Denník N

Trump – kapitál je mŕtvy, nech žije kapitál

Šok miliónov, plačúca Miley Cyrus, portál denníka N v „technických problémoch“. Nebolo by podľa mňa precenením, nazvať súčasný stav, v ktorom sa vládnuca trieda nachádza, ako paniku a bezradnosť.

Samozrejme, Trump nie je výhra pre väčšinu ľudí, no určite niektorým privedie aj materiálne prilepšenia na úkor ešte viac utlačovaných skupín. Kapitalistické médiá sa púšťajú do projektu vysvetlenia a predpovede ďalšieho priebehu, no to, čo ešte nevedia, alebo len tušia, spočíva v prekvapení. Hľadajú a zostavujú tabuľky, špekulujú, rozmýšľajú a píšu. Ale dôvod, prečo zjavne racionálne a empiricky doložiteľné vysvetlenie nevedia ponúknuť, je v ich takmer totálnej ideologickej homogenite a sociálnej izolácii od veľkých častí dnešnej západnej demografiky (s výnimkami). Súčasný vývoj nie je jednoducho možné vysvetliť liberálne kapitalistickou ideológiou, vládnucou ideológiou v transatlantickej spoločnosti.

Charakterizovať Trumpa ako populistu by bolo nesprávne práve z toho hľadiska, že populizmus bol v dejinách javom pozitívnym a pokrokovým, ktorý dokázal vytvoriť koalície obsahujúce väčšinu obyvateľstva, na druhej strane ale treba spomenúť, že väčšina veľkokapitálu spolu s kapitalistickými médiami stála na strane Clintonovej. Dôvod k tomuto nebol primárne ten, že by Clintonová bola zástankyňou sociálneho liberalizmu (čím až donedávna rozhodne nebola), alebo že by sa stala či niekedy vôbec bola „ľavicovou kandidátkou“, pretože potom by vládnuca trieda podporila a zabezpečila výhru Bernieho Sandersa v primárkach, ale preto, že bola veľmi tradičnou neoliberálnou a neokonzervatívnou kandidátkou za voľný trh a intervencionizmus. Súčasne sú práve tieto body tými, ktoré spôsobili jej konečnú prehru. Clintonová bola práve preto vybraná a podporovaná väčšinou veľkokapitálu počas primárok ako aj počas kandidatúry, lebo predstavuje kontinuitu vo vládnucej hospodárskej politike posledných štyridsiatich rokov, politike zmlúv voľného trhu, ktoré boli opakovane prijaté proti vôli väčšiny obyvateľstva a obchodných vojen a orgánov, kontrolujúcich a vytvárajúcich tieto trhy.

Napriek tomu je ale Trump prvý zvolený kandidát za prezidenta pravdepodobne od F.D. Roosevelta, ktorý nebol preferovaným kandidátom vládnucej triedy. Jeho zvolenie vo svojej podstate tak predstavuje trojitú krízu vládnuceho kapitalistického poriadku: krízu triednej spoločnosti a triednej vlády, krízu kapitalizmu ako hospodárskeho poriadku a krízu kapitalistickej neoliberálnej ideológie, schopnej zostaviť väčšinu vo voľbách.

