Denník N

To nemyslíš vážne

Nemáte radi vážnu hudbu? Ona zas neznáša to meno.

     Už od základnej školy asi všetci vieme, na aké kategórie sa delí hudba podľa jej formy a zamerania. Podľa tohto kľúča by sa všetka hudba mala zmestiť do jednej z kategórií: folklórna, populárna, alebo vážna. Ja by som síce pridal štvrtú kategóriu – duchovná hudba, pretože sa od ostatných líši, ale nateraz ostaňme pri našom školskom učive. Mňa skôr trápi otázka, či toto rozdelenie má znamenať, že napr. populárna hudba nemôže byť ľudová, ľudová hudba nemôže byť vážna a vážna zas populárna. Ak odhliadneme od toho, že hudbu v skutočnosti delíme na stovky ďalších podmnožín a štýlov, pomenovanie týchto troch základných mi znie takmer absurdne. Najviac však „vážna“ hudba. Toto slovné spojenie evokuje presne ten pocit, na ktorom je založený najväčší predsudok voči nej. Že je to hudba seriózna, distingvovaná a komplikovaná – a teda desivo nudná. A nudná hudba je snáď ešte horšia, ako zlá hudba. Mnohí síce neskôr pochopia, že to tak vôbec nie je, ale tím ostatným sa hádam aj ťažko čudovať, že hudbu s takouto vizitkou by možno pokojne nechali zrušiť. (Až potom by si ale uvedomili, že sa na nich valila zo všetkých filmov a videohier.)

    Nič nemôže byť tak ďaleko od pravdy, ako predstava, že tzv. vážna hudba je naozaj vážna. Iste, je obvykle zložitejšie prepracovaná, ale to sú aj albumy Pink Floyd, alebo Bjőrk. Skladatelia sú tiež len ľudia ako každý iný. Do svojej hudby dávajú obyčajné ľudské emócie a preto aj ich hudba hovorí o nás všetkých. Preto môže byť zrozumiteľná. Stačí ju počúvať bez strachu a predsudkov. Až vtedy si všimneme, že tzv. vážna hudba môže byť aj nečakane vtipná. Zďaleka nie len vďaka vtipnému textu, alebo rezkému rytmu a durovej stupnici, ale doslova hudobne vtipná. Skladatelia ukrývajú v partitúre množstvo hudobných detailov, tak ako sa náš deň skladá z tisícov drobností. A jednou z nich je aj humor.

Obliekanie picture2

   Určite sa každému už stalo, že mu vo vážnej chvíli prišlo niečo ohromne smiešne. Toto isté sa deje aj v hudbe. Nakoniec, na čom sa vlastne smejeme? Zväčša na tom, keď sa nejaká situácia vyvinie inak, ako očakávame – keď nás skutočnosť prekvapí. Smejeme sa aj zveličeniu – paródii, alebo výstrednosti a inakosti. Majstri ako Haydn, alebo Mozart, ale aj mnohí ďalší sú známi tým, že pri komponovaní sa neustále pohrávali s diváckym očakávaním a striktnú hudobnú formu narúšali nečakanými zvratmi a prekvapeniami. Haydn si napríklad zavtipkoval, keď vo svojej 94. symfónii uzavrel pokojnú a sladkú melódiu hlasným úderom na tympan. Nejeden znudený aristokrat sa iste strhol zo spánku. Mozart zas písal množstvá vtipných piesní, kde používal nevhodné stupnice, alebo ich kombinoval do zdanlivých hudobných nezmyslov. Rossini zas bavil divákov napríklad tak, že v piesni verne napodobnil mňaukanie dvoch kocúrov do neuveriteľných detailov. Humor má v hudbe aj svoju vlastnú hudobnú formu, volá sa scherzo – po tal. „žart“. Príkladov by bolo neúrekom.

     Humor v hudbe je osviežením, okorenením tvorby. Robí ju bližšou životu, kde sa nám vysoké a profánne mieša v nečakaných kombináciách, až tomuto zvláštnemu gulášu niekedy hovoríme absurdita. Mám pocit, že dnes mnoho (aj našich) skladateľov neveľmi pomáha zbaviť tzv. vážnu hudbu biľagu sterility a intelektuálnej výlučnosti. Je iste príjemné vznášať sa v romantickom opare tajomného a zriedkavého remesla a liečiť si doráňanú dušu ďalšou a ďalšou hudobnou sondou do útrap vydedenca, no myslím si, že nikomu nezaškodí sem tam sa na seba pozrieť cez púťové ohnuté zrkadlo a z nadhľadu. Zasmiať sa vtedy, keď je človeku ťažko. Nebrať sa tak vážne – sparodovať seba samého. Často sa nám tak podarí lepšie pochopiť seba a tých druhých. A lepšie sa tak sebe aj druhým odpúšťa. 

Teraz najčítanejšie