Tomáš Ježek o privatizácii

O čom rokovali ekonómovia, ktorí pôsobili doma v Československu, alebo v zahraničnej emigrácii v roku 1990 na spoločných stretnutiach?

Vtedy som nemal nič iné v hlave ako privatizácia a ničom inom sme nehovorili. Tá bola hlavným cieľom ekonomickej reformy v Československu. Boli sme si vedomí, že privatizácia musí prebiehať v stabilnom makroekonomickom prostredí. Darilo sa ho udržať. Obe strany, ktoré za ňu zodpovedajú, teda fiškálna a monetárna politika, boli dosť konzervatívne. Popri nich boli ďalšie úlohy hospodárskej politiky, ktoré sme nemali na krku, ako napríklad daňová reforma. Po dvadsiatich rokoch sa stále čudujem ako sa to vôbec podarilo, ako sme to vydržali. Bol to obrovský pracovný tlak a náročná činnosť. Je to až k neuvereniu. Musím povedať, že vtedy sa veľmi dobre pracovalo, lebo všeobecne panovala obrovská politická vôľa. Mal som báječných kolegov v parlamente. Veľmi dobrú spoluprácu sme mali s kolegami na Slovensku, s nimi sme to vlastne spolu „piekli“. Pri malej privatizácii sme spolupracovali s pani Máriou Kolaříkovou a pri veľkej privatizácii s Ivanom Miklošom. Veľmi dobre sa nám darilo. Bolo to vďaka pochopeniu toho, že je to potrebné urobiť.

Aká bola vtedajšia spoločenská atmosféra?

Bola jednoznačne za trhovú ekonomiku a bola naladená pre demokratické zmeny v spoločnosti. Nikto o tom nepochyboval.  Občas sa objavili reminiscencie a dozvuky šesťdesiatych rokov. Skôr sa hovorilo, ako robilo niečo kvôli oživeniu tretej cesty. Táto myšlienka ovládala ekonomické myslenie v šesťdesiatych rokoch.  Ľudia, ktorí o tom vtedy hovorili mali o tridsať rokov starší.  Boli ako keby na odchode. Nebol to problém. Hlavný prúd odbornej mienky, ale aj verejnej mienky bol pre trhové zmeny.

Ako dlho sa diskutovalo o metódach privatizácie, jej lehotách a mechanizmoch?

O metódach privatizácie sa diskutovalo vo februári 1990 v priestoroch zámku Koloděje  pri Prahe. Vtedy bola známa schôdzka domácich ekonómov a tých, ktorí boli v emigrácii a vrátili. Vtedy som sa zoznámil s jedným z najtalentovanjších ekonómov emigrantom z Bratislavy Gabrielom Eichlerom. Občas sme  dokonca spolu zahrali tenis. Metóda kupónovej privatizácia vznikla počas mojej prechádzky v čase obednej prestávky. S Dušanom Třískom sme hovorili o tom, že v situácii nedostatku akéhokoľvek kapitálu je potrebné použiť metódu bezodplatnej privatizácie.Nikým sme sa nechali inšpirovať. Štandardné metódy privatizácie sa nedali použiť. Chceli sme. Aby ľudia dostali majetok zadarmo. Ďalším krokom boli úvahy o tom ako to urobiť. Vtedy niekoho z nás napadli potravinové lístky, ktoré sa dávali obyvateľom po Druhej svetovej vojne. Povedali sme si, že ľudia dostanú nejaké lístky. Za tie lístky budú kupovať podiely na majetku, bude sa zaň platiť lístkami. Tak sme prišili na základnú myšlienku kupónovej privatizácie.

Aký bol pohľad na konštrukciu privatizácie z hľadiska štátneho usporiadania vtedajšej Československej federatívnej republiky?

Chcem povedať, že pred privatizáciou prebehla jedna veľmi dôležitá vec. S odstupom času sa to ukázalo ako veľmi užitočné opatrenie. V rámci privatizácie sa kompetencie s federálnej úrovne presunuli na národné vlády v Českej republike a Slovenskej republike. Na nich bol prevedený celý majetok – okrem poisťovní a bánk. Preto to prebiehalo veľmi dobre. Keby o všetkom rozhodovala federálna vláda, mohlo to dopadnúť oveľa horšie. Vláda, ktorá vznikla v januári 1990 v Českej republike ako výsledok revolučných zmien, mala úplne inú predstavu o privatizácii. Chcela, aby vzniklo niečo ako nemecký Treuhand. Na túto inštitúciu typu fondu národného majetku prejde celý majetok štátu. Tento fond sa bude o neho starať, bude ho oddlžovať, vylepšovať, spravovať a možno postupne predávať. Argument proti tomu znel nasledovne. Vytvorí sa tým nová inštitúcia typu plánovacia komisia. Ak by to dobre fungovalo, mohli sme to urobiť dávno. Táto myšlienka našťastie padla. Nová česká vláda, ktorá vznikla v júni v roku 1990 začala súpis celého majetku štátu. Vznikli štyri zoznamy majetku štátu, ktorých cieľom bolo identifikovať celý majetok štátu.

