Ukrajinský konflikt z pohľadu našich otcov zakladateľov

Krvavý konflikt na Ukrajine rozdeľuje nielen Ukrajinu, ale i mnohých z nás – v médiách, blogoch alebo sociálnych sieťach. Ukrajina doslova polarizuje, sme západ alebo východ, NATO alebo Rusko, whisky alebo vodka? Kam patríme? Nie je to ani zďaleka po prvý krát, čo si túto otázku kladieme – kládli si ju už pred dvesto rokmi naši „otcovia zakladatelia“ – národní obrodenci. A práve obdobie národného obrodenia je pre určenie toho, kam patríme, podľa mňa kľúčové.

Počiatky národného obrodenia Slovanov v strednej Európe sú takmer bezvýhradne panslavistické. Hlavnými motormi vtedajšieho panslavizmu bola jednak romantická predstava o národoch a ich sebaurčení, ktorá mala svoj pôvod vo francúzskej revolúcii z konca osemnásteho storočia, ale i prebiehajúce pannárodné hnutia, hlavne pangermanizmus alebo talianske risorgimento. Romantický panslavizmus určoval i podobu slovenského národného obrodenia – pokiaľ malo niečo vyriešiť kultúrny útlak Slovákov, tak to musel byť spoločný panslavistický štát (pod ruským cárom).

Predstavu o postavení Slovanov popísal Ľudovít Štúr v Slovanstve a svete budúcnosti, kde hovorí, že

“Vskutku, srdcelomné divadlo je to vidieť, ako národ, v Európe počtom najväčší, je rozbitý, porozdeľovaný, ako vo svojej rozdrobenosti tam pod jarmom tureckým úpie, tu od vekov Nemcom posluhuje, tu taliansky, tam maďarský život ho pohlcuje a zotročuje, všade len víťaznú káru cudzincov ťahá, iba ako materiál na pohodlné stavby pre iných slúži, a za odmenu za to všetko je potupou zasypaný, hanobením obhádzaný”.

Postupne sa ale ukazovalo, že len samotné Slovanstvo pre vznik spoločného panslovanského štátu nestačí. Štúr, Borovský a Palacký, pôvodne presvedčení panslavisti po osobnej návšteve Ruska úplne obrátili. Kultúrne, ekonomicky a spoločensky odlišné cárske Rusko nebolo zárukou zachovania Slovanstva v strednej Európe, skôr zárukou jeho poruštenia. Panslovanský štát by tak vo svojej podstate nebol panslovanský, ale ruský.

Karel Havlíček Borovský, jeden z hlavných predstaviteľov českého národného obrodenia k tomu uviedol, že „Slované nejsou jeden národ, nýbrž tak samostatné a tak mezi sebou nespojené národy jako kterékoli jiné národy evropejské. – Každý z těch národů slovanských sám pro sebe stojí a jeden za druhý ani v dobrém, ani ve zlém neodpovídá; čest a hanbu národní nemají společné.“

Ak ale nie panslavizmus, čo potom? Pod rastúcim tlakom zjednocujúceho sa Nemecka a po novom, i strachu zo silného a kultúrne odlišného Ruska, vznikla v monarchii nová predstava o slovanskej vzájomnosti – austroslavizmus. Účelom austroslavizmu nebolo vytrhnutie Slovanov z monarchie, naopak snaha o jej zachovanie. Výstižne to vyjadril Borovský, podľa ktorého „Kto nechce malý stredoeurópsky panslavizmus, nech si dá pozor pred tým veľkým!“.

Národní obrodenci tak definitívne opustili romantickú predstavu o spoločnom slovanskom štáte a snažili sa miesto toho zreformovať monarchiu tak, aby ponúkala priestor pre rozvoj slovanských národov v monarchii.

Monarchia dnes už ako nástroj ochrany kultúrnych, spoločenských a ekonomických záujmov stredoeurópskych Slovanov neexistuje. Miesto monarchie máme ale omnoho lepší nástroj – Európsku Úniu. EU dnes tvorí z 28 štátov 8 Slovanských štátov (Rumunsko, Estónsko a Maďarsko nepočítam, určite by sa ale naše záujmy s ich v mnohom prekrývali), EU nám tak ponúka omnoho lepšie možnosti ochrany našej kultúry, než akákoľvek iná inštitúcia v minulosti.

A preto je to práve Brusel, nie Moskva, ktorý je kľúčom k ochrane nášho slovanského kultúrneho dedičstva. Pochopili to (prenesene na monarchiu) naši otcovia zakladatelia, je načase, aby sme si to uvedomili aj my.