Trikrát o totalite

———————————————————————————

HUXLEY

Dystópia Aldousa Huxleyho Prekrásny nový svet (Brave New World, česky: Konec civilizace) môže na prvý pohľad byť „najmäkšou“ temnou víziou budúcnosti ľudstva, ale nenechajte sa oblafnúť obrazom zlatej klietky „vrcholu civilizácie“. Nepotrebujete obrovský policajno-bezpečnostný aparát, ktorý dvadsaťštyri hodín denne, sedem dni v týždni, tristošesťdesiatpäť dní v roku až naveky bude terorizovať občanov, aby ste mali všetko pevne pod palcom. Stačí im dať falošnú slobodu, kvázi slobodu, kontrolovanú slobodu a geneticky ich predurčiť (predestinovať) na to, aby vykonávali presne tú robotu, na ktorú sú určení, mysleli si o určitých veciach a ľuďoch to, čo si majú myslieť a milovali tie športy a spoločenské aktivity, ktoré majú milovať.

Každý človek je predestinovaný – čiže je fyziologicky a psychicky vypestovaný na prácu, ktorú bude celý život robiť. Spoločnosť je striktne kastová a nikoho by nikdy nenapadlo začať si niečo s niekým z inej kasty, pretože je to dokonale nemysliteľné – keďže samotný náznak takejto myšlienky vo vás vyvolá fyziologický odpor. Prečo? Lebo váš mozog má presne tie chemikálie, ktoré má mať. Je presne zosynchronizovaný s chronometrom celospoločenského poriadku Svetového štátu, ktorého heslom je: Komunita – Identita – Stabilita.

„Cieľom predestinácie je priviesť každého k tomu, aby miloval svoj nezmeniteľný sociálny údel.“

A potom tu je ešte samozrejme droga drog – soma – ktorá nechá myseľ odplávať preč do bezčasu, kde nie sú žiadne starosti a všetko je tak ako má byť, kde sa človek nemusí báť ničoho zlého a je naveky šťastní vo všepresahujúcej plyšovej Večnosti. Až dokým sa znovu nevráti späť do prísne organizovanej reality, kde ľudia umierajú v mladých telách so starými, somovými dovolenkami poznačenými mozgami.

Soma a „večere jednoty“ (vsugerovávanie propagandistických hesiel pod vplyvom drogy a následné orgie) sú dokonalou náhradou pre anachronické omše – chodenie do kostolov a chrámov ako to pravekí ľudia veriaci v Ježiša, Alaha, Jahveho a mnoho ďalších, robili v časoch najhlbšej nevedomosti.

Práca – Pokrok – Prosperita – tieto veci si samozrejme vyžadujú aj to, aby nad nimi nevisel postrach všetkých diktatúr a to: stagnácia. Preto treba neustále všetko vylepšovať, ale s prirodzenou mierou a pod prísnou kontrolou svetových inšpektorov a plánovacích komisií, aké by si sovietski centrálni plánovači nevedeli vysnívať ani v tých najšialenejších mokrých snoch.

Sám Huxley neskôr priznáva, že „diktatúra budúcnosti v mojej predstavivosti bola omnoho menej brutálna ako u Orwella“, ale na manko toho tu treba podčiarknuť jednu zásadnú výčitku „Tisícdeväťstoosemdesiat štvorke“, ktorú najlepšie vystihol William S. Burroughs: „Program vládnucej elity v Orwellovej 1984 znel takto: Čižmy, ktoré dupajú po ľudskej tvári večne! Je to naivné a optimistické. Žiadny druh by nedokázal prežiť ani generáciu pod takýmto programom. To nie je program večnej ani dlhodobej dominancie. Je to jednoznačne vyhladzovací program.“

Huxley je strašidelný práve tým, že namiesto hrubého násilia dáva ľuďom to, čo chcú – byť mladí a krásni a nezamýšľať sa nad nudnou a otravnou politikou – v zdravom tele zhnitý duch. A nezabúdajme na to, že genetické inžinierstvo je technicky možné už teraz. A preto buďme ostražití, aby sme sa raz nezobudili do sveta, kde to neskončilo len pri odstraňovaní chorôb  a chorobných predispozícií, ale kde sa štát odhodlá geneticky upraviť a vychovať „dokonalých občanov“ – poslušné a slintajúce ovce v nezmyselnom kolotoči neslobody, ktorú si už ani neuvedomujú.

