Trikrát o bájnom komunizme

Komorné väzenie

Arthur Koestler vo svojej krátkej anti-totalitárnej knihe Tma o poludniach (1940) alegorizuje nielen politické procesy v Stalinovom Sovietskom zväze, ale ponúka aj psychologickú introspekciu do psychiky ľudí, ktorí bojovali pre ideály komunizmu, aby ich neskôr mašinéria a chladnokrvná logika revolúcie zomlela. A z hrdinov sa tak neskôr stali zradcovia a odsúdenci na smrť.

Kniha predstavuje politicko-filozofický román, ktorého dej sa odohráva na pozadí moskovských procesov z rokov 1936 až 1938. Hlavnú postavu Rubašova, ktorý bojoval v občianskej vojne a bol presvedčeným boľševikom možno pokojne zameniť za reálnych ľudí, ktorí boli počas tzv. moskovských procesov popravení – napr. Alexej Rykov (člen politbyra), Nikolaj Bucharin (predseda Kominterny a ÚV KSSZ)…

S týmito procesmi máme skúsenosti aj v ľudovodemokratickom Československu (hl. počas 1949-1953), ako príklad stačí uviesť napr. proces s Protištátnym sprisahaneckým centrom, na základe ktorého boli odsúdení a popravení napr. Rudolf Slánský (bývalý generálny tajomník KSČ), Vladimír Clementis (bývalý minister zahraničných vecí), Ludvík Frejka (bývalý zástupca generálneho tajomníka KSČ)…

Koestlerova kniha ja zaujímavá z viacerých hľadísk. Po prvé, ukazuje ako sa bývalý revolucionár stal väzňom a ako to vo väznici pre najprominentnejších väzňov vyzerá.

Po druhé, vykresľuje dve taktiky zlomenia človeka, od ktorého chcú, aby sa priznal k niečomu čo nespáchal – prvú taktiku demonštruje Ivanov, riaditeľ väznice a Rubašovov priateľ, ktorý ho chce logickými argumentmi a nezvratnou dialektikov presvedčiť, aby sa dobrovoľne priznal a druhú taktiku predstavuje vyšetrovateľ Gletkin, ktorý je zástancov praktiky: fyzicky a psychicky vyčerpať a následne zlomiť – ako sám hovorí: „po fyzickej bolesti, ktorú strieda nedostatok spánku, človek podpíše čokoľvek“.

Po tretie, Rubašov nakoniec uznáva svoju vinu, prizná sa takmer ku všetkému a všetko zrekapituluje pred veľkým divadlom súdneho procesu, v ktorom každý má predpísaný scenár, čo povedať a ako sa rozhodnúť.

A po štvrté, Rubašov, tušiac, že už sa blíži hodina jeho popravy predsa ešte spochybní nielen praktiky Strany, jej vodcu, ale spochybňuje celý prístup k revolúcii, ktorá nakoniec požierala svoje vlastné deti. Rubašov priznáva sám pred sebou, že oni, revolucionári, sa podobali veľkým inkvizítorom v tom, že prenasledovali v zárodku nielen ,,zlo“ v ľudských činoch, ale i v ľudských myšlienkach. Pochopí nakoniec, že chyba je v samotnom systéme, ktorý sa riadil zásadou, že účel svätí prostriedky. Boľševici zahodili všetky konvencie cez palubu, ich jediným princípom bola dôsledná logika bez etického balastu. A v tom tkvie koreň zla. Snáď nie je pre ľudstvo dobré plávať bez príťaží. A snáď rozum sám je chybným kompasom, že vedie človeka takými podivnými zákrutami, až ciel neskôr zmizne v hmle. rozjíma Rubašov v komornej tiesni v hodine svojej popravy.

Politický teror je v podstate len doslovnou realizáciou myšlienky radikálnej transformácie kapitalistickej spoločnosti na komunistickú. Marx a Engels o tom hovorili vo svojom Manifeste komunistickej strany jednoznačne: ,,Komunizmus odstraňuje večné pravdy a miesto toho, aby náboženstvo a morálku pretváral, odstraňuje ich. (…) V priebehu rozvoja komunistickej revolúcie sa najradikálnejšej zúčtuje so zachovanými ideami. (…) Ide o zrušenie buržoáznej osobnosti, buržoáznej samostatnosti a buržoáznej slobody.“

Tma o poludniach je stručnou knižkou s veľkou výpovednou hodnotou, ktorá na malej ploche popisuje desivú etapu ,,diktatúry proletariátu“ nielen v ZSSR, ale aj v celom východnom bloku a ďalších krajinách, ktoré si prešli komunistickým prevratom. Je to pomník a varovný prst, opis revolúcie, čo požiera vlastné deti, povinné čítanie pre každého, kto sa čudoval nad tým ako je možné, že sa súdruhovia dokázali pred súdom priznať k tomu, čo nespravili, aj keď vedeli, že ich to bude stáť život.

Bájna zem Čevengurcov

Sovietsky spisovateľ Andrej Platonov, ospevovaný aj perzekvovaní, v snovej knihe Čevengur (napísaná už v dvadsiatych rokoch 20. storočia, ale publikovaná až v roku 1972), vykresľuje surreálnu a grotesknú krajinu, ktorá sa spamätáva z neskutočne krvavého a bolestivého pôrodu bratovražednej občianskej vojny.

