Ugandské kontrasty a „útek“ z krajiny
Odkiaľ je taký krásny výhľad ako v predchádzajúcom článku? Z jedného zo zopár pekných miest v tomto preplnenom hlavnom meste Ugandy. Z moslimskej mešity!
Objednali sme si exkurziu po tomto objekte, údajne najväčšej mešite vo východnej Afrike. Volá sa Gaddáfiho mešita, dal ju postaviť zo svojej peňaženky. Veľmi vysmiaty sprievodca sa zhostil nás dvoch a ešte mladej Nemky a za smiešny poplatok sme sa prešli po prázdnej mešite. Pánko nám povedal niečo o zvykoch moslimov, zarecitoval nám z koránu, povedal aké krajiny sa podieľali na výrobe jednotlivých komponentov mešity. Potom nám povedal že nám dá čas na fotenie a že on sa zatiaľ pomodlí.
Keď sme skončili, spýtal sa nás či sa nebojíme výšok. Pýtal sa nás preto, lebo nasledovala návšteva minaretu. Tak sme si ho prácne vyšliapali a z vrchu sme mali 360° výhľad na mesto.
Celé mesto je rozprestreté na mnohých kopcoch. Na takmer každom z nich je na vrchu postavená buď mešita, alebo kostol a to katolícky, pravoslávny, alebo synagóga. Moslimský sprievodca nám vysvetlil, že to je tak zámerne, aby sa všetci bez rozdielu na náboženstvo videli, tolerovali a dokázali spolu nažívať bez konfliktov. Na to som si spomenul keď sa nás farár zo svadby pýtal, či máme na Slovensku moslimov. Keď sme mu povedali že takmer žiadnych, usmial sa od ucha k uchu a povedal že sme správna krajina. Nechám na každého nech si z toho spraví záver, aký chce. No ale naspäť k mestu. Na nasledujúcej fotke je centrum. Sú tam administratívne budovy a zopár luxusných hotelov, v ktorých za noc človek zaplatí od 1000 dolárov vyššie.
Centrum mesta je obklopené trhmi. Nie sme tak akčný typ turistu aby sme sa do nich vybrali, tak sme ich len pozorovali zvrchu. Na trh sa zvyklo chodiť s košíkmi. Taký košík sa povie po Bugandsky „Nakasero“. A teda aj tá štvrť sa tak volá. Za ňou je ďalšia štvrť, „Kololo“. To neviem čo znamená, ale je tam aj nákupné centrum „západného“ štýlu golfové ihrisko, ambasády a luxusné domy s vysokými hradbami. Okrem týchto vecí sú v meste nejaké sochy, paláce a to je asi všetko. Dúfam že nikomu kto tam bol nebudem krivdiť, ale teda z hlavného mesta okrem mešity som očarený nebol. Krajina na západe a prírodné krásy boli teda stokrát lepšie. Niektoré zákutia mesta vyzerali tak hnusne a smrdeli tak strašne, že to snáď aj z fotky bude cítiť. Tu sme prechádzali cez slum a ostali sme v zápche stáť a priamo na koľajisku. Spýtal som sa vodiča, či tam jazdia vlaky. Povedal že „nieee, už dávno, nie, nefungovalo to správne“. Tak som si trochu vydýchol. Smrad tam ale bol taký, že ma takmer napínalo. A to sme tam trčali asi 10 minút.
