Denník N

Umierať vo vnútri

http://socks-studio.com/2013/06/04/geoffrey-johnsons-transparent-cities/
http://socks-studio.com/2013/06/04/geoffrey-johnsons-transparent-cities/

Skvelý román od Roberta Silverberga.

David Selig by bol blažený človek. S neskutočnými možnosťami, ktoré by mu druhí ľudia mohli závidieť. David Selig bol obdarený vzácnym darom, ktorý mu otvára ľudskú myseľ, ľudské srdcia. Videl ľudí takých akí sú v skutočnosti. Videl ľudí z ich vnútra – dokázal pochopiť.

David Selig však svoj neobyčajný dar flagrantne premrhal. Nikdy ten dar nebral ako niečo, čo k nemu patrí. Bolo to niečo rušivé. Ako druhý obyvateľ v jeho hlave. Ktorý mu je cudzí. Nikdy nedokázal využiť svoj potenciál. Svoj talent. Svoje schopnosti preflákal. Nedokázal sa so svojim darom zžiť. Napriek tomu, že dokázal nahliadnuť do človeka, nedokázal nikdy s nikým nadviazať hlboký vzťah. Chcel milovať a nemohol. Len on a jeho schopnosť. On a pálčivá osamelosť. On a tichá bolesť. Bolesť ako vnútorný zmätok. A ako David starne, stráca svoju schopnosť. A musí sa s tým vyrovnať. Bolesť v bolesti ďalšej bolesti. Dnes je jeho schopnosť silná, ale zajtra už nemusí počuť nič viac, než mučivý vzdialený šepot. Dnes číta vnútri človeka ako v otvorenej knihe. Zajtra zostane len šum. Keď človek vie, že v ňom niečo umiera, postupne si na to zvykne. David Selig si bolestivo zvyká na to, že jeho výnimočnosť v ňom pomaly zaniká.

Nikdy sa mu nepodarilo preniesť svoje myšlienky do hlavy niekoho iného. Ani vtedy, keď bola jeho schopnosť najsilnejšia, keď bol mladý, plný snov a nádejí, ani vtedy nedokázal vysielať. Mohol len prijímať.

Najčastejšie zachytával povrchové myšlienky – to,  čo sa ľudia práve chystali povedať. Bolo to, akoby to skutečne vyslovili, ale tón hlasu bol iný, bol to vnútorný hlas. Dokázal do určitej miery predvídať okamžité úmysly, ako napr. rozhodnutie vyslať pravou rukou tvrdý direkt na čeľusť. Keď bol ešte mladý, dokázal sa naladiť na najhlbšie hladiny vedomia. Na miesta, kde žije duša, ako by povedal mystik. Tam, kde sa vedomie kúpe v kalnom odvare nejasných nevedomých fenoménov. Tam, kde sa skrývajú nádeje, obavy, vnemy, úmysly, vášne, filozofické postoje, morálne zásady, mučivé túžby, smútok, celé to zamotané klbko udalostí a postojov, ktoré formujú osobnosť (Umírat v nitru, Laser-Books, 2009). Teraz sa už len vzácne dokáže zachytiť podstaty osobnosti. Ale keď sa mu to podarí, je to výbuch vzrušenia. Elektrizujúci pocit spojenia. Ale vždy ho prenasledoval hlboký pocit viny, že špehuje druhých ľudí. Nahliada do ich najsvätejšieho, najsúkromnejšieho súkromia. Ale čo na tom teraz záleží? Prichádza o všetko.

Bojuje sám so sebou, aby horkosťou nezatrpkol. Veľkou skúškou boli študentské nepokoje v 1968. „Vtedy som pochopil, že ľudstvo nemá nádej, keď aj tí najlepší z nás sú schopní v mene lásky, mieru a rovnosti podľahnúť slepému besneniu. Nahliadol som v tých temných nociach do mnohých hláv a našiel v nich len šialenstvo a hystériu. A keď som si v zúfalstve uvedomil, že žijem vo svete, kde spolu dve skupiny šialencov zápasia o nadvládu nad blázincom, išiel som sa po jednej obzvlášť krvavej demonštrácii vyvracať do Riverside Park…“ Ale v tomto roku sa aj neskutočne zaľúbil. Prežíval jedno z najšťastnejších období svojho života. Pesimizmus vystriedala dobrá nálada. Nádej, že nič nie je také hrozné, ako to na prvý pohľad vyzerá. Bol až po uši zaľúbený. Ale preto, že nedokázal udržať svoju schopnosť na uzde, o všetko prišiel.

A jeho schopnosť sa postupne začínala oslabovať. Listy opadajú. Oheň hasne. Hudba utícha. V čom je útecha? Že nič, čo sa človeku prihodí, nie je také zlé, aby to nedokázal zniesť? Má sa premeniť v chladnokrvného stoika? A má vôbec na výber? A dokáže to? Keď vidí ako farby blednú? Keď narastá úzkosť? Keď narastá strach? Strach, že sa stáva obyčajným človekom. Strach, že vo svojom živote nič nedokázal, napriek tomu, že mohol. Že sa radoval ako malé dieťa a nedovidel na okraj taniera, na koniec ulice, za roh. Že sa nedokázal postaviť na nohy. Že ho dobehla jeho vlastná nezodpovednosť. Má strach. Má strach, že bude ako všetci ostatní. Že bude odkázaný len na slová. Na slepé slová. Slová, ktoré nikdy nedokážu vyjadriť to, čo cítime. Má strach s narastajúcej bariéry. Z nepreniknuteľnej prekážky, ktorá oddeľuje jedného človeka od druhého. Má strach, že všetky tie výnimočné vnemy, čo vnímal, ustanú a všetky väzby sa pretrhnú. Že bude len on a ticho. Ticho. Ticho v hlave.

sk-pinterest-com_pin_262686590745319411_

Umierať vo vnútri (Dying Inside, 1972) je vynikajúci román od amerického spisovateľa Roberta Silverberga. Intímny portrét človeka, ktorý bol obdarený výnimočným darom, ktorý nezvládol nijako zmysluplne využiť. Román o človeku vystrihnutého ako z románu Henryho Millera, či Charlesa Bukowského. Odohrávajúci sa v melancholickom New York, ktorý napriek všetkým tým ľuďom, vyzerá byť ako vyľudnený, keď sa Davidova schopnosť stratí. Zásadné dielo s motívom telepatie, ktorá je podaná nevídaným a výnimočným spôsobom. Nie je to žiadne terno. Je to doslova dar aj prekliatie. A prekvapivo, ako sa David postupne uzmieruje so stratou svojej schopnosti, tak začína ľuďom rozumieť o niečo viac. Jednu vec stratil, ale získava postupne a bolestne novú. Začína si budovať nové puto so svetom, s ľuďmi, pociťuje až tragikomickú súnaležitosť. Je jedným z nich. Jedným z nás. A plne si uvedomuje, že dôležité sú rozhodnutia, ktorými využívame svoje schopnosti. Nie je odpísaný. Bol na vrchole a padol. Zablúdil a znovu našiel cestu. Príchod noci vystrieda nové ráno. Snehy zimy sa roztápajú pri svite jarného slnka. David Selig dokázal nahliadať do vnútra druhých ľudí, ale bál sa svojho vlastného vnútra. Ale pomaly začína tomu všetkému rozumieť. Stavia sa k tomu čelom. Nechce sa premeniť v slová na stránke. Nechce sa ľutovať. Chce sa postaviť a ísť ďalej. Ďalej po novej ceste, ktorú práve objavil. Vždy je čo objavovať. Aj vo vlastnom vnútri.

 

Teraz najčítanejšie