Učiteľ z neviditeľnej menšiny

Nedefinuje ho iba jediné povolanie, naopak angažuje sa vo viacerých činnostiach súčasne. Vyštudoval angličtinu a filozofiu, neskôr teóriu divadla v Holandsku a Fínsku, od skončenia školy sa neustále venuje učeniu, je prekladateľom. Stretnúť ho môžete i v banskobystrickom kultúrnom centre Záhrada, kde pôsobí ako dramaturg a produkčný. Naďalej sa venuje divadlu a je interným doktorandom na teatrológii.

Navonok úplne obyčajný chalan, no predsa živá knižka

Je to skromný, inteligentný človek s  úsmevom na tvári. Na prvý pohľad vôbec nevyniká z davu, no žije zaujímavý život. A nebojí sa priznať, že je inej než heterosexuálnej orientácie. V projekte Živá knižnica začal pôsobiť počas referenda o rodine. „Nenávisť, kritika a spochybňovanie normálnosti LGBT komunity narušili bežný chod môjho života, a tak som sa rozhodol konať.“ Do tohto momentu bol obklopený tolerantnými ľuďmi, ktorí ho nikdy neposudzovali ako „iného“ človeka.

„Je to ako keby niekto nadával Rómovi za to, že je Róm, alebo modrookým ľuďom, že sú modrookí, a to je absurdné.“

Obdobie počas referenda vnímal veľmi negatívne, lebo vedel pochopiť, čo prežívajú ľudia plní strachu z neprijatia a pocitov viny: „homosexualita nie je faktor na základe ktorého by sa mal posudzovať človek a jeho charakter.“

„Zrazu som mal pocit, že sa ma naozaj dotýka ako ľudia hovoria o homosexuáloch alebo vôbec o komkoľvek, kto je inej než heterosexuálnej orientácie. Cítil som to ako povinnosť, ale zároveň aj niečo, čo robím navyše, lebo žiť v normálnej a otvorenej spoločnosti si predstavujem ináč, než čeliť urážkam a ponižovaniu v komentároch ľudí, a nielen ľudí anonymných, ale i predstaviteľov inštitúcií.“

Pôsobenie v Živej knižnici vníma ako zaujímavú skúsenosť a veľkú príležitosť ľuďom otvoriť oči a reagovať na mnohé odlišné názory a postoje. Je to pre neho možnosť ľuďom priblížiť jeho bežný život a tým bojovať voči stereotypizácii.

Rád sa zúčastňuje Živých knižníc i vďaka zážitkom a pocitom, ktoré počas stretnutí zažíva, „počas tých 10-15 minút má človek možnosť na takej intuitívnej úrovni sledovať premenu názoru alebo pohľadu na celú vec. Je zaujímavé sledovať ľudský pohľad, zo začiatku je častokrát vyhýbavý, potom sa prejaví súcit, potom pochopenie a nakoniec úsmev.“

Na otázku, či má pocit, že pôsobením v projekte mení postoje ľudí, odpovedá: „Áno, mal som taký pocit. Neviem ako budú tí ľudia konať v reálnom živote, no mal som pocit, akoby začali byť otvorenejší, že sa naozaj niečo dozvedeli z reálneho autentického života geja. Dúfam, že to pomôže v budúcnosti, aby sa k tomu ľudia stavali ináč.“

Pohľad učiteľa

Jeho zamestnanie a práca s deťmi mu priniesli jedinečnú perspektívu života. Ako učiteľ sa vždy snažil žiakom vysvetliť, že znevažovanie človeka nie je správne. S kolegami ani rodičmi nikdy problém nemal, deti však občas vedeli byť kruté.

„Na základnej škole to bolo ťažké, deti mali poznámky. Nikdy som však neklamal tým, že by som povedal, že gej nie som. Vždy som sa to snažil otočiť na humor. Keď deti používajú slovo „buzerant“, či teplý, myslia si, že tým človeka zosmiešnia. Ja som sa však snažil, aby pochopili, že je to iba pomenovanie sexuálnej orientácie, nič viac, nič menej.

Pohľad cestovateľa

Z perspektívy menšiny i s jeho vášňou v cestovaní sa vždy zastane iných ľudí v núdzi a cíti solidaritu s utečencami. Dôvod je jednoduchý, „pretože veľmi rád a veľa cestujem a spoznávam nové krajiny, a je to úžasné, že máme tú možnosť cestovať a byť migrantmi. Je to obrovská výhoda, no tu chcú ľudia stavať múry.“

Nevie si predstaviť, čo by sa stalo, keby ľuďom zrazu zakázali cestovať, keby zrušili výmenné pobyty pre študentov a iné možnosti mobility.