Do mestečka Čevengur prišli potulní proletári, bedári a nadšení rojkovia a zaviedli si tu komunizmus. Z jedného dňa na druhý. Doslova a do písmena. Tých, čo prekážali, jednoducho zastrelili, mesto prestavali podľa svojej vôle a zaviedli komunistickú ideu slobody do praxe.

„V Čevengure nemajú žiadny výkonný výbor, ale zato mnoho vecí pre šťastie, i keď nie k úžitku; osevná plocha sa sotva zmenšila, naopak, skôr sa rozšírila tým, že mesto je po novom rozplánovaní zovretejšie, pritom tu však nie je nikto, kto by o tom napísal hlásenie, keďže medzi obyvateľstvom mesta sa nenájde jediná osoba, ktorá by viedla úradnú agendu… Čevengur očividne obsadili okolochodiaci tuláci, ktorí neovládajú umenie informácie. Medzi tulákmi je jeden príslušník inteligencie a jeden kvalifikovaný remeselník, obaja však docela podľahli tunajšiemu zmýšľaniu.“

Prvotnú eufóriu z novej slobody však postupne nahlodávajú pochybnosti a nový poriadok sa čo nevidieť premení na otupujúce prežívanie. Ľudia najprv nevedia, čo majú so sebou robiť, až prestanú robiť vôbec niečo. „V Čevengure nebola o majetok núdza, (…) starosti s potravou ani útrapy s nocovaním na holej zemi v Čevengure neboli. A tu sa ľuďom z nudy začalo cnieť: prestali si jeden druhého ceniť a hľadeli na seba bez záujmu, lebo každý z nich prestal byť užitoční nielen sám sebe, ale nič užitočného ich nepútalo ani k ostatným.“

A tvárou v tvár skutočnosti, že po zrušení všetkých zákonov a peňazí, po zrušení všetkých úradov a obradov, po zrušení prakticky všetkého a ponechania človeka len samého hodeného do prírody, s hrôzou aj tí intelektuálne schopnejší, čo sa bili do pŕs za ostrov blaženosti vo večnom komunizme, zisťujú, že to predsa len nie je taká ľahká robota ten komunizmus. „Nebolo by lepšie ponechať zatiaľ celý komunizmus a celé jeho šťastie obozretne v zásobe s tým, že by sa čas od času a podľa triednej potreby poskytoval masám len po menších dávkach a pritom sa dbalo, aby sa majetok a šťastie nevyčerpali úplné? Budú spokojní. Sú zvyknutí strádať, pre nich to nič neznamená, dajme im teda zatiaľ len málo a budú nás mať radi. Keď im ale dáme naraz všetko, potom všetok majetok premrhajú a budú chcieť ďalší, lenže my už im nebudeme mať čo dať, a oni nás zvrhnú a pobijú. (…) Nemôžeme chcieť, aby hneď zo začiatku nezostalo nič a nastal koniec, hlavne keď ten koniec bude komunizmus. Ale my koniec nikdy nepripustíme, budeme prideľovať šťastie po troškách a zas ho znova strádať, takže nám vystačí natrvalo,“ uzavrel tento problém súdruh Serbinov, ktorí nemal rád robotníkov ani dedinských ľudí, skôr ich mal rád ako masy.

Ale už je neskoro. Skôr než dokážu tí intelektuálne zdatnejší ľudia ostatných zorganizovať; skôr než sa noví ľudia Čevenguru dokázali pozviechať, tak nastane nečakaná pohroma vo forme smrtiaceho bielogvardejského útoku na mesto, ktoré zostalo prakticky bez obrany.

Zrodenie a nasledujúca skaza Čevenguru; to je príbeh zrodenia, nepochopenia, zneužitia a rozplynutia jednej idey.

Vzostup a pohroma Čevenguru; to je príbeh viacerých osudov, ktoré Platonov mapuje, osudov, ktoré majú rôzne zázemie, ale rovnaký menovateľ: hľadanie šťastia. Či už vo forme ideálnej, ale nenaplniteľnej lásky k žene u postavy vojaka Kopjonkina, alebo vo forme utopického sna u dôstojníka Čepurného, ktorý si bájny komunizmus predstavoval ako miesto, kde slnko nikdy nezapadá.

Podobné rozčarovanie ako u úradníka Serbinova nakoniec museli pocítiť aj tí najfanatickejší a najzasnívanejší boľševickí revolucionári, potom, čo v zápale uzurpovania si moci zrušili v Rusku peniaze a nechali krajinu skolabovať. Zrejme si nakoniec udivení červení jakobíni z Kremľa povedali to čo Serbinov: „Ak sú želania uspokojené, znova sa opakujú, a dokonca ešte stupňujú. A každý občan chce, aby jeho želania boli splnené ako prvé, aby sa zrovna on nemusel dlho trápiť. Lenže takto s nimi nebudeš nikdy hotový – dnes im dáš majetok, zajtra budú chcieť ženu, potom šťastie vo dne v noci – s tým si ani dejiny neporadia. Lepšie bude, keď budeme človeka postupne obmedzovať a on si bude postupne zvykať; aj tak mu nezostáva nič iného než trpieť.“

Nakoniec vždy zostanú len oči pre plač. Jednotlivec sa však z osobnej tragédie dokáže dostať rýchlejšie a rozumnejšie než niekoľkomiliónová krajina, ktorá sa z miesta pre život stala uzavretým laboratóriom, v ktorom súdruhovia vedci-politici predvádzajú operácie bez narkózy a  v duchu sa modlia, aby pacient operáciu len nejako prežil.

