Úpadok a pád histórie na amerických univerzitách podľa Nialla Fergusona

V októbri 2016 vystúpil známy historik Niall Ferguson na stretnutí americkej konzervatívnej organizácie American Council of Trustees and Alumni (Americký výbor poručníkov a absolventov univerzít, ACTA). V prejave s názvom „Úpadok a pád histórie“ vyjadril názor, že za posledných 50 rokov došlo vo výučbe histórie na amerických univerzitách k úpadku v dôsledku liberálnej ideológie a príliš veľkej slobody akademikov. Dôsledkom tohto stavu je, že americkí študenti sa už nevenujú skutočne významným témam svetových dejín, akými sú vznik Spojených štátov alebo vzostup nacistického Nemecka, ale namiesto toho sa zaoberajú mikrohistóriou a témami menej podstatnými, akými sú dejiny žien, menšín alebo životného prostredia.

The Decline and Fall of History – Niall Ferguson, Washington DC, 26. októbra 2016 (zdroj: youtube)

Problém s Fergusonovým prejavom, a s komentárom konzervatívneho historika Daniela Pipesa, ktorý sa k Fergusonovi pridal, je, že žiaden úpadok akademickej histórie sa nekoná. Na poli akademickej histórie síce došlo za posledných 50 rokov k zmenám, napríklad v podobe nových technológii využívaných v historickom výskume a nových vedeckých teórii, no tieto zmeny zďaleka nepredstavuje úpadok, ako ho členom organizácie ACTA v svojom príhovore popisuje Ferguson. Ide o prirodzený vývoj, ktorý prebieha v histórii už aspoň sto rokov a odzrkadľuje hlbšie spoločenské a ekonomické transformácie v 20. storočí, predovšetkým meniaci sa význam univerzít a univerzitného vzdelávania. Historici sa týmto zmenám nemôžu brániť, ak má byť ich práca relevantná pre súčasnosť a pretrvať v univerzitných osnovách. Volanie po návrate k starým zlatým časom, kedy bolo všetko lepšie, na tom nič nezmení.

Strach z budúcnosti, návrat k minulosti

Aby sme lepšie pochopili, prečo sa nemusíme báť toho, že by sa výučba histórie na amerických univerzitách zásadne zhoršovala, je potrebné zoznámiť sa s organizáciou, pre ktorú Niall Ferguson pripravil svoj prejav. ACTA od roku 1995 bojuje za to, aby mali študenti povinne v základných osnovách predmety tradičného humanistického programu ako anglickú literatúru, americkú históriu, ekonómiu alebo cudzie jazyky a v ich rámci štúdium tých textov, ktoré považuje práve táto organizácia za univerzálne významné (napríklad diela veľkých klasikov britskej literatúry). ACTA sa tiež zasadzuje za to, čo táto organizácia označuje ako väčšiu akademickú slobodu a intelektuálnu rôznorodosť na univerzitách, čím má na mysli v prvom rade slobodu prejavu rečníkov, ktorých vystúpenie na univerzitnej pôde viedli k bojkotu, protestom alebo negatívnym odozvám. Zároveň však protestuje proti tomu, čo považuje za príliš veľkú slobodu (liberálnych) akademikov vo výučbe. Ich protiváhou majú byť akademickí správcovia a bohatí donori, ktorí majú vyvíjať svojimi peniazmi a vplyvom tlak na vedenie univerzít a (z konzervatívneho hľadiska) nepriaznivú situáciu zvrátiť.

Obavy z úpadku a snahy o návrat k minulosti sú leitmotívom konzervatívnych hnutí ako ACTA. Naratívom tejto organizácie je, neprekvapivo, že posuny, ku ktorým za posledných 50 rokov došlo v akademickom prostredí sú dokladom úpadku, pretože viedli k odklonu od toho, čo konzervatívne zmýšľajúce elity považujú za piliere ľudskej civilizácie (alebo skromnejšie piliere západnej civilizácie, ktorá je však nositeľkou najvyššej formy civilizácie tak či tak). Tými sú určité diela klasickej literatúry, filozofia, európske a americké politické dejiny a právo. Bez znalosti Shakespeara alebo ústavy Spojených štátov podľa tohto svetonázoru nie je možné dosiahnuť skutočné vzdelanie a občiansku angažovanosť.