Trumpova báza voličov a tých, ktorí nevolili Clintonovú, predstavuje veľmi nezvyčajnú koalíciu najmä troch skupín a v tomto vytvára značné podobnosti s fašizmom: nedávno nezamestnaní z Rust Beltu, ktorí boli postihnutí posunom veľkokapitálu do nových odbytových a výrobných trhov, „triedy“ profesionálov, proletárskej aristokracie a maloburžoázie, malého kapitálu a živnostníkov. Čo tieto skupiny spája, je práve zhoršená materiálna situácia po veľkej ekonomickej kríze a po desaťročiach stagnajúcich miezd a globalizácie. Toto hnutie má svoje korene v hnutí Tea Party, ktoré vzniklo v roku 2008 a ktoré bolo od začiatku podporované časťou veľkokapitálu, ale vždy sledovalo inú politiku. V rokoch 2013 a 2014 sa tento tábor začal oddaľovať od tábora v kongrese, podporovaného časťou vládnucej triedy, ktorý presadzoval imigračnú reformu a voľný obchod. Trumpovo zvolenie za kandidáta a prezidenta je napriek všetkému práve to, čo tvrdil: protestné hnutie, ktoré sa vzbúrilo proti kontrole Republikánskej strany veľkokapitálom. Ukáže sa, či Trump svoje pozície dodrží, ale hnutie ako také je rovnako ako protestné hnutie v Demokratickej strane v opozícii práve voči pozíciám pre kapitalistov najdôležitejším – a to pozíciám vo voľnom obchode. Trump ale nosí v sebe ešte veľké pozostatky neoliberalizmu, tak ako Clintonová má pozostatky z opačnej strany a to v daňovej a fiškálnej politike, ktorá ale môže spôsobiť prehĺbenie krízy a novú recesiu. Je to ale práve protekcionizmus a sociálny šovinizmus, oboje dočasné návrhy riešení materiálnej situácie týchto skupín, ktoré boli najdôležitejšie argumenty pre jeho výhru. V rámci týchto skupín ešte existuje veľká časť rasistickej a šovinistickej skupiny, ale aj keby sme túto skupinu alebo fenomén chceli rozšíriť na jeho celú voličskú bázu, museli by sme tento fenomén vedieť vysvetliť a mať fungujúcu stratégiu, ako ho zmeniť. Vládnuca ideológia sa väčšinou snaží tento fenomén vysvetliť idealisticky, to znamená ako kultúrny a psychologický úkaz, niečo, čo sa musí liečiť buď emocionálnym kondiciovaním ako to je v liberalizme či racionálnou diskusiou. Neuvedomuje si alebo nechce si uvedomiť, že práve tento rasizmus a šovinizmus vo svojich dejinách a aj dnes je primárne hospodársky motivované presvedčenie a pokus o antiliberálne zlepšenie svojej materiálnej situácie. Je to v podstate kopanie dolu, opak triedneho boja či progresívnych daní, ale vykorisťovanie iných zraniteľnejších skupín. Keď skutočne aj psychologicky tieto presvedčenia analyzujete, že naozaj, nielen predstierane, sú motivované reálne znižujúcou sa mzdou, reálnou neistotou o pracovné miesto a fiškálnu politiku, ktorá sa môže odzkradliť na daňovom priznaní. Iné pokusy o vysvetlenie nebudú môcť poskytnúť odpoveď aj na to, že tieto hnutia presahujú národné aj kultúrne hranice a sú častokrát rozdielne v sociologickom a príjmovom zložení a politických pozíciách, napríklad UKIP je za voľný obchod, Ozajstní Fíni za sociálny štát alebo Strana pre slobodu za manželstvá medzi ľuďmi rovnakého pohlavia. Čo je ale rozhodujúce je to, že svoj hospodársky aj ideologický pôvod majú v neoliberalizme. Tak ako má neoliberalizmus pôvod v principiálnej neudržateľnosti kapitalizmu. Neoliberalizmus bol v podstate ofenzívny projekt pravice a kapitalistickej triedy ukončiť povojnovú periódu vysokých progresívnych daní a politiky vytvárajúcej nízke rendity. Nastala decimácia odborov, fiškálne šialenstvo, vojnový imperializmus, genocídy proti komunistom a globalizácia: všetko smerovalo k tomu, vytvoriť čo najväčšiu návratnosť a čo najlepšie podmienky pre veľkokapitál. Reálne mzdy na západe desaťročia zamrzli, zatiaľ čo sa produktivita neustále zvyšovala a práca odchádzala do nových odbytových trhov s lacnou pracovnou silou. Na pôde týchto materiálnych zmien vyrastal odpor voči globalizácii v oboch táboroch a bola to práve táto otázka, ktorá bola rozhodujúca v týchto voľbách.

Vysvetliť krajnú pravicu na západe čisto kultúrne nedáva zmysel, prečo sa objavuje práve teraz, skoro v každej krajine, naprieč kultúrnym hraniciam. Nie v každej krajine existuje rovnaký kulturny konzervativizmus a v mnohých európskych krajinách sa opakujú rovnaké sociálne skupiny, príjmové skupiny a čoraz viac v oblastiach predtým patriacich do ľavicového spektra, industriálnych oblastí (Francúzsko) a oblastí s vysokou nezamestnanosťou (AfD). Navyše stredový prúd nemá vôbec stratégiu, ako tento fenomén vyriešiť či sa k nemu postaviť a pokusy doteraz zjavne nefungovali. Neúspech Clintonovej, aj keď neprijmeme hospodárske vysvetlenie, bol v neúspechu ponúknuť pochopiteľnú alternatívu a materiálne riešenie a to bolo dané jej fiškálnym konzervativizmom a celkovým centrizmom.