Ako sa píše v opise najnovšieho českého vydania od vydavateľstva Maťa (2011): „Huxley sa pomaly, ale isto stáva skutočnosťou. Súčasný svet totiž šťastne holduje „some“ servírovanej všetkými dostupnými médiami a využíva pohodlie poskytované vyspelými technológiami; presne podľa Huxleyho vyznáva kult mladosti, riadi sa príručkami, ako zdravo žiť a vyzerať, a teší sa na možnosť, ktorá ľuďom umožní dopredu získať ideálnu genetickú výbavu, poprípade si ju dodatočne upraviť, pričom je v záujme zachovania tohto stavu ochotný sa dobrovoľne a s úsmevom vzdať práv a výsad, ktoré Orwellov Veľký Brat musel svojim poddaným odobrať násilím.“

BOYEOVÁ

Jedna z najvýznamnejších švédskych spisovateliek dvadsiateho storočia, Karin Boyeová (1900 – 1941) sa preslávila svojim posledným, dystopickým románom Kallocain, napísaným behom niekoľkých mesiacov roku 1940. Tento román je o to významnejší, že bol vytvorený behom postupu Nacistov Európou, ktorý sa v tej dobe zdal byť nezastaviteľný.

O svetovládu na Zemi bojujú dva znepriatelené bloky a to Svetový štát a Univerzálny štát. Tieto dva štáty sú odkazmi na nacistickú Tretiu ríšu a Stalinov Sovietsky zväz. Dej sa odohráva vo Svetovom štáte, kde hlavná postava Leo Kall, zamestnanec experimentálnej sekcie jedného väčšieho laboratória pre organické jedy a narkotiká v Chemickom meste č. 4 vynájde ultimátne sérum pravdy – kallocain.

Mestá v Svetovom štáte majú každé svoje presné priemyselné určenie a medzi nimi nie sú dovolené žiadne iné ako oficiálne spoje, kontrolované prísažnými a striktne kontrolovanými zamestnancami, aby sa zabránilo špionáži. Tak sa ľahko môže stať, že ak behom vášho života nenastane žiadna výnimočná situácia, ktorá by si vyžadovala vaše nariadené vysťahovanie sa do iného mesta, tak celý život budete žiť a zomriete v mieste vášho narodenia.

Každý spoluvoják má presne tie isté tri uniformy vo svojom šatníku ako vy. Bývanie je štandardizované – ak ste sám, máte nárok na jednoizbový byt – ak ste rodina, tak dvojizbový. Nedostatkom miesta si však hlavu lámať nemusíte, keďže deti od siedmych rokov sú vychovávané v detských táboroch.

Do steny každého bytu sú zabudované policajné oko a policajné ucho, ktoré sú rovnako účinné v tme ako za svetla.

Svetový štát má však dva vážne problémy – demografickú krízu a nespoločenský protištátny individualizmus, či nechuť ku kolektivite, ktoré sa šíria ako epidémia. Detí sa rodí stále menej a falošných udaní exponenciálne pribúda. A ešte k tomu vo vzduchu visí ďalšia vojna v nekonečnom konflikte s Univerzálnym štátom.

A tu príde jeden nadaný chemik s prelomovým objavom. S kallocainom. Dokonalým veritaserom – sérom pravdy. Človek v kallocainovom opojený vyzradí bez problémov svoje najprimitívnejšie, najvnútornejšie, najintímnejšie tajomstvá a – všetko si to pamätá – je aj počas raušu aj po ňom pri plnom vedomí, čo u slabších pováh môže viesť k nezvratnému podkopaniu sebavedomia, nezmazateľnému studu, pocitu nesmiernej hanby, k neznesiteľnej ľahkosti bytia, ktorá končí samovraždou. Predstavte si, že by ste takto natreli svojich najbližších a najmilovanejších…

Bezpečnostnému aparátu Štátu sa dostáva do rúk mocný nástroj, s ktorým sa môže naštartovať nezastaviteľná mašinéria s nedozernými následkami.

„V budúcnosti žiadny zločinec nebude môcť zapierať. Ani naše najintímnejšie myšlienky už nebudú patriť len nám. (…) Nepatrí snáď spoluvoják Štátu celý? Komu by teda mali patriť jeho myšlienky a pocity, ak nie Štátu? Doteraz sa len nedali kontrolovať – ale teraz je konečne príslušný prostriedok na svete. (…) Kallocain nám dáva možnosť kontrolovať, čo sa deje v mysliach. (…) Takto sa dá odsúdiť ktokoľvek.“

Aj vám napadla Orwellova myšlienková polícia?

