Denník N

Ticho

Keď všetky pracujú ako táto tu…

V priestore sa ozve zvuk, nasledujú ho všetky oči, znie ako dámske opätky. Zásah do čierneho, je to celkom tak, čierne dámske lodičky na vysokých opätkoch práve nesú svoju majiteľku. Mužská časť osadenstva ich sleduje, až kým nezmiznú z dohľadu, ženy stratili záujem oveľa skôr.

„Aké máme číslo?“ snaží sa dopátrať Milan sediaci povedľa manželky. „Keby si na ňu toľko nečumel, možno by si aj vedel,“ ozve sa nepríjemný hlas. Aj krátka výmena názorov vyvolá v ostatných zvedavosť, možno to bude pokračovať a príde k vyhroteniu situácie. Nestalo sa, záujem opadá, niekto po očku sleduje televíznu obrazovku s práve prebiehajúcim spravodajstvom, iní sa pokúšajú ťukať do notebooku na kolenách, nájdu sa aj neprestajní používatelia mobilov. Všetky činnosti dokáže prerušiť len číslo svietiace na tabuli na červeno, ktoré sa ohlasuje aj zvukovo. „To máme ešte tak na dve hodiny,“ ozve sa zo zadného radu stoličiek. „Hm, to si ešte optimista,“ oponuje prísediaci. Hala po týchto slovách zašumí, ohlási sa niekoľko nespokojných, ale len čo naskočí nové číslo, všetci stíchnu. Každý sleduje to svoje, nikto nemá záujem zmeškať vybavenie svojich záležitostí.

Opätky, situácia sa opakuje, čiernovláska v krátkej sukni upravená podľa najnovších módnych trendov prejde popred rady stoličiek. Milan nereaguje, nechce provokovať manželku, radšej pozerá priamo pred seba. Po pätnástich minútach znovu, kráča z nohy na nohu dôležitým krokom, potrebuje dať vyniknúť svojím nohám, nech sa mužské oko popasie. „Keď všetky pracujú ako táto tu, tak to takto vyzerá,“ zareaguje nahnevaná Milanova manželka. Milan sa k nej skloní a tichým hlasom povie: „Nechaj to tak, tu sa netreba zviditeľňovať.“ Viera by mu najradšej poriadne vynadala, ale sama vie, že má pravdu, byť ticho, bude predsa len najlepšie.

Teraz najčítanejšie