Denník N

Trikrát o živote a absurdite

Je to komédia? Je to tragédia?

POZVANIE NA POPRAVU

Vladimir Nabokov

„V súlade so zákonom oznámili Cincinnatovi C. rozsudok smrti pošepky,“ hovorí úvodná veta knihy Pozvanie na popravu od rusko-amerického spisovateľa Vladimira Nabokova. Ktorého väčšina bude skôr poznať  pre iné dielo – ospevované aj preceňované – menom Lolita

Rozprávač, ústredná postava, Cincinnatus C. je zatknutý a odsúdený na smrť kvôli zločinu nepriezračnosti. Je nepreniknuteľný. A to je najväčší zločin vo svete bezmenných bití s bezpredmetnými dušami, kde všetko je pomenované a nemenné. Je to svet, v ktorom sa Hmota unavila a Čas sladko driemal. Kde sa máločo zachovalo z čias dávno minulých, z legendárnych čiastak dve-tri autá, dve-tri fontány – no nik nebanuje za minulosťou, ba i sám pojem „minulosť“ je akýsi inakší.

Cincinnatus neprepúšťal cudzie lúče, a preto v stave pokoja pôsobil nevídaným dojmom osamelej tmavej prekážky a musel sa naučiť predstierať priesvitnosť. No stačilo sa na okamih pozabudnúť, zanedbať obraty rafinovane osvetlených plôch duše, a hneď sa strhol poplach. „Zatajil som, že som živý a skutočný, no teraz, keď ma chytili, nemám sa čo pred nimi okúňať. Aspoň si vyskúšam celú neudržateľnosť tohto sveta.“

Je uväznený v Pevnosti a čaká na deň popravy. Podľa zákona mu nemôžu prezradiť presný dátum. Dozvie sa to včas. A tak je zmietaný nielen strachom o život, hodnotením svojho života, rozbormi sveta, v ktorom sa nachádza a kam nikdy riadne nepatril, ale aj falošne tikajúcimi hodinami s namaľovanými ručičkami. „Odškodným za rozsudok smrti je presné poznanie hodiny smrti. Veľký prepych, ale zaslúžený.“ Prepych vskutku priveľký a nesplniteľný.

Dej sa odohráva v ďalekej budúcnosti v bezmennej krajine. V mnohom vyvstáva podobnosť s Kafkom, no pritom v skutočnosti nejde o kafkovskú absurditu, v ktorej zväčša všetko začína v nevinnom prostredí a absurdita sa vždy zjaví tam, kde ju najmenej čakáme a postupne sa stále viac zamotávame v šerosvitnom klaustrofobickom prostredí.

Nabokov je experimentátor, žonglér s významami, mnohovrstvový, mnohoznačný, tajomstvaplný a pedantný pri opatrnom gradovaní pointy. Všetko drží pokope precízna dejová kostra a absurdita sa pomaly pospletáva skrz strihovú skladbu, kde realita plynulo plynie do grotesknosti a obskúrnosti.

Román je kafkovský v tom, že ho možno chápať ako parabolu, alegóriu, či líčenie osamelého človeka vo svete, ktorému prestáva rozumieť, či jednotlivca strateného v odľudštenom priestore, ktorý riadia cudzie sily, všemocné mocnosti, nepochopiteľné zákony.

V Cincinnatoom svete však nič nevieme o nejakom štáte, či podivnej totalitnej vláde, či nejakom vysokom Zámku, ktorého nedostupnosť spečaťuje nemeniteľnosť situácie. „Každý prijal ako samozrejmosť zákon, že ľudia musia navzájom do seba vidieť akoby boli zo skla; udavačstvo je cnosťou a poprava posledného mysliaceho človeka aktom takým prirodzeným ako amputácia chorej nohy.“ (z doslovu od Soni Čechovej: Tatran, 1. vydanie, Bratislava 1990).

Najväčší rozdiel s Kafkom však je ten, že u Nabokova nádej naozaj umiera posledná a viacvýznamový koniec príbehu nevylučuje možnosť, že všetko sa dobre skončí. Možno sa skutočne len „zobudil“ do „skutočného sveta skutočných ľudí“, ľudí podobných jemu. Možno niet úniku, a keďže už niet ani času nazvyš, tak v poslednom nádychu sa mu pred očami vyfantazíruje posledná obrana mysle proti nevyhnutnosti konca. Možno… Možné je čokoľvek. A taký je Nabokov. Vyberte si zmysel aký chcete. Vyberte si koniec aký chcete. Nič nie je isté. Nič nie je potvrdené. Jediné, čo isté je, je, že ide o jedinečný zážitok. Dobré čítanie od vtedy ešte mladého emigrantského autora v predvojnovom Berlíne.

