý
Sme na konci osemnásteho storočia, inžinier Baratte prichádza do Paríža, kde je poverený neobvyklou úlohou – má zlikvidovať jeden veľký preplnený cintorín v centre mesta, pretože zápach rozkladu obťažuje miestnych obyvateľov. Na pomoc dostane tridsať tichých, mohutných chlapov, ktorí tie hrkajúce kosti a všadeprítomný puch nevedia zvládnuť bez alkoholu. Z kostola, ktorý tiež bude treba strhnúť, ak nespadne sám, sa ešte ozýva starý organ. Je to morbídne, je to temné, bolí to. Môžete to čítať jednoducho ako napínavý príbeh s neobvyklou zápletkou, alebo sa zamyslieť, čo tým chcel autor povedať. Tak či tak, Čistý je silný.

Zsuzsa Bánk: Světlé dny
Tento príbeh plynie veľmi pomaly – ak nie ste zvyknutí, bude vám pripadať rozvláčny. Pamätám si z neho detské hry, slnkom ubitý taliansky vidiek, vŕzgajúcu bránku a kopu nehy, ktorú niekedy nie je komu dať. Brnká to umne na vašu sentimentálnu strunu, ale zase napísané je to pekne. Keby sa vám tých štyristo strán nechcelo riskovať, aj Plavec, rozsahom omnoho skromnejší, stojí za prečítanie.

Jennifer Clement: Ukradené modlitby
Názov znie otrasne, pôvodný anglický je výstižnejší: Prayers for the Stolen. Na konci sveta, na jednej zaprášenej náhornej plošine v Mexiku matky dcéram trhajú vlasy, vybíjajú zuby a zahrabávajú ich do plytkých jám za domom, pretože z cesty sa vždy raz za čas ozve motor veľkého čierneho SUV, a to znamená, že miestna mafia si prišla doplniť zásoby do háremov. Odchytávajú si ich čo najmladšie, jedenásť je akurát. S autorkou, ktorá tu spísala skutočné príbehy žien z jedného mexického väzenia, som kedysi robila rozhovor a dosť ma to sklamalo, ale kniha je dobrá. Keby nebola dobrá, nenaháňala by som autorku, že.

To by sme mali. Hádam si v tom nájdete niečo, čo bude vášmu srdcu blízke.

Ja mám rozčítané Timravine krátke prózy, všetky ženy sa tu snažia niekoho nájsť a vydať sa, a pretože nemôžu objekty svojho záujmu štuchať cez facebook a srdiečkovať jeho instagram, prácne rozohrávajú zložité hry pohľadov. A vyšívajú.

V ostatných troch či štyroch článkoch som nechala pochybné čiarky, nikto si to nevšimol. Neraz nemám gramaticky pevnú pôdu pod nohami, ale hovorím si, veď možno ma niekto opraví. Alebo sa spýta. A ja poviem: „Neviem, neviem veru.“

Ak sa niekedy odmlčím, je to tým, že každý článok osemkrát prerábam a potom ešte dva týždne po nociach dumám, či to má zmysel.

Zakončím babkiným veľkonočným chlebíčkom. Zatát!

chlebicek02

Teraz najčítanejšie