Transatlantické výdaje na obranu

Položka vojenských výdajov v národnom rozpočte Slovenska len málokedy vzbudzuje záujem verejnosti. Do médií sa ale táto téma dostáva periodicky, väčšinou pri príležitosti summitu NATO alebo keď sa náhodou Donald Trump rozhovorí o svojich zahranično-politických zámeroch. Typickým a úplne správnym konštatovaním býva, že väčšina európskych štátov NATO nedodržiava spoločne stanovený cieľ výdavkov na obranu v podobe 2% HDP.

Nepomerné rozloženie výdavkov v aliancii reflektuje relatívnu závislosť európskej bezpečnosti na Spojených štátoch, ktorá má korene v povojnovom usporiadaní Európy v minulom storočí. V roku 1949 sa podpisom Washingtonskej zmluvy stalo USA oficiálne bezpečnostným garantom západnej Európy s ohľadom na umožnenie povojnovej rekonštrukcie. Vznik NATO a jeho bájny článok 5 o kolektívnej bezpečnosti teda treba vnímať aj v kontexte Marshallovho plánu.

Odstránenie bezpečnostnej dilemy v Európe malo v podstatnej miere za nechcený následok určitú laxnosť európskych krajín pri prístupe k obrane a prevzatí zodpovednosti za vlastnú bezpečnosť, čo sa dodnes prejavuje v nedostatočne rozvinutých európskych inštitúciách v tejto oblasti a predovšetkým primalých (z pohľadu NATO) vojenských výdavkov. USA sa dlhé roky všemožne snaží primäť Európanov, aby navýšili náklady na svoju obranu.

V poslednom meraní vojenských výdavkov členských štátov NATO tvoril rozpočet USA na obranu s objemom takmer 600 miliárd USD vyše 66% celkových vojenských výdajov v NATO. Podiel USA sa tak napriek miernemu nárastu oproti roku 2014 postupne znižuje, keď ešte v roku 2009 predstavoval 73% všetkých vynaložených prostriedkov na obranu krajín NATO.

Aj keď celkové výdaje na vojenské účely v NATO klesajú, aliancia sa vďaka USA ešte vždy nachádza na relatívnom vrchole svojej moci. V nasledujúcich rokoch sa však predpokladá pokles amerických vojenských výdavkov, a keďže tieto tvoria jadro Severoatlantickej aliancie, jej budúca podoba bude musieť zodpovedať bezprecedentnej finančnej realite v končiacej sa ére „unipolarity“.

Súčasné odhady očakávajú, že Spojené štáty by sa mohli dostať na hranicu 2% HDP okolo roku 2030. Hlavným faktorom, ktorý stojí za klesajúcim vojenským rozpočtom je demografický výhľad západného sveta, pričom v Európe je predpokladaný vývoj ešte horší. Kým výdavky na obranu klesajú, povinné sociálne a zdravotné položky v rozpočtoch (nielen) štátov NATO kumulatívne narastajú.

Oplatí sa spomenúť, že demokratické vládnutie príliš nenahráva v tomto porovnaní vojenským výdavkom, keďže len máloktorý politik sa odváži znižovať dôchodky. Dôkazom toho je aj fakt, že napriek zlepšeniu iba štyri európske krajiny vynaložili na obranu aspoň 2% HDP v poslednom roku (Poľsko, Británia, Grécko, Estónsko) a len dve z nich tiež splnili aj cieľ investovať 20% týchto prostriedkov do výzbroje.

Bez ohľadu na konkrétne zmeny vo financovaní a stratégii, už dnes je jasné, že tlak na prevzatie zodpovednosti za vlastnú bezpečnosť bude v Európe iba silnieť, a to aj napriek demografickým a ekonomickým obtiažiam, ktoré ju budú čím ďalej viac sužovať. Ako sa k tejto výzve európske štáty postavia bude mať významný dopad na prežitie a budúcnosť Európy samotnej.