To najlepšie z nás

Ešte minulý rok som avizovala recenziu na Exit, zbierku poviedok Zuzany Šmatlákovej. Knihu mám dávno prečítanú – ak som sa do článku nepustila skôr, bolo to len tým, že som skrátka nevedela, čo k tomu povedať. Neumlčala ma pritom hrôza ani nadšenie. Zrejme ma umlčala priemernosť.

Vraciam sa k svojim poznámkam a vidím miesta, kde sa dal a dá vytknúť konkrétny problém. Trebárs prvá poviedka zaujme formou, no motív tigra nepríjemne balansuje na hranici klišé. Druhú poviedku by som radikálne prepísala alebo vyhodila, takéto záznamy, minimálne štylizované, bez akejkoľvek pridanej hodnoty patria v lepšom prípade do denníka. Zato mysteriózna, výtvarne pôsobivá poviedka Tvár patrí rozhodne k najvydarenejším, aj mi najväčšmi utkvela v pamäti. Okrem nej som si v obsahu zakrúžkovala ešte Bociana a Tabu. Pri Tabu, na to si dobre spomínam, som si hovorila, že by som takéto rozprávanie zniesla aj na väčšej ploche – ideálne bez zbytočných slovníkových citátov v úvode, verme trochu čitateľovi, nie je úplný kretén, všeličo by sa dovtípil – skrátka, páči sa mi to, folklór, niečo naše a kruté, niečo zemité a udychčané, trochu tie zavárané marhule a trochu chatka v lese.

Človek si nemôže nevybaviť víťaznú poviedku posledného ročníka Poviedky. Akurát sa mi zdá, že Dominika Madro s tou slovanskou mytológiou až príliš kalkulovala, je to veľmi premyslene literárne naservírované, kým Zuzana Šmatláková to vyvrhne ako mačka pri potoku, a to je mi rozhodne sympatickejšie.

Aj rytmicky sú Šmatlákovej poviedky celkom zaujímavé.

Zaujímavé je slovo, ktorým končí literárna kritika.

Ozaj akoby som k tomu nevedela viac povedať. Možno sú tie texty trochu ako výťahová hudba, príliš nevýrazné. Pôvodne som toto prirovnanie rozpísala do celého odstavca, ale vymazala som to, vyznelo to príliš príkro a mne Exit úplne márny nepripadá. Poďme sa zamyslieť, čo by mohlo byť vo veci. Napadlo mi všeličo.

Kúpila som si pred niekoľkými dňami platňu. Som zamilovaná do človeka s gramofónom a toto je môj spôsob, ako sa k nemu priblížiť. Že: „Kúpila som si platňu.“ – „Ále, ty máš gramofón?“ – „Nie, TY máš gramofón.“ Táto konverzácia skutočne prebehla, ďalej sme sa zatiaľ nedostali. Ale keď som tak postávala v antikvariáte a hrabala sa v škatuliach s platňami, vybavovali sa mi moje niekdajšie časté návštevy študentských koncertov na pôde berlínskej akadémie – nemám ani sluch, ani vkus, niektoré árie a piesne sa v každom prípade spievali stále dokola, to už vám skôr či neskôr niečo docvakne. Príde trebárs taká srnka z tretieho ročníka s technicky primerane náročnou skladbou a zvláda to, zvláda, a predsa čosi chýba, je to ploché ako Maďarsko, ako diaľnica z Budapešti do Pécsi, tri hodiny v minivane, nespi.

Vidím, že porovnávam literárnu tvorbu, tvorbu pôvodného umeleckého diela, s interpretáciou existujúceho diela hudobného – to nás nemusí rušiť.

Po nej príde iná a zaspieva to isté, a úplne inak. Je to to, čo to pôvodne je – vyznanie dramatickej postavy zmietanej hlbokými vášňami, prikvačenej bolesťou. Uznanlivo prikyvuješ, zaslzené oči maskuješ slnečnými okuliarmi.