Samozrejme, že kultúra a psychologický prístup zohráva veľkú úlohu, no je otázne, ako kultúru a psychológiu vysvetliť a aké stratégie potom nasadiť, aby sa tieto javy mohli „liečiť“. Kultúra, ak o nej hovorí vládnuca ideológia, je vnímaná ako čistá idea, ako normatívny pojem v opozícii k nekultúre alebo ako hierarchia, kde tá správna kultúra je dosiahnutá učením sa od kultúrnych alebo intelektuálnych autorít. Normativita prírodných vied je častokrát videná ako šablóna postupu, ktorý by tieto fenomény „vyliečil“. Zjednodušene povedané, kultúra je pre nich nezávislá od materiálnych a sociálnych reálií. Psychologicky sa potom na veci pozerajú tiež normatívne a dvojfarebne, ako na demagógov a populistov a nás, tých bez ideológie a bez klamu. Rasizmus a šovinizmus v mojej interpretácií sú ale vo svojej podstate materiálne a sociálne determinizované, ako všetky presvedčenia sa vytvárajú len v skupinách a v sociálnej výmene, a preto na ne nemožno hľadieť normatívne a ako na „iracionálne“ fenomény. Vytvárajú sa ako presvedčenia, ak dlhodobo nie sú s ničím iným konfrontovaným. Psychologicky nie sú veľmi rozdielne od tej „správnej cesty“, sú rozdielne v tom, že sú častokrát nelogické a iracionálne v zmysle racionálnych argumentov, no to možno v dodatočnej miere nájsť aj vo vládnucej ideológii. Čo je skutočný rozdiel, je iný materiálny svet, v ktorom tieto ideológie žijú. Zatiaľ čo intelektuáli majú privilégiá nepracovať za mzdu či pracovať v lepších podmienkach, rasisti a šovinisti sú častokrát z lumpenproletariátu a maloburžoázie (odpusťte terminológiu). Ak aj beriem rasizmus a šovinizmus ako dedičné presvedčenie, svoj pôvod tiež má v hospodárskom systéme, v otrokárstve, feudalizme a koloniálnom kapitalizme. Pôvod rasizmu a šovinizmu je práve ten istý, aký je pôvod šovinizmu voči plebsu, voči chudobným a nevzdelaným. Je to pohŕdanie tými, ktorí sú nami vykorisťovaní, je to legitimácia vykorisťovania a podradného ekonomického postavenia, je to pôvodná snaha človeka oslobodiť sa z ťažkej práce, vyriešiť deľbu práce tým, že nechám za seba pracovať niekoho iného. Rasizmus a šovinizmus predstavujú triednu nenávisť, konkrétne vládnucu triednu nenávisť druhého alebo tretieho stupňa. Je to triedna nenávisť voči vykorisťovanému a v súčasnej podobe je Trumpov fenomén súčasne presmerovanie (do vládnucej tr. nen.) aj vyjadrenie utlačovanej triednej nenávisti, voči vykorisťovateľom a tým s privilegovaným ekonomickým postavením.

Pre tábor podporovateľov Clintonovej a to v celom západnom svete, ten tábor, ktorý o mesiac bude voliť v Rakúsku Van der Bellena a budúci rok Sarkozyho, boli tieto dni ako zjavenie a realizácia Kassandrových predpovedí. Vo svojej tvrdohlavej a ideologickej zaslepenosti ale ich instantnou reakciou nie je skutočná ideologická reflekcia, ale ešte väčšie upevnenie a zradikalizovanie. Namiesto toho, aby sa zastavili a zamysleli, či naozaj žijeme v slobodnej a rovnej spoločnosti, ešte hlasnejšie kričia, že ju Trump ide zničiť. Namiesto snahy uvidieť, čo je pôvodom a možným riešením rasizmu a šovinizmu, pokračujú v moralizácii a patologizácii tých „druhých“, tej „masy“ a „plebsu“, ktorí stoja za protivníkom (ako v článkoch The Guardianu). Neoliberálna ideológia ako vládnuca ideológia schopná vytvoriť demokratickú koalíciu, je mŕtva. No naďalej zotrváva v spánku a v minulosti, držiac sa ruky rodiča a potápajúcej sa lode. Dôkazy o jej ignorancii a náznaky k alternatíve sa ponúkajú všade naokolo, no ona zostáva v presvedčení, že inkluzívny kapitalizmus je odpoveďou, že osobná zodpovednosť vyrieši ekologickú krízu, že protivník je zlo a jeho podporovatelia sú všetci rasisti. Neoliberálna a liberálne kapitalistická dogma medzi obyvateľmi je založená najmä na človeku, ktorého Aristoteles a antickí Gréci nazývali idiotes – človek, ktorý sa nezaujíma o politiku, ale o ignoranciu.

