Blog
piatok

Na východe nič nové, umieralo sa tam aj v poslednom vojnovom predjarí

Unikátne a poeticky vyfabulovaná správa o generácii, ktorá bola poznačená druhou svetovou vojnou, aj to aj napriek tomu, že niektorí jej príslušníci unikli pred jej zničujúcimi zbraňami.

Som z generácie, ktorú ešte zastihla povinná vojenská služba. Narukoval som ako vysokoškolák, tzv. špagát. Keď mi bol doručený povolávací rozkaz, strašne som sa na seba hneval. Zožierala ma zlosť, pretože počas štúdia som prešiel určitým osobnostným vývojom, a už som si skutočne nemyslel, že vojenčina je niečo vzrušujúce a podstatné pre život chlapa len preto, že ju absolvoval môj otec, ďalší muži z rodiny a staršia generácia mojich kamarátov.

V rurálnom prostredí vojenská knižka prosto patrila do základnej výbavy mladého muža, jej absencia sa odpúšťala iba v prípade slabomyselných a inak zdravotne znevýhodnených. Záchranou by bola modrá knižka, no to by pri mojom dobrom zdravotnom stave znamenalo prejsť celou tortúrou korupčných konaní, čo bolo proti môjmu presvedčeniu ešte viac ako samotný militarizmus.

Keď som narukoval, v knižnici vojenského útvaru som si ako prvé požičal dve knihy. Tou prvou bol román Na západe nič nové a druhá je známa ako Černí baroni. Neviem to racionálne vysvetliť, dôvodom bol však možno môj hnev, že som sa ocitol na takom absurdnom mieste, akým vojenské kasárne nepochybne boli.

Počas tzv. prijímaču literatúra na mňa pôsobila ako katarzný proces. Keďže som počas jedného mesiaca nemohol vôbec opustiť posádku, v čase osobného voľna som prečítal väčšinu dostupných románov od autorov tzv. stratenej generácie, pre ktorých sa svet po prvej svetovej vojne stal chaosom nestabilných hodnôt.

Najviac na mňa zapôsobil práve román Na západe nič nové, ktorý aj napriek odstupu niekoľkých desaťročí veľmi silno pripomínal vojenskú prípravu ešte aj na konci milénia. Na jednej strane komické, no zároveň desivé.

Už súčasníkov román oslovil najmä svojím reportážnym štýlom, pričom táto jeho črta je spolu so snahou autora priblížiť psychologické rozpoloženie celej generácie po prežitej vojne, stále príťažlivá aj pre súčasných čitateľov.

Teda na západe určite áno, pretože inak by tam nemal úspech román s podobnou tematikou od súčasného autora. Je ním Ralf Rothmann, ktorého kniha Umrieť na jar je podobným pohľadom na druhú svetovú vojnu, hoci sám autor sa narodil až osem rokov po jej konci.

Napriek tomu Rothmann unikátne vyfabuloval správu o generácii, ktorá bola poznačená druhou svetovou vojnou, aj to aj napriek tomu, že niektorí jej príslušníci unikli pred jej zničujúcimi zbraňami.

Je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarquea. Hlavnými hrdinami sú sedemnásťroční mladíci, ktorí z dôvodu veku pracujú ako dojiči na statku. Z vojnového hľadiska sa cítia takisto dôležití ako vojaci na bojovej línii, keďže mliekom zásobujú front a vojenské divízie.

Jedného dňa však do blízkej dediny dorazia vojaci z roty „Zbrane SS“. Vojna sa pre nacistov nevyvíja podľa ich predstáv. Východný front sa približuje a 17 ročný zdravý chlapec zašívajúci sa pod kravskými vemenami sa považuje za zbabelca.

Walter a Fiete preto zanechajú istotu a bezpečie na nemeckom vidieku a ocitajú v skutočnej vojne. Po výcviku ich odvelia na územie Maďarska, kde sa dostávajú pod priamu paľbu Červenej armády. Rozprávanie autora sa síce zameriava na osudy dvoch hlavných hrdinov, no okrem toho prináša pohľady aj na duševné rozpoloženie iných účastníkov vojny, z rôznych spoločenských vrstiev.

Z tohto obrazu potom vystupuje niekoľko kontrastov. Prvým je akýsi generačný konflikt medzi konzervatívnou starou školou, ktorá vo vojne videla zocelenie, kvôli ktorému bola ochotná hnať na bojiská aj vlastných synov.

„Narafičili to na mňa mama. Mňa mala radšej ako jeho a toho starého chrena to zlostilo. Začal sa báť, že schúlostiviem a bude zo mňa buzerant. Osprchovať sa studenou vodou, obložiť si chlieb surovým mäsom a poďme na nepriateľa! Chápeš? Stará škola“.

Záver? Posolstvo? Vojna z chlapcov chlapov určite nerobí, iba ak invalidov, a to na tele i na duši. Tam, kde bola pôvodne aká taká úcta k otcom, prichádzal neraz hnev a nenávisť za premárnené roky a životy priateľov.

S týmto konfliktom následne súvisí aj dilematická otázka hrdinstva a zblúdeného vlastenectva. Führer to deklaroval jasne: Vojak môže zomrieť, no dezertér musí! Dezercia bola z hľadiska armády a nacistov obzvlášť, jedným z najťažších zločinom voči národu a vlasti.

„Meine Ehre heißt Treue“, také bolo hlavné motto Zbraní SS. Vernosť mala byť cnosťou, ten kto utečie z bojiska, spácha to najhoršie, „čo vojak môže spáchať. Nebol zbabelý pred nepriateľom, to nie! To by sa prípadne ešte dalo pochopiť. Bol zbabelý pred priateľom, nechal v štichu kamarátov“.

Rothmannova kniha bola napísaná v súčasnosti, a napriek tomu, že sa obracia do minulosti, je nadčasová, pretože  približuje hrôzy a barbarstvo vojny. Aj napriek naturalistickým scénam je to však próza nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo.

 

Ralf Rothmann: Umrieť na jar, Vydavateľstvo: Premedia, 2017, Preklad: Katarína Széherová, Edícia: Tichá voda

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|

Už viac ako 102079 z vás dostáva správy e-mailom