Tento pohľad na vec je ušľachtilý ale zároveň značne subjektívny. Prečo by sa mal niekto v Číne zaoberať Shakespearom alebo ústavou Spojených štátov a nie čínskou literatúrou a históriou? Ak by vznikla v Číne podobná konzervatívna organizácia, ktoré by tvrdila, že nikto sa nemôže stať plne formovaným vzdelancom a občanom bez toho, aby študoval diela Konfúcia a Lao’ c, mali by sme preto zaviesť týchto autorov do školských osnov v Európe alebo Severnej Amerike? Nie je podľa toho dôležitejšie pre deti čínskych imigrantov a činskych zahraničných študentov v Spojených štátov študovať Konfúcia ako Shakespeara a pre potomkov otrokov privlečených z Afriky históriu otroctva a rasy v Spojených štátoch než Francúzsku revolúciu? Napokon, väčšina historických tém, ktoré Fergusonovi chýbajú v univerzitných osnovách a menuje ich v svojom prejave, sú už teraz povinné v stredoškolskom vzdelaní (podobne ako na Slovensku). Je skutočne potrebné, aby sa k ním vracali študenti vysokých škôl, ktoré by predsa len mali slúžiť na špecializované vyššie vzdelanie a nie na opakovanie alebo nahradzovanie stredoškolskej látky?

ACTA a Ferguson navyše nepriamo tvrdia, že univerzity majú klásť dôraz na tie diela a históriu, ktorá je dôležitá pre jednu konkrétnu skupinu – miestne tradičné elity (nie nutne pre širšiu populáciu). Aj v tom je malý háčik: Spojené štáty sa stali akademickou veľmocou s najlepšími univerzitami na svete (áno, aj v oblasti histórie) práve preto, že sa rozhodli rozumne odpútať od lokálnych dejín a literatúr, a vsadiť na akademickú rôznorodosť. Úspech tohto prístupu dokladá najlepšie množstvo zahraničných študentov, ktoré sa na americké univerzity hlási kvôli týmto programom štúdia a vedie k tomu, že americké univerzity neustále napredujú a udržiavajú si svoje prvenstvo v mnohých oblastiach štúdia a výskumu. Opakom by bola situácia, ktorú niektorí vyčítajú Slovenskej akadémii – príliš veľká uzavretosť humanitných a spoločenskovedných odborov, ktoré kvôli veľkému dôrazu na slovenský kontext nedokážu ponúknuť veľa zahraničnej spolupráci alebo súťaži. Pritom aj v situácii, ktorú označuje Ferguson ako úpadok platí, že sa väčšina historikov v Spojených štátoch venuje americkým dejinám. Nie je to teda tak, že by odklon od lokálnych tém bol masívny alebo katastrofálny. Došlo skôr k narušeniu monopolu, ktoré tradičné témy a postupy v oblasti histórie mali a ktoré si cenili obzvlášť konzervatívni historici a stúpenci konzervatívnych ideológii.

Študentov histórie v Spojených štátoch neubudlo, zmenil sa trh so vzdelávaním

Vzhľadom na agendu organizácie ACTA sa nemožno diviť tomu, že Ferguson sa v svojom prejave snažil zahrať na jej strunu tvrdeniami, že podľa údajov American History Association (Amerického združenia historikov, AHA) od 70. rokov 20. storočia poklesol počet titulov udelených z histórie z 18 na 9 %. Tento údaj je možno správny (nepodarilo sa mi ho dohľadať na stránke AHA), no vytrhnutý z kontextu. Ak sa pozriete na nasledovný graf prevzatý z výročnej správy AHA k roku 2012 týkajúci sa počtu doktorandov v histórii, zistíte, že v rokoch 1972-73 ich bolo okolo 1 200, v rokoch 2011-12 zhruba 1 100. Celkový počet postgraduálnych študentov na amerických univerzitách sa teda počas posledných zhruba 40 rokov zmenil len minimálne (hoci zaznamenal prepad v 80. rokoch). Podobný prehľad doktorandov v oblasti histórie vo Veľkej Británii ukazuje, že od 90. rokov ich celkový počet neklesá ale naopak narastá.