Vládnuca trieda a jeho rozširovatelia, vlastníci médií a ich pracujúci, nemajú alternatívu. V ruchu okamihu sa snažia v prvom rade získať čas a hľadať záplaty, experimentovať s ideológiami a nájsť priestor pre splnenie svojich záujmov. A tu sa ukazuje druhý pokus tejto ideológie, skôr iniciovaný z jej vedenia a nie z populárneho diškurzu a to je rozširovanie jej inkluzivity a koalície všetkých naľavo. Tu sa naskytajú až priam absurdné a komické liberalizmy, odhaľujúce jej obsahovú prázdnotu, cynickosť a skutočnú funkciu, apropriáciou marxistických terminológií, keď chcú bojovať proti „klasizmu“ rovnako ako proti „rasizmu“ (prezentované v tomto článku: http://www.nytimes.com/interactive/projects/cp/opinion/election-night-2016/stop-shaming-trump-supporters). Vo svojej neinformovanosti a ideologickom zamúrovaní si neuvedomujú, že inherentnou podstatou termínu trieda je priznanie, že v niečom takom ako v triednej spoločnosti žijeme a že triedna neznášanlivosť je práve to, čo je rovnako esenciálne antiliberálne a neprekonateľné v kapitalizme ako ľudské práva v otrokárskej spoločnosti. Priznať existenciu triednej spoločnosti a uvedomiť si jej konzekvencie, má za nevyhnutný následok spoznanie, že dnešná spoločnosť nie je spoločnosťou rovných s rovnými, s demokraciou, slobodou, rovnosťou šancí a práv. Priznať časti marxizmu či len pripustiť diskusiu s ním vo verejnosti by malo za následok zosypanie liberálneho sebaklamu a celej ideológie. Tieto prejavy sú však práve prejavy začiatku konca tejto ideológie v jej neoliberálnej podobe.

Na druhej strane je nová krajne pravicová ideológia neudržateľná, lebo dokáže vytvoriť nanajvýš len dočasné, lebo nedokáže ponúknuť skutočné riešenia padajúcich reálnych miezd a navyše v mnohých ohľadoch, ak sa dostane k moci aj v ostatných krajinách, bude útočiť práve na svoju bázu a viesť fiškálnu politiku, ktorá povedie k prehĺbeniu dlhovej krízy. Čo ju spája spolu s neoliberálnou ideológiou je to, že je len dočasným riešením krízy kapitalizmu. Táto kríza nie je náhodným úkazom, ale prejavom jeho zákonitostí. Ako srdce v tomto systéme je pevne usídlený jeho hlavný motor, pilier a zákon a to je akumulácia kapitálu. Tento cieľ dokáže dosiahnuť len neustálym rozširovaním odbytových trhov a neustálym hľadaním nového priestoru pre rendity. Tento zákon vedie potom k tomu, že zvyšuje produktivitu, zatiaľ čo zvyšuje vykorisťovanie. Vo svojej podstate je kapitalizmus len logický zákon, princíp vládnuci nad ľuďmi a celým ľudstvom, šíriaci sa ako vírus, choroba. Nadprodukcia a súčasné nožnice spôsobujú neustále krízy. Tie rieši potom dočasnými záplatami. Vojna alebo iné ničenie výrobných síl. Súčasne ale tento protekcionizmus a s ním spojené padajúce rendity prichádza v najnevhodnejší čas a to je v čase, kedy je nutné pre dlhodobé prežitie kapitálu prestavať hospodárstvo tak, aby bolo možné zabrániť globálnemu otepľovaniu.

Tieto dve ideológie spája jedna spoločná vlastnosť a je to aj dôvod, prečo dodnes prežili a to je rozprávanie vedľa seba. Oba tieto tábory možno pochopiť ako sociálne determinizované skupiny, ako izolované skupiny, ktoré fyzicky nebývajú a nežijú v tých istých priestoroch a ktoré nevzájom so sebou neprichádzajú skoro vôbec do kontaktu. Preto hlavným predpokladom k zmene situácie musí byť fyzická realizácia komunikácie všetkých ideológií. Metódy k tomu ponúka sociológia poznania alebo konkrétne Ideológia a Utópia od Karla Mannheima. Ľudia si musia uvedomiť, že aj oni sami sú ideologicky tvarovaní a že veľká časť týchto ideológií je založená na sociálnom konformizme a nie na samostatnom rozmýšľaní. Musí im byť daný k dispozícií čas a tiež prostriedky k ich ideologickej reflekcii a ideologickej emancipácii. K tomu je ale nutná realizácia v rámci dnešných kultúrnych inštitúcií a médií na báze komunikácie ideológie s ostatnými ideológiami.