Ešte nás čakala svadba v kostole. Zážitok sám o sebe. Všetci tak trochu meškali, ale to bolo v poriadku, lebo ani svadba pred tou na ktorú sme mali ísť my sa nejak neukončila načas. Jediní ktorí tam boli načas sme boli my a náš „kamarát“ otec Jozef pravá ruka biskupa zo západu krajiny, ktorý oddával ženícha a nevestu na svadbe na dedine. Ešte raz sa spýtal čo to vlastne robíme a dal nám do ruky obálku, ktorá bola podľa jeho slov priamo od biskupa a len pre nás. Veľmi nejasne ju popisoval. Bol to business plán školy vedľa kláštora v horách. Myslím že chcel príspevok. Svadba mala podobné črty ako tá prvá, bola veselá, všetci sa hýbali, spievali, hudobná skupina hrala veselo. Ale tiež ma mrzeli dve veci. Teda vlastne tri. Prvá rovnaká ako na tradičnej svadbe. Ani oddávajúci farár si neodpustil „hate speech“ na adresu homosexuálov, ktorí sú podľa neho tiež horší ako šváby. Druhá vec boli fotografi a kameramani. Tých tam bolo veľmi veľa a zo svadby som vizuálne nemal skoro nič, lebo sa všade tlačili a nedbali na okolie. Na kamerách mali veľké reflektory a kam asi najčastejšie svietili? Na svadobčanov a hneď potom na nás dvoch, jediných bielych ľudí medzi tristo čiernymi. Tretia vec čo ma mrzela boli smartfóny a tablety, ktoré sú s ich super rýchlym 4G internetom veľmi populárne. Zvuky nechceli vypnúť ani náhodou, veď predsa treba sa pochváliť telefónom. A tak som počas obradu počul pípanie messengera, alebo skype a podobne. Som si predstavil že by niekomu na slovenskej svadbe v kostole na dedine zapípala smska. Všetky babky by sa otočili na úbožiaka a bol by najhorší ešte aspoň týždeň po svadbe. Povedal som si teda, že iná kultúra, budem ju akceptovať. Nasledovalo premiestnenie sa do štvrte Kololo a v peknej záhrade pod veľkým stanom začala zábava. No predtým ako mohla zábava začať, bolo treba ešte klasicky príhovory. Tie trvali asi 5 hodín.
Aby som ešte nezabudol, ale na zadnej strane kostola bola mozaika z obrázkov. Na jednom z nich bol nacistický vojak na nejakom bielom zvierati. Zahliadol som to až pri odchode a nestihol som to v tej tme odfotiť. Našiel som na internete fotku, no nie je to tam dobre vidieť. Ak by niekto našiel lepšiu, poteším sa. Je to ten biely obrázok vľavo vedľa organu:
http://90.mak.ac.ug/sites/default/files/pics/Makerere-at-90-St-Francis5-2011.JPG
Na ďalší deň sme chceli ísť ešte do mesta Jinja, východne od Kampaly. Začína tam rieka Níl a je tam množstvo adrenalínových a zážitkových atrakcií. Lenže práve v deň ktorý sme strávili na svadbe išiel generál Aronda Nyakairima zo služobnej cesty a zomrel v lietadle. To sa samozrejme môže stať. Ale stalo sa to zhodou okolností človekovi, ktorý sa len nedávno vzoprel prezidentovi Yoweri Musevenimu a prešiel do opozície. Tento (tiež) generál sedí na tróne už niečo cez tridsať rokov a nechce zísť dole. Vo víre týchto faktov sa v meste Jinja rozpútala demonštrácia a zasahovala armáda. Usúdili sme že nie je ten správny čas na návštevu. Tiež sme dúfali že príčinu smrti generála nezistia do nášho odletu. V to sme dúfali ešte počas cesty na letisko, keď sme stretávali ozbrojené nákladiaky naložené ťažko ozbrojenými vojakmi. Tiež často prebehol vládny konvoj čiernych áut s húkačkami a všetci odskakovali z cesty. Na letisku nás čakala vstupná kontrola do objektu za prítomnosti guľometného hniezda. Tak sme si povedali nech už sme v lietadle a vo vzduchu. Ako som už doma a píšem, viem že život v Ugande sa našťastie nezmenil a je tam stále pokoj. Minimálne na povrchu. Posledná vec, ktorá stojí za zmienku je obrovský plagát Bratislavského hradného vrchu za check-inom na letisku.
Pani z Emirates sa ma pýtala, že kde je naša cieľová destinácia. Povedal som že Viedeň. Na to ona, že či tam bývam. Hovorím s úsmevom že „nie, bývam tam“ a ukázal som na ten veľký plagát. Pozrela sa na mňa ako na blbca, povedala „OK, next please“ a boli sme porozprávaní.
Ak by sa náhodou niekomu moje fotky páčili, tak tu ich nájde viac:
alebo
