Ukážte, že vám nie je jedno, keď niekto šíri nenávisť

Počas tohtoročnej festivalovej sezóny v Edinburgu, sa obrovskému úspechu tešilo predstavenie Antigona s Juliette Binonche. Veľmi ma prekvapila adaptácia tejto gréckej tragédie. Herci v moderných sakách, pri záverečnom monológu hrá Velvet Underground. Ten kontrast ale ukázal, že príbeh samotný je aktuálny aj dnes.

Hrdinka odvážne pochová svojho brata napriek zákazu vládcu, svojho strýka Kreóna. Tento akt, ktorí ostatní považovali za márnu snahu o hrdinstvo a hlúpe ohrozenie vlastného života, ak by sa vzpriečili príkazom, bol však pre Antigonu symbolom akejsi vyššej spravodlivosti. Nemohla by totiž ďalej žiť a samu seba si vážiť, ak by nevykonala to, čo verí, že je správne – čo mnohí iní veria, že je správne, no nemajú odvahu spraviť.

Hru som videla v čase výročia okupácie Československa v 1968. Na myseľ mi okamžite prišiel Palach, ako najznámejší akt odporu k okupácií a pasivite obyvateľstva. Každý národ potrebuje podobné ‘Antigony’ akou pre nás bol Ján Palach. Symboly odvahy a hrdinstva, ku ktorým neskôr vzhliada a tvorí si svoj národný mýtus. Práve v situáciach, kedy sa boj zdá byť márny a zbytočný, ale správny, sa tvoria takéto legendy. Ako povstanie vo varšavskom gete, alebo aj to naše, keď Slováci povstali proti fašizmu. Proti režimu, ktorý za tichého súhlasu a strachu väčšiny systematicky likvidoval menšinu.

Počas predstavenia v divadle som však stále myšlienkami unikala k tomu, čo by som urobila ja sama. Čo by som robila v rozhodujúcich momentoch, ako boli tie, ktorých výročia sme oslavovali? Bola by som Antigonou alebo jej sestrou, Isménou, ktorá až do posledného momentu radšej mlčky pasívne prijímala, čo sa dialo okolo nej? Ale to je už otázka na každého z nás. Antigonou sa totiž staneme v momentoch, keď sa rozhodneme nemávnuť rukou, nezvolíme ľahšiu cestu, nepodvolíme sa strachu a pohodlnosti ale postavíme sa za to, čo veríme, aj keď nás to vytrhne z našej komfortnej zóny.

12. septembra budú po uliciach Bratislavy pochodovať ľudia šíriaci nenávisť. Pár odvážnych sa nájde našťastie vždy, ako tých, čo stáli v júni na námestiach a protestovali proti pochodu neonacistov Bratislavou (slušní ľudia na takýto pochod nejdú, hovorte si čo chete). Avšak je to vždy tá tichá väčšina, ktorá určí, čo je akceptovateľné. Napríklad, či bude znovu akceptovať pochod rasistov o týždeň po hlavnom meste.

Symboly, akými sú pre nás dnes SNP a Palach, nám pripomínajú, ako je dôležité za slobodu bojovať. Teraz ju už však máme. S ňou ale aj zodpovednosť zaujímať sa, čo sa deje naokolo. Nesmieme zatvárať oči pred tým, čo sa nám nepáči, lebo sa nám môže stať, že si nevšimneme narastajúcu neznášanlivosť, xenofóbiu a plížiaci sa rasizmus, kde životy iných vážia menej.

12. september sa pravdepodobne nezapíše do veľkých dejín (ako ich rozdeľoval Šimečka), ale mohol by sa zapísať do tých vaších malých osobných dejín. Mohol by sa zapísať ako deň, keď ste sami v sebe objavili Antigonu. Keď ste zahodili strach, pohodlie, lepšie plány na sobotu a radšej išli do ulíc postaviť sa za niečo väčšie ako ste vy sami. Aby ste ukázali svojim blízkym, okoliu a hlavne tým pochodujúcim po uliciach, že vám to nie je jedno, keď niekto šíri nenávisť. Určite to nie je bezvýznamné alebo márne. Rasizmus a šírenie neznášanlivosti a strachu treba odsúdiť vždy. Nenechávajte to na niekoho iného.

To je výzvou pre všetky Ismény everywhere.

Príďte 12. septembra do ulíc označení antifašistickou symbolikou. Nedostanete totiž iba úžasné espresso od Goriffee (a rady iných kaviarní) neuvidíte super koncerty, ale dostaví sa aj zaručený pocit zadosťučinenia, že ste boli pri tom, ako Slovač povstáva a odcudzuje náckov pochodujúcich po hlavnom meste.