Je pravdepodobne pravda, že sa pomer absolventov historických odborov za posledné štyri desaťročia zmenšil. Nie preto, že by bola výučba histórie alebo záujem o dejiny v úpadku, ako sa to snaží Ferguson naservírovať svojmu konzervatívnemu publiku, ale preto, že sa za posledné polstoročie zmenil profil univerzít a význam univerzitných titulov na pracovnom trhu. So vzostupom nových technológii výrazne narástol dopyt po technických odboroch, ktorý zatienil humanitné disciplíny a viedol k výraznému nárastu technických škôl a programov na úkor tzv. liberal arts colleges. Vzostup korporátnej kultúry zasa viedol k boomu business schools. Tieto dva smery sú v súčasnosti najväčším ťahúňom amerického vyššieho vzdelania. Univerzity už nie sú, tak ako na začiatku 20. storočia, miestom pre šľachtenie ducha a budovanie uvedomelých elít, ale sú v prvom rade chápané ako vstupenkou na pracovný trh, čomu sa musela prispôsobiť ich ponuka. Historici majú len malé uplatnenie v súkromnom sektore a tak ich celkový počet zvyšuje len veľmi pomaly, kým podiel inžinierov, manažérov, a zdravotníkov rastie. Zároveň obzvlášť v Spojených štátoch došlo k rozkvetu lokálnych univerzít, ktoré urobili univerzitné vzdelanie dostupné pre väčšiu časť americkej populácie než tomu bolo v 70. rokoch (dnes je v USA takmer trikrát viac univerzitných študentov ako na začiatku 70. rokov). Študenti z nových skupín majú prirodzene záujem o iné odbory ako bohaté elity, jediní, kto si mohol dovoliť vzdelanie v minulosti, čomu sa prispôsobuje ponuka na akademickom trhu. Pre nové masy študentov je významnejšou pohnútkou študovať to, že univerzitné vzdelanie bude viesť k vyššiemu príjmu a lepšej spoločenskej situácii, a nie hľadanie odpovede na otázku, prečo americkú Občiansku vojnu vyhral Sever a nie Juh.

Pokiaľ chcú teda konzervatívci pociťujúci zmeny v zložení univerzitnej populácie ako úpadok hľadať nejakého nepriateľa, nie sú ním liberálne zmýšľajúci pedagógovia ale skôr silnejúce prenikanie voľnotrhových mechanizmov a korporátnej kultúry do vyššieho vzdelania, voči ktorým sa, ironicky, vyhradzujú práve ľavicoví liberáli. Hlavne od 80. rokov výrazne narástol v Spojených štátoch počet súkromných univerzít, ktoré sú riadené ako firmy a pre ktorých sú študenti zákazníci a vzdelanie produkt šitý na mieru, predávaný s čo najväčším ziskom. Takéto univerzity majú každý dôvod na to, aby sa prispôsobili požiadavkami zo strany svojich študentov-zákazníkov a zo strany silnejúceho trhu s vyšším vzdelaním namiesto toho, aby investovali do odborov a tém, ktoré Ferguson či ACTA považujú za dôležité. Aj tradičné univerzity sú nútené v konečnom dôsledku vyvíjať sa podľa toho, ako sa mení trh s vyšším vzdelaním v Spojených štátoch, pretože si nemôžu dovoliť ignorovať vývoj odborov aj v rámci osnov výučby, pokiaľ nechcú zostať pozadu. Môžu sa napríklad začať vo väčšej miere sústrediť na bohatých zahraničných študentov a ich záujmy, čo v prípade histórie znamená rozvoj medzinárodne významných tém (čo nie je to isté, ako témy, ktoré považuje nejaká miestna elita za medzinárodne významné) a tém, ktoré odzrkadľujú regionálny vývoj v iných častiach sveta ako Spojené štáty alebo Veľká Británia. Nové faktory na poli vyššieho vzdelania (nové vrstvy študentov, nové univerzity, zahraniční študenti) dokázali za posledné desaťročia pretransformovať univerzitný sektor v Spojených štátoch.