Boyeovej antiutópia je brilantne napísaná, stručná a výstižná. Opisuje nielen moderné totalitné goebelsovské praktiky propagandy, ale načrtá aj hrôzostrašný svätý grál akéhokoľvek diktátorského systému: zničenie súkromia – kontrolu myšlienok. A ešte k tomu je táto kniha dobovým svedectvom, ako ľudia vnímali vtedajší skutočne zimomravý svet medzi dvoma totalitami: Stalinistickým Sovietskym zväzom a Nacistickým Nemeckom. A podobnosti medzi skutočnosťou a fikciou sú niekedy až mrazivo bolestivé:

„Čo snáď neviete, veliteľ, že naši biológovia dnes považujú za nezvratne dokázané, že my tu vo Svetovom štáte a tie bytosti na druhej strane hraníc jednoducho pochádzame z rôznych druhov opíc, odlišných ako deň a noc, áno, tak odlišných, že sa môžeme pýtať, či ‚národ‘ v susednom štáte sa dá vôbec považovať za ľudí…“

ZAMJATIN

„Román My – pochmúrna vízia totalitného systému založeného na obludnom etatizme, krajnom racionalizme a mechanizovanom, totálnom kolektivizme – je doslova epochálnym literárnym dielom. Dielo varuje pred odľudšteným, mravným vákuom, umŕtvením myslenia a spoločenským úpadkom, ktorý musí zákonite viesť ku koncu modernej civilizácie. Zamjatin svojím románom výrazne ovplyvnil evolúciu žánru science-fiction a inšpiroval preslávené antiutópie Aldousa Huxleyho a Georga Orwella.“

S opisom vydavateľstva Európa, ktorá tento geniálny román vydala v slovenčine v 2010 sa dá len a len súhlasiť. Musím uznať, že z tej hromady všelijakých dystópií, ktoré boli napísané, je román My od Jevgenija Zamjatina pre mňa ten najzaujímavejší. S najstrašnejším prorokovaním dokonale dehumanizovanej spoločnosti. O ktorej človek začína miestami až pochybovať, či je možné ju vôbec ešte označiť za „ľudskú“, keďže tu absentuje akákoľvek empatia. Ľudia nemajú mená, majú len svoje čísla, nie sú občanmi, ale číslami, sú len bezvýznamným kolieskom v súkolí veľkého mechanizmu, jediného mechanizmu, Jednotného štátu.

„Keď si Jednotný štát podrobil Hlad, zaútočil pochopiteľne na druhého vládcu sveta, na Lásku. Napokon zvíťazil i nad týmto živlom, to jest organizoval ho, zmatematizoval, a asi tak pred 300 rokmi vyhlásil náš historický Lex sexualis: každé číslo má právo na hociktoré číslo ako na sexuálny produkt.

Ostatné je vecou techniky. Dôkladne vás vyšetria v laboratóriách Sexuálneho výboru, presne vám určia obsah hormónov v krvi – a vypracujú vám príslušnú tabuľku sexuálnych dní. Potom si podáte žiadosť, že v svojich dňoch si žiadate použiť číslo to (alebo ono), a dostanete príslušný kupónový blok (rúžový). A to je všetko.

Jasná vec: predmety závisti zmizli… A to, čo bolo u starovekých ľudí prameňom nekonečných hlúpych tragédií, sa u nás zmenilo na harmonickú, príjemne užitočnú funkciu organizmu, rovnako ako spánok, fyzická práca, príjem potravy, defekácia a tak ďalej. Z tohto vidíte, ako veľká sila logiky očisťuje všetko, čoho sa dotkne.“

Zamjatin nenechá tuhnúť krv v žilách ani tak mestom zo skla, kde nikto nič pred nikým neskryje ani zborom Strážcov neustále nenápadne číhajúcich v dave – ani krajným kolektivizmom – ani veľkým Dobrodincom, ktorý stojí nad všetkým, je pánom tvorstva, vládcom, kráľom, číslom čísel, spojivom, tmelom, nitom integrovanej spoločnosti. Zamjatin desí, pretože väčšina ľudí s tým súhlasí. Kde Orwell potreboval myšlienkovú políciu a pomyselnú čižmu, čo dupe ľudstvu po tvári, Zamjatin nepotrebuje nič také. Ľudia sa rodia s dokonale vymytými mozgami. Dokonalá indoktrinácia. Perfektná propaganda. Zlikvidovaná individuálna morálka. Človek, aj keď je vo vnútrom konflikte, či udať, alebo neudať svoju veľkú lásku, ktorá je ale príliš individualistická, na chvíľu síce zaváha, ale potom bez mihnutia brvy odsúdi svoju milovanú na smrť. A činí tak úplne dobrovoľne. Je to totalitný režim par excellance. Režim, v ktorom vám stačí aj celkom štíhly bezpečnostný aparát, keďže každý jeden občan je zároveň dokonale submisívny a zároveň strážnym psom jediného a jedine možného spoločenského systému. Totalita bez totality, keďže nič iné než totalita nejestvuje – kde sa zmazáva rozdiel medzi štátom a občanom, jednotlivcom a masou.

A všetko to začalo hroznou vojnou. A snahou ľudí o ideálnu spoločnosť, ktorá by bola dokonale bezpečná. Ale: „Jediný spôsob, ako zbaviť človeka zločinov, je zbaviť ho slobody.“