Je rozdiel v životných skúsenostiach?
Alebo v schopnosti empatie?
Alebo aj to je skrátka technika, akurát povedzme iného druhu?

Po vianočných prázdninách mi písal Samuel, náhodou práve tiež dočítal Exit, tieto vreckové formáty Bagalovi očividne fungujú, keď sa to takto šíri cez prestávky po školách. Kniha ho tiež nijako neuchvátila a tiež ten pocit nedostatočnosti nedokázal presne pomenovať. Možno sa do toho Šmatláková dostatočne nepoložila? Uvažovali sme.

Chýba tomu srdiečko?

Chýba tomu niečo.

Casanova vo svojich memoároch podobne uvažoval o ženách, ktoré sú krásne a azda aj duchaplné, ale nezaujímajú ho, a o tých druhých, ktoré ideálu krásy nezodpovedajú, ale majú práve to niečo, očividne úplne kľúčové, čo ho neodolateľne vábi. V praxi, pravda, nepohrdol ničím, rozdiel je v tom, že tisícky žien naháňal, skolil a odsunul, kým takú Henriettu neprestal naháňať ani potom, čo už ju dávno mal. Z Henrietty bol zúfalý.

Zdá sa mi, že zostal práve len pri tom – nazýval to quelque chose. Niečo.

Ja by som to asi v pohode nazvala tým srdiečkom.

Vlastne si už niekoľko článkov hudiem svoje, možno ste si všimli. Možno si hudiem svoje úplne od začiatku. Zrejme mám hlboko vžitú predstavu literárnej tvorby ako čohosi, čo vzchádza zo zvrchovanej vnútornej potreby. Tak ako sa nerozrevem, ak ma nič nebolí, takisto nepíšem, ak vlastne nemám čo povedať. Uvedomujem si, že motivácie sa líšia, ako sa líšia ľudia, a z pozície kritika by som im mala priznať právo na život. Na druhej strane, práve ako kritik by som si mala spraviť jasno v tom, čo približne podľa mňa znamená dobrá literatúra – a môžem si takú predstavu vytvoriť bez toho, aby som si kládla otázku ohľadom autorskej motivácie? Nie sú toto samotné korene?

Neviem.

Iste – niekedy ani nedovidím. Otázku si kladiem asi skôr v týchto nepresvedčivých prípadoch. Pre Šmatlákovú je to literárny debut, rozcvičuje sa. Ale tisnú sa mi na jazyk mená, kde mi teda vôbec nie je jasné, prečo píšu. Aj v tom prípade si poviem, že potrebujeme priemer, na pozadí ktorého potom o to jasnejšie zažiari nejaká hviezda, iba to ma znepokojuje, že priemeru už máme toľko a hviezdy v nedohľadne.

Štrikujem. Viem iba hladko a iba šál. Nesnažím sa to predávať, vidím, že to nemá žiadnu zvláštnu hodnotu. Robím to pre svoju radosť. Alebo že mám nervy. Mám nervy, štrikujem. A sama tomu hovorím šál, ale niekto, kto sa v štrikovaní vyzná, by trebárs povedal, že to je pruh, pruh, ktorý je príliš honosné nazývať šálom.

Niektoré tie naše poviedky sú presne takéto – nič zaujímavé, zas a znova to isté hladko, a že tomu pruhu hovoríme šál, to je skôr pre náš dobrý pocit.

Popri tom štrikovaní si obvykle niečo počúvnem. Dnes som trebárs počúvala platňu, ako je ticho opretá o bielizník, ha ha. Vážne. Pustila som si okrem mnohého iného jednu prednášku Eduarda Tomáša, kde hovorí, že vývoj človeka, ktorý je podľa neho z hľadiska univerza ešte len v začiatkoch, sa uberá tromi smermi. Preložím tento jeho systém systémom holandského doktora Nieka Brouwa, aj tak sa v podstate kryjú, a poviem, že ide o pocity, o intelekt a o ducha. Zostaňme trebárs len v poslednom storočí – intelekt sme si rozvíjali dostatočne, prepiate pestovanie prerástlo v kult. Teraz sedíme na trojnožke, hovorí Eduard Tomáš, kde jedna noha chýba a zvyšné dve sú nerovnako dlhé.

