Ukrajinka pripravená na všeličo

Yasmina prišla v roku 2012 do Banskej Bystrice, kde získala titul bakalárky. Pôvodne chcela ísť do Česka, preto sa aj doma učila najskôr češtinu. Nakoniec ju však prijali do Banskej Bystrice. „Môj otec chcel, aby som šla do USA, ale chcela som ostať v Európe a Slovensko je predsa len veľmi blízko Ukrajiny. Keď som prišla nikoho som nepoznala, vedela som len, kde je škola a moje ubytovanie.“  Rodičia, ktorí ju priviezli z Kyjeva mali víza len na tri dni, preto sa v podstate hneď museli vrátiť späť domov. Yasmina si tak musela všetko vybavovať sama a práve to ju prinútilo rýchlo sa naučiť slovenčinu. „Prvý rok som chodila na doučovanie, počúvala som rádio a veľa som rozprávala. Najlepšie na to bolo Rádio Slovensko, keďže sa tam viac rozpráva ako v iných. V podstate ma okolnosti prinútili naučiť sa rýchlo. Ale samozrejme, že napríklad, taký čínsky jazyk by som sa tak skoro asi nenaučila.“ (smiech)

Kvôli rôznym povoleniam zažíva Yasmina zaujímavé situácie. „Keď som prišla na Slovensko, nikto na cudzineckej polícii nevedel po anglicky. Je jasné, že sa treba naučiť po slovensky, ale nie hneď ako prídeš do krajiny. Povedali mi, že ak chcem, musím si vybaviť tlmočníka, že úradný jazyk je slovenčina. V Bystrici bolo fajn, že sa ho aspoň snažili nájsť. V Bratislave sú vždy veľmi dlhé rady, keď sa chce človek dostať na radu povedzme o 11:00, je potrebné prísť tak o 04:00 a čakať vonku na poradové číslo.“ Častým problémom býva podanie nesprávnych alebo neplatných informácií. „Doteraz som si predlžovala prechodný pobyt na základe toho, že som tu študovala. To znamená, že keď som mala urobené skúšky v ročníku, bolo mi predĺžené povolenie na pobyt. Naposledy som to robila už kvôli práci, tak odo mňa chceli doklad, ktorý ale v zozname dokladov nebol.“

V Banskej Bystrici absolvovala bakalárske štúdium v odbore Európske kultúrne štúdiá a v Bratislave následne pokračovala na magistra v odbore kulturológia. V škole Yasmina nikdy nemala problémy. „Učitelia ma mali radi pretože som si vždy dávala dobrý pozor, na to, aby som veci odovzdávala načas a tiež som sa… učila. (smiech) V Bystrici som bola prvou dennou študentkou zo zahraničia na katedre a som rada, že skúsenosť, ktorú so mnou mali bola dobrá.“

Ako Ukrajinka sa Yasmina stretla s viacerými predsudkami a pochybnosťami, či spravila dobre, keď prišla na Slovensko. „Je to individuálne, ale občas sú ľudia zvedaví takým zvláštnym nepríjemným spôsobom. Veľakrát sa čudujú, že prečo som prišla na Slovensko ako keby to tu bolo veľmi zlé, ale pritom je Slovensko krásna krajina s veľkými možnosťami.“ Rôznym predsudkom sa nevyhla ani v práci, keď počula o tom ako kradne prácu ostatným.  „Je to zvláštne, keďže som prešla pracovným pohovorom, výberovým konaním, testami a neviem čím všetkým ešte ako každý iný človek. Myslím, že pre mňa je ťažšie sa zamestnať, pretože firmy mnohokrát uprednostňujú ľudí zo Slovenska, už len kvôli papierovaniu navyše. Už mi aj povedali do očí, že ma nechcú zamestnať, pretože som z Ukrajiny a nechcú s tým mať opletačky.“ Časté boli aj obvinenia z toho, že Yasmina sa prišla na Slovensko len vydať a následne poberať sociálne dávky. „Nuž, ohľadom toho vydaja asi robím chybu lebo doteraz som ani nemala slovenského priateľa.“ (smiech)

Prečo sa Yasmina rozhodla stať živou knižkou? „Keď som bola v Nemecku myslela som si, že už ma nič neprekvapí, lenže som sa tam zoznámila s mnohými cudzincami a tie príbehy a zážitky ma zmenili. Sama som na sebe zažila odhaľovanie stereotypov a búranie vlastných predsudkov. Predtým som bola ja tá, ktorá stereotypizovala iných, ale zistila som, že osobná skúsenosť je veľmi dôležitá. Pretože ľudia často posudzujú ostatných na základe toho čo zažijú. Ak však nemáte dobrú skúsenosť hádžete všetkých do jedného vreca. Keby sme nemohli zovšeobecňovať asi by sme sa zbláznili. Myslím si, že vďaka Živej knižnici môžem aj ja prispieť k búraniu stereotypov a ukázať ľuďom inú stránku a je to skvelý pocit.“

Yasminina usilovnosť a pracovitosť sa prejavuje aj v tom, že okrem rodnej ruštiny ovláda aj ukrajinčinu, slovenčinu, češtinu, angličtinu a nemčinu. Sama si však nemyslí, že by mala talent na jazyky. Podľa nej ide skôr o schopnosť posadiť sa na stoličku a nevstať, kým sa to nenaučí. „Trvá mi to niekedy dlho, ale verím, že s mojou usilovnosťou môžem mať väčší úspech ako niekto, kto má viac talentu.“ Yasmine otvorili cudzie jazyky dvere do celého sveta. Zúčastnila sa študijného pobytu v Nemecku a stážovala v Belgicku. Jej vášňou je okrem iného aj dobrovoľníčenie, vďaka ktorému navštívila Portugalsko, Island, Katar alebo Taliansko. „Je skvelé byť dobrovoľníčkou a urobiť niečo nezištne aj pre ostatných.“ Ako vyštudovaná kulturologička by chcela v budúcnosti okrem kultúry a organizovania rôznych podujatí pôsobiť v neziskovom sektore. „Je mi jasné, že je ťažké sa tam dostať, tak sa aspoň snažím robiť nejaké dobrovoľnícke veci. Chcela by som ostať na Slovensku, aspoň na nejakú dobu. Vždy sa sem rada vraciam a uvidíme, všeličo sa môže stať…“ Kde je teda vlastne Yasmina doma? „Je to veľmi zvláštny pocit, ale myslím, že už som prekonala ten stav, keď už človek nie je doma tam, odkiaľ odišiel, ale zároveň ešte nie je doma tam, kam prišiel. Takže už som doma tu, na Slovensku. A je mi tu dobre.“

Autor: Martin Sýkora
Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy ľudí ako je aj ten Yasminin a to všetkým tým, ktorí by sa s ňou vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:
https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky