Denník N

Únia je dôležitá, ale nezachráni nás pred nami samými

Kritika Európskej únie nutne neznamená jej odmietanie, alebo odmietanie princípov, na ktorých je postavená.

Mnohí moji známi, zhrození zvolením Kotlebu do NRSR, sa utiekajú k tomu, že nám s týmto problémom pomôže Európska únia. Nepomôže.

My z OKS sme bežne označovaní za euroskeptikov a je nám podsúvaná nenávisť k únii, či priamo túžba po vystúpení z nej a podobné nezmysly. OKS je členom Aliancie európskych konzervatívcov a reformistov, ktorej členom je napríklad aj britská Konzervatívna strana. Nie UKIP, alebo nejakí extrémisti. Vidíme sa skôr ako eurorealisti, t.j. niekto, kto zásadne súhlasí nielen s existenciou EÚ, ale aj s členstvom Slovenska v nej, ako nevyhnutným predpokladom nášho ďalšieho rozvoja, stability a príslušnosti k západnému civilizačnému okruhu. To, že vnímame možno citlivejšie aj problémy a chyby, ktoré sa v rámci integrácie Európy urobili a stále robia neznamená, že popierame integráciu ako celok.

Doby plné vášní nefandia racionálnemu vnímaniu sveta. Pocit ohrozenia neonáckami často vedie k tomu, že každý, kto si dovolí kritizovať inštitúciu, považovanú za ochranu pred extrémistami, je považovaný za nepriateľa. V tomto sa ľudia, vyčítajúci racionálnym kritikom ich postoj k EÚ mýlia hneď dva krát.

Prvý omyl som popísal vyššie, kritika Únie neznamená snahu o jej zrušenie, či vystúpenie z nej. Rovnako by ale nemala byť vnímaná ako jej oslabovanie. Ak sa slobodne a konštruktívne vyjadrená kritika bude vnímať len ako útok, a nie ako príležitosť na zlepšenie a upevnenie EÚ, naznačuje to veľkú vnútornú slabosť. Slabosť, na ktorú môžu pri ignorovaní oprávnenej kritiky a teda neexistencii snahy o zlepšenie fungovania a tým aj posilnenie Únie doplatiť úplne všetci. A nie, násilne pretláčaná čoraz užšia integrácia neznamená automaticky väčšiu silu EÚ. Znamená jedine a výlučne vyššiu moc úradníkov a predstaviteľov, ktorí majú oveľa menšiu legitimitu, ako volení zástupcovia v jednotlivých krajinách. Diskusia o miere integrácie je podľa mňa absolútne legitímna a nemá nič spoločné so silou Únie.

Druhým omylom je predstava, že nám členstvo v Únii pomôže vysporiadať sa s neonacizmom. Pominiem teraz to, že neonacisti nesedia len v slovenskom parlamente. Ide o niečo iné. Vysporiadanie sa s tým, že slovenskí voliči volia Kotlebu a spol. je problém, ktorý môžeme vyriešiť iba my sami. Tu, doma, na Slovensku.

Pokiaľ sa nová slovenská vláda nezačne urýchlene zaoberať problémami, ktoré Fico II. v lúpežnom ošiali vôbec neriešil, pokiaľ slovenská katolícka cirkev konečne neprizná, že jej predstaviteľ Jozef Tiso bol právom odsúdený ako vojnový zločinec (pričom si nemyslím, že mal byť popravený, naopak), pokiaľ sa verejnosť neprestane tváriť, že sa jej hajlujúci mladíci v uniformách a s fakľami netýkajú, pokiaľ je možné, aby ktokoľvek beztrestne adoroval Hitlera, či obťažoval slušných, len inak sfarbených ľudí kdekoľvek na verejnosti, nemáme šancu, že by sa na preferenciách neonacistov, či fašistov, niečo významne zmenilo.

Toto je úloha pre nás všetkých, tak, ako to bola úloha pre všetkých Nemcov, ktorí sa v 60. rokoch 20. storočia pustili do dôsledného, veľmi bolestného, ale nekonečne prospešného vyrovnávania s vlastnou minulosťou. Naša úloha je o to ťažšia, že máme na krku nielen balvan minulosti fašistického Slovenského štátu, ale aj komunistického režimu rokov 1948 – 89. Nikto nehovorí, že to bude ľahké. Je to ale nevyhnutné.

Neonacisti (a často aj komunisti, aby sme nezabudli) si myslia, bohužiaľ často právom, že sme slabí. Že sa zľakneme, že môžu využívať demokratické inšitúty a pravidlá na likvidáciu demokracie. Je na nás, demokratických silách, aby sme im dokázali, že sa mýlia.

 

 

Teraz najčítanejšie