escher2-150_twon_Pineta-of-Calvi-Corsica

TRETÍ STRÁŽNIK

Flann O’Brien

Kultová kniha írskeho spisovateľa, novinára, filológa Flanna O’Briena Tretí strážnik, je – ako hovorí sám autor – knihou „opätovného začiatku nekonečného, znovuobjavením dôverne známeho, znovuprežitím už vytrpeného, nového zabúdania nezapamätateľného. Peklo sa točí stále dokola. Tvar ma kruhový a svojou povahou je nekonečné, stále sa opakujúce a len tak-tak znesiteľné.“

Príbeh je príbehom bezmenného hriešnika-vraha. Trpiaceho fantastickou amnéziou, a ktorý za svoj násilný čin a absenciu ľútosti „dostane do vienka“ absurdné peklo. Neuvedomujúc si skutočnosť, je odsúdení naveky sa točiť v kruhu ako bájny Sizyfos, ktorý však po každý raz, čo sa mu ten prekliaty balvan zvalí dolu z kopca, zabudne na to, že to všetko robil už nespočítateľnekrát pred tým.

Vyprávačova posadnutosť čiernou pokladnicou starca, ktorého zavraždil a jeho nekonečná honba za ňou sú trestom pre bezohľadnú túžbu po peniazoch a sláve, nehovoriac o jeho úvahách, k čomu všetkému by sa dalo využiť cenné omnium a akú takmer božskú moc by pomocou neho získal.

O’Brien v knihe odkazuje aj na hypotézy modernej doby ako Einsteinova teória relativity a Schrödingerove práce týkajúce sa vlnenia (takmer magická látka omnium je v príbehu látka, ktorej podstatou je vlnenie v rôznych dĺžkach). V tomto svete sa následkom „atómovej teórie“ menia ľudia na bicykle a naopak – vnímanie koliduje s minulou skúsenosťou a „realita“ je mätúca a desivá.

„Táto scenéria bola skutočná a nevyvrátiteľná a nezlučovala sa so slovami seržanta, ale ja som vedel, že seržant hovoril pravdu, a keby som si mal vybrať, bolo možné, že by som sa musel zriecť skutočnosti všetkých tých všedných vecí, na ktoré hľadeli moje oči.“

V chladnokrvne mechanickom komatóznom svete nie je rozprávač-antihrdina schopný presne povedať, čo vlastne vidí. Relativita, hra s perspektívou, viacvýznamovosť posunutá za hranice možného, za horizont udalostí, do singularity, kde všetko, čo bolo, je tým čo je teraz a všetko, čo príde, je začiatkom toho, čo už bolo. Absurdita par excellence.

Dianie v divnej farnosti (navonok „typickej“ a fádnej) majú pod kontrolou traja dedinskí strážnici. Pluck (z ang. pluck, odkaz na zlozvyk rýpania sa v zuboch a slangový výraz pre guráž), samouk a kutil MacCruiskeen (Syn hrnčiarov) a tajuplný tretí strážnik Fox (Lišiak), ktorý s pomocou omnia ovláda všetko vrátane svojich dvoch kolegov. Príbeh začína tým, ako sa náš neznámy rozprávač blíži k Strážnici. A ako sa postupne prepadáva stále hlbšie a hlbšie, hlboko až k bránam von, kde je Raj pod zemou, ktorý aj keď sa ocitne v ňom, v ňom v skutočnosti nie je.

Seržant: „Prvopočiatkom múdrosti je pýtať sa, ale nikdy na nič neodpovedať. Vy zmúdriete tím, že sa opýtate, a ja tím, že neodpoviem.“

Román je humoristický a hrôzostrašný, ale aj veľkou alegóriou na tému večného hľadania odpovedí a významov v pretechnizovanom odosobnenom svete.

Je zároveň literárnym experimentom a hrou s nevedomosťou, absurditou. A aj vďaka tomuto románu sa Flann O’Brien (vlastným menom Brian O’Nolan) dostal do siene slávy po boku Jamesa JoycaeSamuela Becketta.

Ale hlavne je to vtipné čítanie. A demonštruje brilantnosť autora, ktorý aj bezvýchodiskovú logiku inferna dokáže podať zimomravo-zábavne a dokáže nás uchvacovať tancom s jazykom a takmer nevyčerpateľnou imagináciou, cez ktorej prizmu aj bežné veci nadobúdajú hrozivé rozmery. Bombastické! A k popukaniu.

morano-calabria

FRANZ KAFKA

Proces

Kniha v skutku už legendárna ako sám autor. Kafka. Neodlepiteľný symbol Prahy. Kafkovský – synonymum dezorientácie v absurdnom svete, v ktorom je človek v pazúroch neznámych síl, stratený v čoraz nepochopiteľnejšom svete. A zároveň synonymum temnej, totalizujúcej byrokratickej nadvlády.

