Denník N

Usmej sa na svoju veselú smrť

Nevzpierajme sa, nebojujme s tým. Sme krehké živé bytosti, ktoré majú svoj prirodzený koniec. A nie je na tom nič zvláštne. Naopak, je to všetko v úplnom poriadku.

„Nemusím dokončiť všetko, čo by som v živote chcela urobiť. Môžem žiť fragmentárne, ako bol fragmentom aj život mojich mŕtvych…keď umriem, svet sa nezrúti, učím sa vzdávať moci a vplyvu.“   Dorothee Sölle

Ťažko sa umiera tam, kde niet miesto pre smrť, kde sa o nej ani len nešepká, kde sa počíta s predĺžením života do nekonečna bez toho, že by sa vôbec v nejakú nekonečnosť verilo.

Ťažko sa umiera tam, kde živých od mŕtvych delí vysoký múr, cez ktorý nemožno ani len nahliadnuť do tieňov onoho sveta – nie ani tak preto, aby sa neporušovalo jeho ticho, ale skôr krehký pokoj živých.

Ale smrť môže byť aj vľúdna. Prichádza vyslobodiť toho, kto už zápasí možno až pridlho a vysiľujúco. Nie smrť je vtedy krutá, ale biele plášte, čo injekčnými ihlami prišívajú stále ďalšie a ďalšie záplaty na život, ktorý už dávno mohol oslobodzujúco ukončiť svoju službu.

Smrť ako skrytá harmónia, ktorá veľmi dobre vie, kedy prerušiť spojenie s miazgou života. Smrť ako jemný vietor, v ktorého objatí nádherne zašumia listy stromov, kým sa neodtrhnú a neodletia niekam, kde to dovtedy ešte nikdy nepoznali. Aká farebná a melodická scenéria!

Je to smrť, ktorá hrá všetkými odtieňmi, smrť plných chutí a rozkoší, pretože práve ona im dáva ich pravý čas. Nie zmysel, ten im musíme udeliť my. Ale vedomie našej konečnosti – čo je vlastne to isté, ako vedomie absolútnej normálnosti smrti – nás prirodzene vsádza do plnosti prítomných okamihov. Práve po konci jedla si môžeme povedať, aké to všetko bolo vynikajúce. Pri polievke sa tešíme na hlavný chod, po ňom na koláč a potom len spokojne trávime, lebo i z takýchto drobných chvíľ skladá sa život. V objatiach za zatvorenými žalúziami kĺže sa rytmus noci; po prvých bozkoch sa pomaly náhli k slastným vrcholom. Nasleduje spoločný výdych do tmy, výdych v tvare ľahko zvlnených úsmevov.

Len v rytme udalostí, ktoré majú svoje časové krivky, možno odkrývať ich konkrétne priebehy a sýtiť ich jedinečným obsahom.

Čas je to, čo zabezpečuje, aby sa všetko nestalo naraz.

A to bez smrti nejde.

Je to vlastne aj veselá smrť, ktorá sa k nám blíži v každom okamihu. Žiadny tichý zlodej nášho času, žiadna závada vytúženého zdravia. Skôr náš neustály súpútnik, ktorý spolu s nami dvíha pohár vína, malé dieťa z postieľky, alebo ruky na to, aby sme mu požehnali, keď si už ide svojou cestou.

Niekedy to všetko nestihneme. Zdá sa nám predčasné, že sa musíme lúčiť s tou nesmiernou krásou, a pohýna nás k slzám to, že sme na ňu toľkokrát frflali a zosmiešňovali ju sami pred sebou.

To nemení sa svet, ale čírosť jeho odrazu v nás.

No život je stále iba kúskom, ktorý tvorí mozaiku spolu s inými dielikmi. Možno nie je nikdy dokončený, odsúdený na svoju vlastnú nezavŕšiteľnosť. Ale tak to je a tak to aj musí byť.

Nevzpierajme sa, nebojujme s tým. Sme krehké živé bytosti, ktoré majú svoj prirodzený koniec. A nie je na tom nič zvláštne. Naopak, je to všetko v úplnom poriadku. Každý plameň, akokoľvek silný, musí raz predsa zhasnúť.

Usmejme sa – aspoň trochu – na svoju vlastnú smrť, ktorá na nás kdesi trpezlivo čaká. A kým príde, užívajme si nielen radostné, ale aj tie smutnejšie dni. Náš vzťah k našej Sestre (ako ju nazýval František z Assisi) môže dať zmysel im obom.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.