Tichá európska energetická revolúcia a jej slovenská obeť

Európsky spoločný trh pozostáva zo štyroch základných slobôd – voľného pohybu tovaru, služieb, kapitálu a osôb.  Jednotlivé zložky spoločného trhu však nie sú rovnako „voľné“. Zatiaľ čo osoby, tovar a kapitál sa v EU pohybuje viac-menej voľne, služby výrazne menej voľne, tak voľný „pohyb“ energie doposiaľ spôsoboval rovnaké množstvo problémov, ako úžitku.

Hlavný dôvod tejto nevoľnosti pohybu energie naprieč Európskou Úniou je fakt, že jednotlivé členské štáty majú svoje vlastné energetické politiky, ktoré sa v podstatných častiach od seba výrazne líšia. Zatiaľ čo napr. Slovensko alebo Česko považuje za základ svojej energetickej politiky energiu z fosílnych alebo jadrových zdrojov (a z dobrých dôvodov sa tejto politiky veľmi neochotne vzdávajú), iné členské štáty, typicky Nemecko, postupne nahrádza fosílne a hlavne jadrové zdroje obnoviteľnými zdrojmi. A veľký podiel na tom má tak trochu prekvapivo Japonsko.

Nemecká Energiewende

Keď pred zhruba šiestimi rokmi Japonsko zasiahlo ničivé tsunami, sotvakoho by na prvý pohľad napadlo, že bude mať táto tragédia vplyv na opačnú stranu zemegule. Tsunami tak zdevastovalo jadrovú elektráreň Fukushima, že došlo k úniku rádioaktívneho materiálu a už i tak zničené okolie elektrárne sa stalo na dlhú dobu neobývateľné. Jednalo sa o najväčšiu haváriu jadrovej elektrárne od havárie v Černobyle (1986) a jej dôsledky sa preniesli až do posilnenia nemeckej energetickej politiky, tzv. Energiewende.

Nemecko sa v Energiewende zaviazalo postupne všetky jadrové elektrárne odpájať a zdroje nahrádzať v čo najväčšej miere obnoviteľnými zdrojmi. Nemecká vláda začala vo veľkej miere stavať fotovoltanické a veterné elektrárne na severovýchodnom Nemecku a súbežne znižovať výkon existujúcich jadrových elektrární. Táto časť Energiewende mala ale od začiatku dve bolestivé achillove päty.

Na jednej strane veľká časť nemeckého priemyslu leží v južnom Nemecku (Bavorsko a Bádensko-Württenbersko), kam sa energia zo severu Nemecka musela dostať. Výstavbu nosných vedení zo severu na juh ale paradoxne zablokovali ekológovia a občania, ktorým sa nepáčila predstava obrovských vedení za humnami. Energia tak na juh Nemecka občas prúdi tzv. kruhovými tokmi cez susedské štáty (Poľsko, Česko a prekvapivo aj Slovensko). Ak teda na severe Nemecka svieti slnko a fúka vietor, majú prevádzkovatelia prenosu elektriny v Česku, Poľsku a na Slovensku čo robiť, aby zabránili blackoutu.

Druhá achillova päta Energiewende spočívala v nestálosti obnoviteľných zdrojov. Ak je dobré počasie, je energie nadbytok, pri škaredom počasí je energie nedostatok. Takto silné výkyvy sú nebezpečné tak pre prenos elektriny, ako i pre jej obchodovanie a konečnom dôsledku aj pre jej priemyselné využitie. V mnohých členských štátoch sa preto proti Energiewende zdvihla veľká vlna odporu. Miestny odpor ale Energiewende väz nezlomil, skôr naopak.

Európska energetická politika

Európska Únia sa už minulosti zaviazala upraviť svoju energetickú politiku opatreniami na ochranu klímy. Do roku 2020 sa tak mali znížiť emisie skleníkových plynov oproti úrovni z roku 1990 o 20%. Zmena k prístupu vo výrobe energie (napr. obnoviteľné zdroje) a jej ukladaniu (zlepšený výkon li-ionových batérií hnaný rozvojom smartphonov a ľuďmi ako Elon Musk) Európsku Komisiu dodatočne motivovala k tomu, aby energetickú politiku ďalej posúvala a rozpracovávala. A vzorom sa jej stala vo veľkej miere práve nemecká Energiewende. Výsledkom tejto snahy je zimný legislatívny balíček, ktorý pripravila Európska Komisia pod vedením Maroša Šefčoviča.

Čo zimný energetický balíček prináša?

Popísať dopodrobna zmeny, ktoré zimný legislatívny balíček prináša, je mimo možnosť tohoto blogu (alebo akéhokoľvek iného – jedná sa o stovky strán navrhované legislatívy naprieč celým energetickým sektorom). V skratke sa ale dá povedať, že zimný legislatívny balíček posúva rozhodovacie právomoci pokiaľ ide o energetickú politiku preč od členských štátov smerom k nadnárodnej a v niektorých prípadoch na európsku úroveň.

Členské štáty tak napríklad stratia kontrolu nad svojím tzv. energetickým mixom (to znamená nad tým, z akých zdrojov bude energia vyrábaná) – samozrejme v prospech obnoviteľných zdrojov, rozhodovacie právomoci národných prenosových sústav sa presunú z národnej na nadnárodnú úroveň (na tzv. regionálne operačné centrá),  posilnia sa právomoci agentúry ACER (európska agentúra združujúca národné regulačné orgány) a naopak sa oslabí agentúra ENTSO-E (organizácia zastupujúca národné prenosové sústavy).

Členské štáty a ich jednotlivé inštitúcie tak stratia mnohé právomoci rozhodovania o povahe prenosovej sústavy, o povahe výroby elektrickej energie a mnohé ďalšie právomoci, ktoré dnes špecialisti v oblasti energetiky považujú za nutné pre riadnu prevádzku energetickej sústavy. Entropia rôznych energetických politík jednotlivých členských štátov sa tak postupne zhmotní do jednej energetickej politiky, nápadne podobnej nemeckej Energiewende.

Tento vývoj rozhodne nie je pre Slovensko výhodný. Slovenská ekonomika a priemysel nie je pripravený na tak rozsiahly prechod na obnoviteľné zdroje (navrhuje sa až 30% výroby), rozhodovacie právomoci pokiaľ ide o slovenský prenos, výrobu a spotrebu elektrickej energie by mali pokiaľ možno v čo najväčšej miere zostať na Slovensku. Je ale na mieste otázka, ako veľmi sa bude Slovensko zimnému legislatívnemu balíčku efektívne brániť, keďže ho predkladá slovenský eurokomisár. Je tak úlohou našej vlády dbať o to, aby záujmy slovenských spotrebiteľov, slovenskej ekonomiky a priemyslu, boli čo najlepšie chránené.  Stačí pritom iba počúvať odborníkov z energetiky, ktorí zimnému balíčku v súčasnej podobe hovoria jasné nie.

Autor je právnik v oblasti energetiky