Víta vás Československá socialistická republika!

Nemusíme však ísť ďaleko, keď chceme ísť za komunizmom, stačí zostať doma, lebo tu to už všetko máme.

Reč je o neskutočne vtipnom, neskutočne vážnom satirickom cestopise po ČSSR, románe Súdruh Münchhausen (1972) od slovenskej legendy Ladislava Mňačka. Témou knihy sú spomienky západonemeckého ľavicového novinára, ktorý sa vybral na návštevu ČSSR. Turistickým sprievodcom na tomto grotesknom zájazde mu robí súdruh Hnida, ktorý svojimi intelektuálnymi schopnosťami dokáže dialektickou logikou objasniť všetky protiklady a protirečenia, nad ktorými sa  mladý neskúsený Münchhausen pozastaví.

Kniha je jednou veľkou estrádnou výpravou nielen po krajine, kde továrenské komíny vykúkajú zo stredu lesa, ale aj sondou do mozgov funkcionárov. Dostaneme sa na zaujímavé miesta ako napr. na Horu hrdinov, kde sochy vodcov revolúcie nemajú hlavy, lebo boli falošne obvinení zo zrady – dostaneme sa do pionierskeho tábora, kde sa deti učia špicľovať – pozrieme si hokejový zápas proti ZSSR, kde si domáci tím musí streliť šesť vlastných gólov, aby veľkého sovietskeho brata a matičku Rus neurazili – rýchlo skočíme na stavbu továrne na zvony, kde v podstate nie je nič, keďže stavebný materiál sa použil na stavbu rekreačných chát pre straníkov – zistíme ako neskutočne spravodlivé sú tuzemské súdy, kde sa z opitého robotníka, čo spôsobil niekoľkomiliónové škody stane hrdina práce – prejdeme sa po kúpeľnom mestečku s bytmi bez záchodov – zapijeme a zajeme si pri revolučnej dožinkovej slávnosti, kde sa dozvieme o dedinke, ktorá sa odmietla združstevniť – samozrejme musíme vidieť aj ten najväčší poklad a to je priemysel. Takže sa dostaneme aj do „vzorného“ závodu na výrobu televízorov, ktorý plní plán na 160%!

Súdruh Münchhausen zaspomína: „Poobzeral som sa po obrovskej hale. Koniec bežiaceho pásu, pri ktorom sedeli robotníčky, nebolo takmer vidieť. Obdivoval som zručnosť pracovitých rúk mladých žien, ktoré z najrozličnejších súčiastok, skrutiek, drôtikov, platničiek a koliesok montovali televízne aparáty. Na konci linky opúšťal výrobnú halu cez otvor v stene hotový televízny aparát. (…) Prešli sme do susednej, rovnako veľkej a rovnako dlhej haly. Aj v nej bežali naplno dve linky. Na začiatku linky vyberali šikovné ruky mladých robotníčok z drevených skriniek vnútorné konštrukcie televízorov. V ďalšom výrobnom procese sa hotové televízory rozkladali na množstvo pôvodných súčiastok, až napokon ostali z nich len platničky, drôtiky, skrutky a kolieska. Pracujúce ženy pozorne ukladali každú odmontovanú skrutku alebo drôtik do pripravených škatúľ. Keď boli škatule plné, dali ich znova na transportný pás, dopravujúci odmontované súčiastky späť do montážnej haly. Riaditeľ hrdo vypäl hruď: ‚Súdruhovia, tu vidíte na vlastné oči, ako sa nám za pomoci zlepšovateľského hnutia podarilo dosiahnuť až tristopercentnú materiálovú úsporu.‘“

K doplneniu obrazu a lepšiemu pochopeniu tohto zvláštneho systému nazvaného „socializmus“, kde Svätým písmom bol komunizmus, v ktorý nikto neveril, kde sa vyrábali budíky, ktoré už všetci mali, ale nie autá, na ktoré boli poradovníky, kto sa chce lepšie nad touto dejinnou zvláštnosťou zamyslieť, tak tomuto človeku vrelo odporúčam tieto tri knižky. Vo svojej podstate predstavujú genézu rozčarovania a straty viery. Prvotné nadšenie zo svetlých zajtrajškov vystrieda trpké vytriezvenie, katarzia, teror, len aby to celé nakoniec vyvrcholilo fádnou „normalizáciou“, kde po revolúcii nie je ani vidu ani slychu a kde sa nad pivom šušká o nedostatkoch a nahlas sa rozprávajú nevkusné vtipy.