Ďalšie vplyvy trhu na univerzitné štúdium histórie

Aj to, že sa zmenilo zloženie univerzitných oddelení histórie – podiel historikov venujúcich sa témam ako rasa a životné prostredie sa zvýšil z 1 na 2%, kým politické dejiny zostali na konštantných 4% a spoločenské dejiny poklesli z 11 na 8% – je v prvom rade odraz spoločenských zmien (a zjavne tiež zmien v tom, ako sa historici označujú). Je prirodzené, že pokiaľ došlo k nárastu záujmu o tieto témy medzi študentami platiacimi školné (čo súvisí okrem iného s meniacim sa zložením univerzitnej populácie, kde za posledných 50 rokov stúpol podiel žien a osôb z menšinového prostredia) a tiež medzi tými, ktorí financujú historický výskum, tak sa historický výskum a výučba začali vyvíjať novým smerom. Ide v skutočnosti o zdravý vývoj, pretože výučba a výskum histórie by nemali byť skostnatené a práve meniaca sa finančná podpora je dobrým ukazovateľom toho, ktoré témy sú vnímané ako spoločensky dôležitejšie a významnejšie (v kontraste k tomu, čo hovorí Ferguson, teda, že on verí, že niektoré témy sú univerzálne dôležitejšie ako iné, nezávislé, či je niekto ochotný do nich investovať alebo či je o ne záujem). V žiadnom prípade pritom nehrozí, že by niektoré odbory histórie zanikali alebo boli v ohrození, skôr sa len mierne mení ich relatívne postavenie v rámci akadémie s tým, ako sa mení zloženie študentov, vznikajú nové spoločenské výzvy a sú vyvíjané nové metodiky a technológie. Americká história v žiadnom prípade nie je v Spojených štátoch ohrozená, ako to ukazuje aj tento graf prevzatý zo správy AHA k roku 2012, ktorý ukazuje podiel doktorandov venujúcich sa špecifickým regiónom.

Rastúci dôraz na mikrohistóriu, ktorý kritizuje Ferguson, trápi aj mnohých liberálnych akademikov. Jeho hlavné príčiny sú ekonomické a logistické. Je totiž lacnejšie, ak študenti a doktorandi skúmajú v rámci svojich diplomových prác zdroje dostupné v blízkych archívoch, než ich vysielať na drahé študijné cesty zo Spojených štátov do Európy alebo na Blízky východ. Predovšetkým po finančnej kríze roku 2008 si máloktorá univerzita môže dovoliť veľkú a nákladnú štúdiu, a žiaden racionálne uvažujúci administrátor nebude uvažovať o financovaní štúdii na témy, ktoré boli už mnoho razy skúmané a neprinášajú jasne predvídateľný významný výsledok. Pokiaľ teda ide o témy, ktoré sú Fergusonovi aj členom organizácie ACTA srdcu blízke, ako je vzostup nacistického Nemecka alebo vznik Spojených štátov: obe tieto historické procesy boli skúmané už toľkokrát a bolo o nich napísaných toľko dobrých kníh, že nie je zaujímavé investovať do ďalšej podobnej štúdie, predovšetkým pokiaľ je jasné, že v krátkej dobe, ktorú má študent k dispozícií, a s obmedzeným rozpočtom existuje len malá šanca, že by vykonal postačujúci výskum. Je výnosnejšie investovať do študentských prác, ktoré sa venujú novým, nepreskúmaným témam, prinášajú zaručené výsledky a ideálne nestoja príliš veľa financií v podobe študijných pobytov.

Jednoduché odpovede na zložité otázky

Prejav Nialla Fergusona a postoje organizácii ako ACTA sa snažia hľadať jednoduché vysvetlenie pre zložitý vývoj vyššieho vzdelávania v Spojených štátoch. Je pre nich jednoduchšie hľadať ideologického nepriateľa než priznať, že za zmenami vo výučbe histórie – ktoré zo svojej ideologickej pozície vnímajú ako negatívne, pretože veria, že špecifické témy, postoje a hodnoty sú dôležitejšie pre súčasné Spojené štáty než iné – môže v prvom rade komplexný ekonomický a spoločenský vývoj, ktorý nie je zvrátiteľný a ktorí konzervatívci sami naštartovali a podieľajú sa na ňom. Vzniká tak paradoxná situácia: americkí konzervatívci na jednej strane oslavujú súkromný sektor a voľný trh, no nevedia sa vyrovnať s tým, že práve trhové mechanizmy viedli k tomu, že vysoké školy stratili svoj elitný status, stali sa dostupné širším vrstvám s novými potrebami a záujmami, čím sa demokratizovali a zmenil sa obsah výučby. Organizácia ACTA nevidí rozpor v tom, že sa zasadzuje za akademickú slobodu v podobe slobody prejavu na univerzitných kampusoch a pritom chce obmedziť akademickú slobodu vyučujúcich pri tvorbe osnov. Riešením úpadku, ktorý sa v skutočnosti nekoná, je podľa nich zvýšenie konzervatívneho politického a ekonomického vplyvu na administratívne zložky univerzity. Neuvedomujú si, že takýto tlak je len jedným z mnohých faktorov v komplexnom procese, ktorý nebude viesť k jasným výsledkom, ktoré očakávajú.