Potom sa objavujú náznaky smeru, ktorým sa vládnuca trieda v prípade hospodárskej politiky snaží zobrať. Pred čím dnes stoja, je ťažké a skoro nemožné rozhodnutie. Stred ako ideológia s politickou budúcnosťou a hospodárskym úspechom je zjavne neudržateľný, ale posun doprava či doľava bude mať za následok v oboch prípadoch narušenie liberálne ideologickej hegemónie alebo jej odcudzenie a súčasne bude mať hospodársky následok zníženia renditov. Čo sa pravdepodobne pokúsia spraviť je dočasné zaaranžovanie v krajnej pravici, zatiaľ čo budú chcieť vytvoriť stredoľavicovú koalíciu, ktorá bude môcť osloviť aj pracujúcich ľudí, avšak bude čo najviac odtrhnutá od pôvodnej sociálnej demokracie 20. storočia v rétorike a antikapitalizme. Úlohou sociálnej demokracie v takomto scenári by malo byť túto koalíciu s kapitalistickou triedou odmietnuť a ju doviesť k tomu, spojiť sa s krajnou pravicou. Takéto otočenie prúdu by malo viesť k ideologickému bezdomovectvu a otraseniu v liberálnom tábore, čo by malo vytvoriť priestor pre ideologickú otvorenosť a hľadanie nových alternatív. Hospodárska politika krajnej pravice by sa mala v budúcnosti ukázať omylom pre jej voličov, čo by spôsobilo dvojitú ideologickú bezradnosť a dezilúziu.

Čím víťazstvo Trumpa je predovšetkým a ešte sa ako také len vykrištalizuje, je koniec Fukuyama periódy kapitalistického realizmu, a koniec konca dejín. Je to koniec tiež ideologickej pevnosti a hegemónie kapitalistickej ideológie. V nasledujúcich štyroch až ôsmich rokoch tak dôjde k ideologickej otvorenosti v prípade väčšiny voličov v západných krajinách a tu sa otvára jedinečný priestor pre skutočnú odpoveď na problémy súčasného sveta, ktoré predstavujú problémy kapitalizmu.

Práve naopak, je čo oslavovať a to skorý pád oboch táborov a častí vládnucej ideológie. Čo ich nahradí, bude len na našich pleciach a na pleciach tých ľudí, čo sa buď idelogicky emancipujú, alebo zavítajú do ešte krajnejšej pravice. Ponúknuť skutočnú alternatívu pre väčšinu ľudí, takú, ktorá bude vedieť vyriešiť problémy tohto storočia, bude musieť byť na pleciach tých, ktorí dnes tú alternatívu poznajú a sú znevýhodnení, sledovaní a videní ako extrémisti. Skutočné riešenie problému kapitalizmu môže ponúknuť len analýza tohto systému a skutočný liek pre šovinizmus a rasizmus môže byť len v odhalení skutočného pôvodu klesajúcich miezd a konkurencie a tým je kapitalistická trieda. Dnes vstupujeme do éry najväčšieho ideologického a revolučného potenciálu pre marxistickú alternatívu pravdepodobne od jej vzniku. Nanešťastie nemáme rovnaké štruktúry, organizácie a bázu, z ktorej by sa táto interpretácia mohla šíriť ako pred 150 rokmi. Máme ale skúsenosti minulosti a chyby, ktoré nesmieme opakovať. A súčasne máme situáciu ohrozenia bázy života na Zemi, životného protredia a obmedzenosti prírodných zdrojov, čiže situáciu, v ktorej kapitalizmus predstavuje existenciálnu hrozbu pre ľudstvo a Zem. Čo sa stane, záleží len na všetkých ľuďoch, či začnú rozmýšľať a objavia svoju spoločenskú silu a samostatnosť, alebo ďalej zostanú poslušnými otrokmi vo vládnucej ideológii a hospodárskom poriadku tohto sveta.

Teraz najčítanejšie