The name is May, Theresa May (zoznámte sa)

Po 26 rokoch má Británia od dnešného dňa na čele ženu. Druhá premiérka v histórií, podobne ako Maggie Thatcher, je z Konzervatívnej strany. (Skóre je tak Toryovci vs. Labouristi, ktorí paradoxne vždy kládli dôraz na rovnosti šancí & emancipácií žien vo verejnej sfére, 2:00).

Odchádzajúci premiér Cameron jej zanecháva 2. najvyššie rastúcu ekonomiku krajín G7, nižšiu nezamestnanosť aj zosekaný deficit rozpočtu. Na druhej strane bude May riešiť dozvuky a dôsledky Brexitu, ktorých rozsah a hĺbku dnes nevieme vôbec predvídať. V tejto súvislosti, Nicolas Soames, poslanec Dolnej Snemovne a vnuk W. Churchilla na svojom twitteri napísal, že T. May stojí pred najväčšími výzvami, akým krajina čelila od roku 1940, keď sa ministerským predsedom stal jeho dedo.

Theresa Brasier sa narodila v roku 1956  v rodine anglikánskeho vikára v Oxfordskom kraji. Vyštudovala Oxford, už na univerzite sa zoznámila so svojím budúcim manželom Phillipom May. Obaja boli aktívni v konzervatívnom študentskom spolku. Na začiatku 80. rokov zažila najkrušnejšie obdobie života – jej otec zahynul pri autonehode, o rok neskôr jej mama zomiera na sklerózu multiplex. Bolestivým momentom v živote novej premiérky je tiež skutočnosť, že sa nikdy nemohla stať matkou. Práve jej budúci manžel Phillip bol tak pre ňu vždy najväčšou oporou (podľa jej vlastných slov, bol pre ňu pevnou skalou „He was a real rock for me.“)

„Safe pair of hands“

Po kariére v Bank of England sa začala venovať politike, keď od roku 1997 pôsobí v Dolnej Snemovni za obvod Maidenhead. Pôsobila v konzervatívnych tieňových vládach Haugea, Howarda, Duncana Smitha a aj Camerona. Od roku 2010 je ministerkou vnútra („Home Office“). Na tomto tradične horúcom kresle britskej politiky vydržala najdlhšie za posledných 60 rokov, pričom jej popularita vzrástla. Nebála sa siahnuť na škrty policajtom a čeliť hnevu policajných odborov, sprísniť postihy za nepokoje na demonštráciách, ani odmietnuť povinné kvóty EÚ na imigrantov.

Napriek neúspechu ohľadom volebného sľubu zosekať množstvo imigrantov pod 100 000 ročne však aj po víťazstve vo voľbách 2015 zostala na svojom poste. V referende o vystúpení z EÚ podporovala premiéra Camerona, jej podpora zotrvania UK v Európskej únií však bola skôr tichá, vecná, keď sa držala v úzadí. Keď sa tak krajina po Brexite ocitla v jednej z najväčších politických kríz od 2. svetovej vojny, bolo jasné že krajina bude potrebovať „safe pair of hands“ (pár spoľahlivých, pevných rúk). Najprv to vyzeralo, že stranu a krajinu čakajú dva mesiace ostrej kampane na nového lídra konzervatívcov (a teda aj premiéra), no po drvivej podpore medzi poslancami a odstúpení jej hlavnej protikandidátky Andrey Leadsome (za hlúpe výroky že má väčší potenciál byť premiérkou, lebo ako matka troch detí má väčšiu motiváciu, aby krajina uspela, než bezdetná May) bola Theresa May, ako jediná kandidátka „korunovaná“ za lídra konzervatívcov a premiérku Spojeného kráľovstva. Mierna, korektná a možno trochu nevýrazná premiérka je presne to čo Británia aj svet potrebuje. Donald Trump, Sarah Palin, Boris Johnson, NIgel Farage, sú presne dôkazom, že oduševnenie a náruživosť môžu v politike spôsobiť obrovské škody….

„Bloody difficult woman“

Vo svojom úvodnom expozé sa poďakovala Cameronovi, dala najavo, že rešpektuje výsledky referenda a Brexit je realita, a bude sa sústrediť na sociálnu reformu. May, podobne ako Cameron sa totiž považujú za „One Nation Tory“ teda „Konzervativizmus jedného národa“. Celý koncept vytvoril britský konzervatívny premiér B. Disraeli v 19. storočí, keď argumentoval , že spoločnosť sa vyvíja ako jeden organický celok a príslušníci vyšších vrstiev majú v záujem celospoločenského konsenzu povinnosť pomáhať tým menej privilegovaným. Trhové reformy Maggie Thatcher sú v čiastočne v rozpore s Disraeliho filozofiou, no Cameronovi sa podarilo ich zosúladiť a ponúknuť atraktívnu konzervatívnu agendu pre 21. storočie – pomoc najslabším a zraniteľným & podpora pre silných a suverénnych. Krajina tak zaznamenáva vysoký hospodársky vzostup, ale aj rast sociálnej mobility. Nová premiérka s veľkou pravdepodobnosťou na toto posolstvo naviaže.

Skladba novej vlády však ukazuje, že hoci bola Theresa May za zotrvanie v EÚ, agendu Brexitu berie vážne. Novým ministrom zahraničia je práve Boris Johnson, a novým ministrom pre Brexit je David Davis, známy euroskeptik v Konzervatívnej strane. Práve reprezentanti „Leave“ kampane, tak budú môcť ukázať, ako si predstavovali Brexit v praxi…

Niektorí hovoria, že Theresa May, je symbolickou odpoveďou Británie na Angelu Merkel, a naozaj vidíme určitú podobnosť. Obidve dámy sú v zrelom veku, bezdetné, študovali prírodné vedy (Merkel chémiu a May geografiu) a obidve sú dcérami protestantských kňazov. Sú známe svojím pokojným a konštruktívnym vystupovaním, svedomitosťou a húževnatosťou pri výkone svojho úradu. Reprezentujú konzervatívne strany, ktoré kedysi reprezentovali politickí titáni Churchill & Adenauer  a v rámci pravo-stredovej politiky reprezentujú sociálne uvedomelý prúd.

Zároveň sa možno práve vďaka nim podarí Európe vyriešiť pálčivé problémy, ktoré ju zužujú. Ukrajina, Sýria, migrácia, Brexit… (zlomyseľný človek by dodal „riziká slovenského predsedníctva“). Ženy na čele dvoch najvýznamnejších európskych krajín môžu priniesť do testosterónovej arény medzinárodnej politiky  umiernenosť, nadhľad, húževnatosť  aj dobrú vôľu, ktorá bude podstatná na obidvoch stranách rokovacieho stola.

Pre jej tvrdohlavosť a húževnatosť ju radi porovnávajú s Thatcher, najmä odvtedy keď ju jeden z toryovských starešinov nazval v nestráženom okamžiku „bloody, difficult woman“(voľne by sme mohli preložiť, „strašne tvrdohlavá  babizňa“). Jej tím však toto faux pas využil, a obrátil vo svoj prospech, čím si získala sympatie aj medzi bežnými členmi strany. Sama May na obvinenie reagovala s humorom:  „Áno, som tvrdohlavá babizňa, a prvý kto to zistí je Jean Claude Juncker.“ Nuž, v záujme Európy aj Slovenska jej držme palce…