Príbeh prokuristu Jozefa K., ktorého v deň jeho tridsiatich narodenín „zatknú“ a nikdy sa nedozvieme prečo, a ktorého proces riešia spletité, nekonečné a hermeticky uzavreté byrokratické procesy večného a všadeprítomného súdu. „Veď predsa všetko patrí k súdu.“

Súd nehľadá vinu u obyvateľstva, ale, ako hovorí zákon, vina ho priťahuje a on musí rozposielať nás, strážnikov. To je zákon. Ako by tu mohlo dôjsť k omylu?

Celý justičný aparát je ako súd posledného súdu. Najnižší sudcovia nemajú právo definitívne oslobodiť spod obžaloby, toto právo má len najvyšší súd, ktorý je celkom nedostupný vám, mne a vôbec všetkým. Nevieme, ako to tam vyzerá, a len tak mimochodom, ani to nechceme vedieť…

Tajuplný, ale každou chvíľou stále obludnejší proces, ktorý sa proti K.-ovi vedie, je zároveň brilantnou alegóriou prebujnenej štátnej správy. Ale táto nedokončená kniha je viacvýznamovou lahôdkou. Zaujímavý je taký výklad tejto knihy, ktorý hovorí, že K. je vinní, kvôli svojmu ľahostajnému a zároveň neústupčivému, do seba zahľadenému spôsobu života a že proces, je procesom obrátenia, polepšenia, alebo zhoršenia obžaloby, z pod ktorej sa nikdy nedá vyprostiť – obraz večného procesuvečnej obžaloby – večnej výčitky. Večného obrodenia.

„Kvôli neznalosti obžaloby a jej prípadného rozšírenia o ďalšie body sa musí rozpamätať na celý svoj život s najzanedbateľnejšími činmi a udalosťami, aby ho opísal a preskúmal zo všetkých strán. A navyše, aká je to smutná práca. (…) Unavený z toho, čo bolo doteraz a vyčerpaný z toho, čo malo prísť…“

Kafka niečo naznačuje už hneď na začiatku: „K. nemal vo zvyku učiť sa zo skúseností. Spomínal si na jednotlivé bezvýznamné prípady, keď sa na rozdiel od svojich priateľov zachoval neopatrne jednak zámerne a jednak bez toho, aby čo len tušil prípadné následky, a potom ho stihol trest.“

Ľahostajnosť a istá tvrdohlavá zabednenosť sa v celom románe opakujú viackrát. K.-ov strýko: „Jozef, veď sa vzchop. Tvoja ľahostajnosť ma pripraví o rozum. Ak sa niekto na teba pozrie, takmer by uveril prísloviu: ,Taký proces je už vopred prehraný.‘“

Napokon ku koncu prichádza kyslá sebareflexia, trpké sebapoznanie: „K. teraz presne vedel, že by bolo jeho povinnosťou, aby sa sám chopil toho noža, ktorý sa nad ním vznáša a putuje z ruky do ruky, a aby ho do seba zapichol.“

Všetko záleží na K.-ovi. Nepočúva rady, že by sa mal sám viac angažovať v procese, nepočúva rady, že sa príliš spolieha na cudziu pomoc, nepočúva, odmieta, nechce.

Človek chce vstúpiť do zákona, ale pred vchodom stojí strážnik. začína najdebatovanejšia pasáž knihy, ktorá je tesne pred finálom. Ale je ten strážnik v skutočnosti v človeku? Strážnik ako ego? Strážnik nás odhovára. Ponúka nám stoličku. Sadneme si. Veď prečo si neodpočinúť, všakže? Každý má svoj vlastný, jedinečný vchod do zákona a dvere zákona sú otvorené. Jedinú prekážku predstavujú strážnici a zakaždým vchodom je strážnik mocnejší ako tí pred ním. Čím je človek bližšie k cieľu, tým narastajú jeho pochybnosti. Skončí sa ta cesta vôbec niekedy? Existuje večný zákon alebo ho človek každú chvíľu spoluvytvára svojou aktivitou, svojim životným štýlom, svojou morálkou a rozhodnutiami? Nie je to tak, že nám dal „boh“ slobodnú vôľu a možnosť rozhodnúť sa? Nie sme to nakoniec sami, čo sa odsúdime, rovnako ako si neustále nanovo kujeme nové okovy?

„Súd od teba nechce nič. Keď prídeš, príjme ťa, a keď odídeš, prepustí ťa.“

Dobrá kniha je taká, ktorá nás prinúti premýšľať. A tieto k nim určite zaslúžene patria. Nezmámy rozprávač v Treťom strážnikovi, sa za svoje činy dostal do vlastného individuálneho panoptického pekla. Jozef K. sa svojim ľahostajným a egoistickým životom odsúdil na smrť. Cincinnatus C. sa svojim životom, svojou nepriezračnosťou, svojou autentickosťou, svojou po živote prahnúcou individualitov snažil vymaniť zo sveta ľudí bez názoru, bez tváre, sveta rekvizít a kulís.

A v čom to vlastne žijeme my?

woods-near-menton

všetky ilustrácie od The M.C. Escher Company: https://www.mcescher.com/

 

Teraz najčítanejšie