„Potom by možno ľuďom došlo proti čomu bojujú.“

Tvrdí, že od iných minoritných skupín sa tá jeho líši: „Sme neviditeľná menšina, naozaj iné je to pri cudzincoch, kde môžete počuť, že človek hovorí iným jazykom a inak vyzerá. Na ulici neviete povedať, kto je a kto nie je homosexuál. Treba povedať, že ľudia s odlišnou orientáciou majú rôzne povolania a nájdete ich vo všetkých spoločenských vrstvách.“

Ľudia by nemali byť ticho

„Mrzí ma, že na Slovensku je ticho, ľudia sú vyhýbaví a neuvedomujú si zodpovednosť, ktorú majú, aby pomohli menšinám a náprave vnímania iných ľudí.“

Podľa Milana je dôležité byť zodpovedným a hlavne nemlčať.

Vždy však treba začať tam, kde človek žije. I keď sám priznáva,  „na dedine, či malých mestách, kde žije 400 ľudí by som si zrejme vedel predstaviť, že si človek radšej vyberie ticho.“ On sám však tvrdí, že je to niečo čo robiť musí, pretože by sa cítil, že sa skrýva.

Hovorí, že ľudia by mali o menšinách hovoriť, že Živá knižnica má zmysel. „Priznávam, že nemám čas zmeniť názor každého neonacistu, či homofóba, preto sa sústreďujem na ľudí,  ktorí to potenciálne môžu pochopiť.“ Považuje za dôležité vystihnúť pravý moment, no tiež sa vyhnúť situácii, ktorá by mohla byť nebezpečná.

Podľa Milana by mali aktívnejšie vystupovať aj politické elity a ľudia v médiách. „Zazlievam veľakrát ľuďom, o ktorých viem, že sú homosexuáli a nehovoria o tom, alebo sú vyhýbaví v odpovediach. Treba, aby si uvedomili ich mediálnu moc. Nemali by sa báť, že stratia podporu hŕstky ľudí. Naozaj by stačilo pár vyhlásení v médiách a mienka by sa postupom času začala meniť. Ľudia by o tom minimálne začali premýšľať.“

„Vždy sa treba zastať menšín, pretože každý človek sa raz môže menšinou stať. Predstavte si len, že ste v skupine desiatich ľudí, z ktorých máte iba vy odlišný názor, už to z vás robí menšinu. To, proti čomu ľudia bojujú, hrozí každému z nás – byť chvíľu menšinou v nejakej situácii.“

Pohľad do budúcna – byť otvorenejší a vnímavejší

Každý z nás dúfa v lepšiu budúcnosť, v zmenu názorov a postojov ľudí, vo svet tolerancie. „Krokov a bojov za ľudské práva je veľa, vždy je to beh na dlhé trate, základ je však  u samotných gejov.“

„Strach a spoločenský tlak na dospievajúcich môžu  narobiť veľa škody. Poznám gejov, ktorí sú ochotní žiť dvojitý život a klamať o svojej orientácii len kvôli úzkosti z odmietnutia.Paradoxne, boja sa tak vlastného sebaprijatia.“

Situácia sa však môže postupom času zmeniť a preto verí, že keď sa zmení prístup ku šíreniu informácií, zmení sa i vnímanie a postoj ľudí. Milan rieši veci rozhovorom, preto hodnotí Živú knižnicu ako výborný formát a bol by rád, keby sa v budúcnosti projekt viac priblížil ľuďom a zaradil sa i medzi kultúrne podujatia.

„Ľudia by mali byť všetci živými knihami, aby hovorili ako sa cítia…tu nejde len o homosexuálov, ale aj o iné menšiny.“

V rámci rozhovoru sa rozlúčil s odkazom „Ži a nechaj žiť!“

Ďakujeme Milanovi a nesmierne si vážime jeho odvahu a vôľu meniť postoje a názory mladých ľudí.

Autorka: Jarka Oceľová
Fotograf: Michal Kočiš

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy menšín, ako je aj ten Milanov, a to všetkým tým, ktorí by sa s nimi vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky

Projekt Neposudzuj knihu podľa obalu  bol podporený sumou 4049,55 eur z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Správcom Fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation. Cieľom projektu Neposudzuj knihu podľa obalu je Posilnenie aktívneho občianstva.