Turecko sa stáva fašistickou diktatúrou

Bolo by chybou si myslieť, že fašizmus neprichádza s populárnou podporou. Jeho kultúra a hodnoty prežívajú, svoje základy majú vo viere a v intuitívnom presvedčení v to, že „poriadok“ prostredníctvom rozkazu a „zákon“ od autority je lepšia forma vlády než diskusia, sloboda a demokracia. Aj dnes, na Slovensku, existuje príliš veľa ľudí, ktorí by si priali návrat do represívnejších štruktúr štátu, obmedzovanie politických slobôd a slobody prejavu. Fašizmus v Taliansku a neskôr v Latinskej Amerike, Španielsku, Grécku a Portugalsku sa tešil podpore veľkých sociálnych hnutí, podpore veľkých častí obyvateľstva, či pracujúcej alebo kapitalistickej triedy. Vznikal postupne, „banálne“ v tom, že ho bolo vidno na uliciach, v rozhovoroch, v mysliach ľudí a častokrát cez voľby alebo zástupcov či prezidentov. Romantická predstava minulých časov, monarchie a vlády cirkvi nad každým aspektom života ho sprevádza až dodnes. Čo ale nekonečným omieľaním obrázkov a moralizovaním sa o ňom stratilo, je, že vyzerá vo forme častokrát milo a s úsmevom, alebo intuitívne správne. A že nemení základné aspekty života, neviete ho spoznať na ulici, ľudia naďalej nakupujú, budú jazdiť autami, naďalej sa budú opíjať. Vo svojej forme je preto skôr nezbadateľnou totalitou, nejde o to, všetkých presvedčiť o jeho ideológii alebo mať heslá a štandardy a pochody. Jeho obete sú častokrát v zadných uličkách, tam, kde sa o nich ľudia vôbec nedozvedia. Ide mu len o to, mať v rukách štát a pozabíjať či uväzniť svojich protivníkov.

Turecko sa už minulé roky vyvíjalo smerom do autoritatívnej demokracie. Demokracie, v ktorej sú síce voľby, no vláda sa vyznačuje neustálymi útokmi proti opozícii, tlači a štátu. Erdogan sa začal približovať viac k Putinovi než k Orbánovi už len tým, že postupne začal islamizovať turecký štát a okradnúť ho o svoju sekulárnu tradíciu a že jeho imperiálne ambície začali byť jasnejšie každou správou o tom, ako podporujú všetky islamistické povstalecké skupiny v Sýrii, aj al-Nusru aj Islamský štát. Od zlyhaného puču tohto leta sa však Turecko drasticky a neočakávane premenilo na nepoznanie. Rozsah čistiek v štáte je taký rozsiahly, že aj Stalin, McCarthy, Franco či Pinochet by prejavili sympatie voči nemu. Útoky proti opozícii, žurnalistom sa vystupňovali. Podobne ako fašizmus prichádzajú tieto zmeny s takmer úplnou podporou jeho voličov. Zatiaľ čo prvé čistky boli namierené proti podozrivým „gulenistom“, teraz je ďalším terčom Erdogana ľavica v podobe HDP. Premiér Yildirim, zjavná bábka AKP, prerušil 20. augusta mierové rokovania s PKK a potom prepustil asi desaťtisíc kurdských učiteľov zo škôl, ktorí boli vraj sympatizanti PKK. Lokálni kurdskí starostovia boli nahradení poverencami z Ankary. Na konci októbra začal koordinovaný útok na médiá, z ktorých mnohé zatvorili alebo ich členov zatkli. 31. októbra boli zatknutí viacerí žurnalisti a editor posledného kritického denníka, Cumhuriyet. Zostávajúca „opozícia“ sa medzitým buď úplne s Erdoganom spriatelila, ako to je s krajnepravicovou MHP, zatiaľ čo kemalistická CHP mlčí. 4. novembra potom boli zatknutí viacerí poslanci HDP spolu s jej predsedom Demirtasom a tak má byť umlčaná jediná zostávajúca skutočná opozícia. Medzitým Erdogan splnil svoju dlhoročnú ultranacionalistickú, militaristickú rétoriku tým, že začal inváziu v Sýrii.

Vedľa celého tohto vývoja Európa a USA stoja v mlčaní a práve naopak, tento režim finančne a vojensky podporujú. Lídri „slobodného“ sveta prejavujú „znepokojenie“, ale peniaze, ktoré Erdoganovi sľúbili, ústupky, ktoré si vynútil, ešte stále pokračujú, americkí vojaci bojujú bok po boku s tureckými vojakmi v Sýrii. Úprimne povedané, takýto postoj nie je vôbec prekvapivý. Pokračujú v dlhých dejinách otvorenej či tajnej podpory fašistických diktatúr, tak ako to bolo v Španielsku, Portugalsku, Turecku, Čile, Argentíne, Brazílii, Filipínach, Indonézii, Južnej Kórei, Taiwane a zoznam pokračuje. Hovorí to veľa o tom, že napriek tomu, že studená vojna skončila, zjavne sa nájde vždy dôvod, prečo nejakého diktátora podporiť a nejakého nie. A najmä to hovorí veľa o nás, o Európe, o inteligencii, o médiách, o verejnosti, ktorým to zjavne môže byť jedno. Len aby potom nestáli pred puškami fašistov aj oni.

Zdroje:

http://turkeypurge.com/