BLOG
Martin Kuruc
Martin Kuruc
1 797

Učitelia sa musia zmeniť

z ľudí, ktorí veľa rozprávajú na ľudí, ktorí dokážu počúvať a pochopiť deti.

Keď sa vám narodí vlastné dieťa začnete intenzívnejšie o ňom premýšľať. Okrem iného, ako mu v živote pomôcť. Takto to vnímam aj ja ako rodič. Myslím, že takéto videnie vlastnej roly by veľmi pomohlo aj učiteľom.

Keď sa rodičom narodí dieťa od jeho počatia sa vytvárajú medzi nimi silné putá.  Z vlastnej skúsenosti viem, že takmer všetci rodičia majú svoje deti radi. Napriek tomu, že to niekedy z vonku vyzerá inak.

Takmer všetky deti vo veku 3 rokov získajú ďalšieho rodiča a súrodencov. Skôr ako sa dieťa s nimi osobne zoznámi, pozná ich pod označením „pani učiteľka“ a „spolužiaci“.

Tento blog je pokračovaním blogov „Učiteľská profesia je v kríze a „Byť učiteľom je tragédia, ktoré boli napísané vďaka projektu BeTeacher, ktorý finančne podporila Nadácia Tatra banky. Projekt je založený na prenose dobrej praxe.

Peter Halák zo SZŠ FELIX položil na svojej prednáške poslucháčom pedagogickej fakulty otázku:

 „Mate ako budúci učitelia vzťah k deťom?“  

Martin Kríž z CZŠ Narnia na svojom workshope vyzval budúcich učiteľov k tomu, aby:

„ak nedokážete zmysluplne odpovedať žiakovi na otázku, prečo sa má dané učivo naučiť, tak ho to radšej neučte.“

Dávid Králik  z n.o. Leaf zasa budúcich učiteľov, na konci svojho workshopu, požiadal:

„aby mali svojich žiakov radi, rešpektovali ich a dokázali im prejaviť úctu nech už sú akýkoľvek.“

Rád by som k tomu dodal: „a nezávisle na tom akých majú rodičov“.

Za nesmierne dôležitú považujem tému, ktorú priniesli na pôdu Pedagogickej fakulty, takmer všetci pozvaní hostia. Dotýkala sa v rôznych odtieňoch a podobách roly a statusu učiteľa. Koniec koncov aj učitelia a najmä oni, vytvárajú atmosféru prostredia školy.

Sú hlavnými aktérmi celého procesu výchovy a vzdelávania, preto by mali byť jeho lídrami.

Ondrej Struhár učiteľ zo SZŠ FELIX o sebe prezradil:

„Učiteľom som sa stal v momente, keď som nastúpil po štúdiu do školy a začal som robiť to čo si myslím a čo prirodzene cítim.“

V tom nie je žiadna rutina, pesimizmus alebo hranie sa na ostrieľaného realistu, ktorý 35 rokov učí z tých istých poznámok.

Ondrej neučí 35 rokov, ale nie je ani žiaden začiatočník, ktorý sa  práve prvýkrát postavil pred triedu.

Ondrej je učiteľ, ktorý „Kade ide, tade zbiera nápady.“

Ako hovorí: „Viem čo mám v osnovách, a keď napríklad vidím na internete nejaké video už viem čo by sa z neho dalo použiť na vyučovaní. ... Nie som nositeľom informácií, ja toho vlastne ani veľa neviem, ale zdá sa, že mi stačí hlavne manažovať dianie v triede.“

Dalo by sa to doplniť myšlienkou Petra Haláka:

„Na hodine majú pracovať žiaci a nie učitelia. Učiteľ má hlavne facilitovať.“

Mnohí učitelia sú dnes  vo veľmi zlej dvoj role: V systéme, v ktorom sa nachádzajú sú v role väzenských dozorcov.

Máme povinnú školskú dochádzku. Ak to preženieme, tak deti v 6 rokoch zavrieme do školy a nad skupinou zverencov ustanovíme jedného dozorcu.  Ten, aby 25 až 30 členný kolos udržal v aspoň ako takom rámci obmedzí žiakom autonómiu – slobodu a s ňou spojenú možnosť niesť za svoje chybné rozhodnutia zodpovednosť.

 Zadá milión domácich úloh aby stíhal prebrať a odskúšať naplánované témy a ak žiak nemá tieto domáce úlohy, tak beda.

Druhou rolou, v ktorej sa nachádzajú je

rola obete, zverenca.

Za dozor je ustanovené vedenie školy, nad ktorým zasa drzí pomyselnú „ochrannú ruku“ Ministerstvo.

Ak sa z touto dvoj rolou učiteľ stotožní, stáva sa rovnakou ovečkou ako jeho žiaci, ktorí rovnako ako on čakajú kým sa im všetko nadiktuje.

Štandardná škola prakticky zakazuje spolupracovať  - deti posadíme do lavíc, dáme im test a zakážeme odpisovať. Prečo by  žiaci nemohli hľadať spolu riešenia?

Aký by teda mal byť učiteľ?

Vyberám z prednášok hostí:

Učiteľ by nemal byť zamestnancom školy, ale jej partnerom.

To je výzva pre všetkých zriaďovateľov, riaditeľov a pre ministerstvo školstva.

Mal by byť partnerom kolegom.

Nie kôli kolegiálnym vzťahom, ale preto, že tým ukazuje deťom ako sa dá vo svete existovať.

Hovorí sa, že učitelia nemajú dobré vzťahy na pracovisku, tzn., že v rozkmotrenom tíme učiteľov žijú aj ich žiaci.

Toto ich však neučí ako riešiť nedorozumenia ale len to, že existujú.

 Tá najťažšia zmena a najväčšia výzva sa týka samotného učiteľa. Bez rozdielu veku, či dĺžky praxe. Učiteľ je sprievodca učením.

On deti neučí, oni sa učia samé. To čo učiteľ v skutočnosti pre svoju prax potrebuje správne uchopiť je schopnosť sprevádzať deti procesom učenia sa.

Toto je výzva nie len pre učiteľov v praxi, ale aj nás na pedagogických fakultách, ktorí učiteľov pripravujeme.

To, čo by všetky tieto zmeny uľahčilo je posilnenie vedomia učiteľov, že je nesmierne potrebné aby každá škola mala jasnú (nemyslím jednotnú, pozn. pre ministerských pracovníkov a politikov), vlastnú víziu. Učiteľ by mal ísť na školu s vedomím prečo tam chce ísť. Osobné nastavenie učiteľa by malo byť v súlade s víziou školy.

Ale hlavne by sme nemali zabúdať na to Burjanove:

„Ako sa do triedy nudí, tak sa z triedy vyrušuje“

Rád by som poďakoval Tomášovi Horváthovi a Anke Symington Maar z Teach For Slovakia, Martinovi Krížovi z CZŠ Narnia a Dávidovi Králikovi z n.o. Leaf, ktorí nám to, ako je možné (a to, že to vôbec možné je) sa zmeniť ukázali priamo na svojich workshopoch. Za to, že sa tieto workshopy mohli udiať patrí vďaka Nadácii Tatra banky, ktorá podporila náš projekt BeTeacher.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Pracujem na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave ako výskumný pracovník. Túžim po tom aby moje deti - aby všetky deti mali šancu na úspech. Aby chodili do školy radi a mali spokojných učiteľov, ktorí ich dokážu sprevádzať pri poznávaní sveta.

Blogy

|