Hovoriť o duchu v súvislosti s literatúrou by zvádzalo k príliš jednoduchým výkladom, nechcem sa do toho vôbec púšťať. Iba poviem, že mi napadlo pozrieť sa na literatúru prizmou tohto postrehu o trojnožke, a iste na tom niečo je. Som presvedčená, že pre naše životy to platí – a niet dôvodu sa domnievať, že v umení by sa nám nejakým zázrakom podarilo nepomeru vyhnúť.

Je taká kniha od Nicolasa Sparksa, v českom preklade vyšla pod názvom To nejlepší z nás. Hrdinka stretáva svoju starú lásku a po nejakých dvesto stranách dokonale predvídateľného deja, keď čakáte, že sa teda dajú dokopy a budú žiť šťastne až do smrti, zamotá týmito papierovými osudmi papierová autonehoda. Do poslednej chvíle neveríte, no muž skutočne umiera – a z nemocničnej postele sa mu ešte podarí darovať zo seba to najlepšie. Srdce. Na transplantáciu.

Ako som to dopísala, zrazu som sa zasmiala. Pritom je to predsa smutný príbeh.

Uvažujem, o čom sa vlastne spieva v pesničke The Best of You od Foo Fighters. Text som si našla, nie je mi však úplne zrejmé, či je to o rozchode alebo len tak všeobecne o živote.

Moja sestra, ktorá sotva vychádza z domu, nieto ešte z mesta, išla minulý rok do švédskeho Gothernburgu iba kvôli tomu, aby túto pesničku počula naživo. Do desiatich minút po začiatku skočil spevák Dave Grohl zo scény a zlomil si nohu, odviezli ho do nemocnice. Aj za týchto nepriaznivých podmienok sa napokon pokúsil dať zo seba to najlepšie – vrátil sa a odspieval zvyšok koncertu z kresla. Sestra sa nesťažovala. Alebo asi sťažovala, fakovanie máme v rodine, ale nie naňho.

V tejto fáze už tento článok zrejme pôsobí vyslovene anekdoticky. Pritom mám na zreteli stále to isté a smiešne to vlastne fakt nie je. Nepýtajme sa, prečo píšeme. To zvádza k pózam. Ako keby o nič nešlo. Veď umenie, no čo.

Povedz – prečo kričíš?

A.

Dávaš zo seba to najlepšie?

A.

Ak nie teraz, tak kedy?

Mám kamarátku, nemám veľa kamarátok, ale tie, čo mám, sú skvelé, a aj Romi je skvelá. Pred časom opustila lukratívne miesto vo finančnom sektore, chvíľu nerobila nič, potom sa doučila biológiu a na jeseň začala na lekárskej fakulte študovať fyzioterapiu. Teraz na konci zimného semestra písala v rámci jedného predmetu esej o zmysle bolesti. Mne už ľudia nechcú dať prečítať ani nákupný zoznam, chvíľu som musela prehovárať, napokon mi to poslala. Nie je to literárny text, ale má to práve tie kvality, o ktorých sme sa bavili vyššie. Takto človek nepíše, keď chce proste podpis do indexu. A čo ma dostalo najviac – s odzbrojujúcou samozrejmosťou zahrnula do svojej argumentácie niečo, o čom veľmi dobre vie, že sa to radikálne rozchádza s celou monisticko-materialistickou filozofiou, na ktorej je založená súčasná veda – jeden elegantný fakáč akademickej obci.

Toto je presvedčenie.
Toto je zvrchovaná vnútorná potreba.

„Bolest,“ píše Romi vecne, „je nepříjemný pocit zprostředkovaný aferentním nervovým systémem a mozkovou kůrou.“

Pritom, pokračuje v úvode ďalej, „je ryze subjektivním zážitkem“, môže byť hodnotená iba človekom samotným.

Prečo kričíš?