Čo som si odniesol z večierku .týždňa
Počúval som Ferka Mikloška, Martina Bútoru, prezidenta Kisku a knieža Schwarzenberga ktorí hovorili veľmi múdro o tom, čo je potrebné urobiť pre dosiahnutie pozitívnej zmeny. A sledoval som účastníkov večierka, z ktorých mnohí boli z najrôznejších opozičných, vznikajúcich, či existujúcich strán. Uvedomil som si, že som v miestnosti s ľuďmi, ktorí by túto krajinu mohli skutočne posunúť niekam úplne inam. Museli by ale chcieť prekročiť Rubikon slovenskej, a nielen slovenskej straníckej politickej reality.
Spomenul som si, ako som v čase, keď sme tvorili Pripravenú krajinu, uvažoval nad tým, či by nemala obsahovať konkrétnejšie ciele. Konkrétnejšie sľuby. Presnejšiu definíciu toho, čo chce OKS pre občanov urobiť. Tak, ako sme to písali vždy doteraz. Daň z príjmu X%, DPH Y% odvody Z%. Platba štátu za jeho poistencov A%. Platy sestier, učiteľov X-násobok. A potom som si uvedomil, prečo som sa tomu spočiatku len inštinktívne bránil.
Každá politická strana píše tieto programy. Teda taká, ktorá sa s tým vôbec obťažuje. Každá si stanovuje presné ciele, vízie, sľuby. Sľuby, ktoré ale nikdy reálne nemôže dodržať. Prečo?
Najmä preto, že nikto, ani ten najlepší prognostik nedokáže predvídať všetky možné zmeny, ktoré sa na svete za štyri či päť rokov môžu udiať. Krízy, vojny, emigračné vlny, suchá, zimy, neúrody, záplavy, či iné prírodné katastrofy globálneho rozsahu môžu nastať prakticky kedykoľvek. Ako chceme niečo také plánovať? Preto Pripravená krajina. Program, ktorý hovorí o vízií, hodnotách a smerovaní, nie presných číslach a nesplniteľných sľuboch.
Druhým dôvodom, prečo nemôže žiadna proreformná strana dodržať slovo dané rigidným a konkrétnym programom je ten, že každá reformná vláda na Slovensku bude vždy vládou koaličnou. Žiadna zo strán, ktoré sa dajú považovať za proreformné nebude vládnuť sama. A teda nebude môcť „nerušene“ plniť svoj vlastný program. Koaličná vláda je z podstaty veci vláda kompromisu. Vláda ústupkov od vlastných programov. Vláda najmenšieho spoločného menovateľa.
A tak mi z toho celého vychádza niekoľko veľmi kategorických imperatívov:
Musíme si uvedomiť, že jedine spolu máme šancu presadiť svoje predstavy o lepšom Slovensku.
Musíme veľmi jasne definovať zhodu v základných hodnotách (ľudské práva a slobody, liberálna demokracia, návrat elementárnej spravodlivosti, úplné netolerovanie korupcie, smerovanie na Západ, nespochybniteľné členstvo v EÚ a NATO a podobne).
Musíme hľadať najmenšieho spoločného menovateľa. Prienik toho, ako chceme Slovensko zlepšiť. A to potom bude náš program. To bude sľub, ktorý môžeme dať a môžeme aj splniť voči voličom.
Musíme rešpektovať svoje rozdielne názory.
Musíme počúvať svojich partnerov.
Musíme byť schopní uznať, že niekto iný môže mať pravdu viac, ako my.
Musíme byť schopní uznať, že niekto iný sa na niektorú funkciu hodí viac, ako niekto „náš“.
Musíme byť ochotní niesť spoločne zodpovednosť za spoločne prijaté postupy.
Musíme pracovať na tom, aby spolupráca nevyzeral ako trvalý boj.
Musíme bez výnimky držať slovo, dané si navzájom.
Musíme prekročiť tieň vlastných politických a mocenských ambícií, uvedomiť si, že ak to neurobíme, nikdy nič nedosiahneme.
Naivné? Samozrejme. Politická realita na Slovensku je skôr o veľkom množstve predsedov, či budúcich predsedov strán, ktorí sa už vidia v premiérskom kresle. Takže to berte len ako voľnú úvahu na tému „Ako na to?“
Václav Havel, ktorého šieste výročie úmrtia sme si včera pripomenuli, bol čelným predstaviteľom malej skupiny odhodlaných ľudí. Táto malá skupina nakoniec pohla dejinami a zásadne zmenila životy miliónov ľudí.
Je to dôkaz toho, že jedine takto, pomocou malých skupín odhodlaných ľudí, ktorí prekonali názorové rozpory, osobné animozity, vlastné ambície a spojili sa v zápase o dôležitú zmenu, sa pozitívne zmeny vôbec dajú dosiahnuť.
Je najvyšší čas, aby sme sa do toho pustili.