Čo obsahoval tento zoznam?

Obsahoval zoznam privatizovateľného majetku, ale aj neprivatizovateľného. Bol to oznam podnikov, ale aj divadiel, galérií a iného majetku, ktorý vlastnil štát. Najdôležitejší bol zoznam podnikov, ktoré mali byť  privatizované v rámci prvej vlny privatizácie a v rámci druhej vlny privatizácie.

Kto dopracoval samotnú techniku kupónovej privatizácie?

Dušan Tříska. Dopadlo  to tak, že aj v tejto oblasti došlo medzi jednotlivými vládami k deľbe práce. Federálna vláda bola zodpovedná za to čomu sa hovorí dopyt, organizovali proces registrácie obyvateľstva, vydanie kupónových knižiek a známok, sieť registračných miest na poštách. Registračných miest bolo zhruba tisíc. Okrem toho federálne ministerstvo organizovalo výmenu kupónov za akcie. Kupoval sa jeden z najsilnejších počítačov VAX. Bola s tým spojená práca diplomatov. V tom čase platil ešte COCOM zakazujúci vývoj najnovších technológií z USA do bývalých socialistických krajín. Boli sme na čiernej listiny. Američania boli ústretoví a tento problém sa veľmi rýchlo prekonal. V tejto dobe vznikol koncepčne dôležitý prvok privatizácie – privatizačný projekt.

Čo o sebe predstavoval?

Boli v ňom základné informácie o podniku. Zverejnil sa zoznam podnikov, ktoré budú privatizované. Zverejnenie bolo spúšťacím mechanizmom. Tým sa povedalo – to sú podniky, ktoré budú privatizované. Do 31. septembra 1991 sa predkladali projekty. Ľudia boli vyzvaní, aby predkladali projekty. Mohli ich predkladať aj zahraničné subjekty. Výsledkom bolo to, že niekedy mohol na jeden podnik pripadať v priemere päť projektov. Potom sme museli spracovať projekty. Ivan Mikloš bol v Piešťanoch a my sme boli na zámku v Lnářoch. Bolo to preto, aby sme boli izolovaní a nikto nás nevyrušoval. Inak by sme to nezvládli. Bolo to obrovské množstvo práce. Privatizačné projekty umožňovali podľa zákona niekoľko techník. Ponúkala sa kupónová privatizácia, priame predaje, aukcie, verejné súťaže. Metódy privatizácie sa mohli kombinovať. S projektmi boli problémy. Ľudia, ktorí boli outsideri, a teda neboli z podniku a chceli si podať projekt, nemohli získať údaje o podniku. Preto sme museli novelizovať zákon. To boli sprievodné problémy, s ktorými sú spojené aj iné zmeny v ekonomike.

Ako sa rozbiehala samotná kupónová privatizácia?

Bolo to obrovská dráma. Dnes už s nad tým mávnem rukou. Dušan Tříska a Václav Kalus vyhlásili, že kupónová privatizácia začne 1. januára 1992. Znamenalo to, že od septembra 1991 do januára sa mali vyhodnotiť a schváliť projekty. Začali sa búriť zväzy manažérov. Tí vyhlasovali: „My nechceme žiadne akcie, my si chceme kúpiť podniky!“. Predložili rad projektov, ktoré počítali s priamym predajom. Bolo ich treba vyhodnotiť a bolo s tým spojené To boli dôvody, prečo bolo treba posunúť termín začiatku. Nemohli sme od niekoho prevziať projekt a potom mu povedať, nič nebude, trhni si nohou. Hovoril som, že kupónová privatizácia sa nemôže začať 1. Januára 1991 a bol som pre mnohých úhlavný nepriateľ. Václav Klaus chodil po konferenciách a hovoril Tomáš Ježek je náš nepriateľ. Nebolo to príjemné. Preto sa kupónová privatizácia sa začala až v máji.

Ako vznikla myšlienka investičných privatizačných fondov?

Myslím, že to bol nápad, ktorý sa zrodil v ministerstve financií. Tvrdilo, že fondy budú zárukou koncentrovanejšieho vlastníctva držby akcií. Fondy narobili najväčšiu neplechu v kupónovej privatizácii…

Ak sa určil prvý kurz výmeny kupónov za akcie, teda jedna akcia za tristo bodov?

Bolo to arbitrárne, takpovediac od boku. Predpokladalo sa, že cena sa bude meniť podľa priebehu jednotlivých kôl, teda elektronických aukcií. Jednotlivé kola manažoval riadiaci výbor na federálnom ministerstve financií, ktorá stanovovala cena akcií nie v korunách, ale v bodoch po prvom kole. V prvom kole si ľudia začali objednávať a okamžite sa ukázal previs ponuky, alebo dopytu. Ak bol medzi ponukou a dopytom len minimálny rozdiel, objednávky sa krátili. Ak bol veľký rozdiel, kolo sa pre jednu spoločnosť anulovali. Stanovoval sa nový kurz a ľuďom sa vrátili body.

V čom zlyhala myšlienka investičných privatizačných fondov?

Niektoré fondy normálne hospodárili. Bohužiaľ sa ukázala hrubá chyba federálneho ministerstva v zákone o investičných fondoch a investičných spoločnostiach. Tá sa nemusela stať. Toto nebola chyba, o ktorej by sa niečo nedalo predpokladať. Vedelo sa to dopredu. O tejto chybe vedel vtedajší slovenský minister financií Ivan Mikloš. Zákon vznikol až v máji 1992 v dobe keď boli ľudia registrovali. Prvý raz sa fondy spomenuli v zákone o veľkej privatizácii, ale zákon, ktorý by upresňoval ich činnosť neexistoval. Fondy sa registrovali podľa provizórneho predpisu, ktorý bol z dielne slovenského ministerstva privatizácie. Bolo tam jedno ustanovenie. Ak sa hovorí diabol je skrytý v detailoch. Bolo tam jedno ustanovenie, ktoré hovorilo, že ak fondy získajú akcie podnikov, zakladatelia odídu z fondu a budú z nich len správcovia a akcionármi budú len akcionári fondu a nie zakladatelia. Toto ustanovenie z federálneho zákona vypadlo. Tým sa stalo to, že zakladatelia sa správali k správe cudzieho majetku tak, ako keby s vlastným majetkom. To je prúser, ktorý tam vznikol.

Boli nejaké fondy, ktoré sa správali normálne?

Ku cti veľkých bánk, ktoré založili fondy, že sa správali normálne. Dodržiavali to, že vlastný majetok, a majetok správcu je oddelený, dokonca aj v účtovne. Banky založili aj seriózne správcovské firmy. Tí, ktorí sa dnes sami seba oslavujú ako úspešní miliardári, to tak nerobili.

 Ako sa hodnotíte vznik a činnosť finančných a priemyselných skupín, ktoré vznikli vďaka ovládnutiu majetku z fondov?

Pozrime sa na jedneho z nich. Peter Kellner je úspešný podnikateľ. Ide mu to v Rusku. Navždy však zostane pravdou, že k majetku sa dostal vďaka kupónovej privatizácii. Treba povedať ako sa to stalo možné. V júni 1996 sa investičné fondy premenili na holdingy.  Zlúčili sa s obyčajnými alkciovými spoločnosťami.

Prečo to zakladatelia fondov urobili?

Po tomto kroku nepodliehali dozoru nad kapitálovým trhom. Bola to normálna akciová spoločnosť a mohla si robiť čo chcela.

Mohlo sa to vyvíjať aj iným smerom?

Podľa zákona v Českej republike a fondy museli otvoriť, teda premeniť z uzavretej akciovej spoločnosti na otvorený podielový fond, v ktorom môžete požiadať o spätné odkúpenie svojho podielu. Tým by mohol niekdajší akcionár privatizačného fondu z neho vystúpiť a dostať peniaze, ktoré pripadajú na jeho podiel. V Českej republike sa museli všetky fondy otvoriť najneskôr do septembra roku 2003. Otváranie fondov prebehlo normálne a ľudia z nich nevystúpili.

Keď boli investičné privatizačné fondy mali v sebe dva protichodné ciele – mali byť strategickým, teda investorom aktívne zasahujúcim do chodu podniku, ale súčasne aj portfóliovým investorom a mali byť pasívnym investorom…

Bola to hrubá chyba zákona. Fondy nemohli mať viac ako určité percento akcií jedného podniku v svojej držbe. To však neviedlo k tomu, čo nazývame tunelovanie.

Čo by ste urobili dnes ináč?

Nikdy by som nespolupracoval s federálnym ministerstvom financií. Robil som to len tak, že má všetko v svojich vlastných rukách. Vtedy som bol ich rukojemníkom. Každý si myslel, že to robím všetko len ja. Ministerstvo privatizácie malo na starosti len ponuku majetku. Ostatné veci robilo ostatné veci. Mali v rukách dohľad a celú legislatívu, najmä týkajúcu sa investičných privatizačných fondov.

Tomáš Ježek, (1940 – 2017) bol český ekonóm, politik a vysokoškolský pedagóg, bývalý minister Vlády Českej republiky pre privatizáciu a správu národného majetku, bývalý predseda Fondu národného majetku ČSFR a predseda Komise pro cenné papíry ČR. Bol absolventom Národohospodárskej fakulty Vysokej školy ekonomickej v Praje (1962). Pôsobil v Ekonomickom ústave Československej akadémie vied a Prognostického ústavu Československej akadémie vied. Od roku 1996 pôsobil ako pedagóg na VŠE v Prahe, najprv v internom pracovnom pomere, neskôr ako externý spolupracovník. Česť jeho pamiatke.