Úspech získal veselohrami, uznanie ako národný buditeľ

Ján Palárik však bol viac ako dramatik. Jeho veselohry sa určite tešili obľube medzi vtedajšími slovenskými divadelnými ochotníkmi a divákmi a znamenali významný prínos do slovenskej literatúry. Boli však súčasťou rozsiahlejšieho diela Jána Palárika, prostriedkom, ako vzbudiť v slovenskom národe tú správnu hrdosť a odvahu, aby si zachoval svoju reč ako základ identity. Ján Palárik zohral významnú úlohu ako národný buditeľ, ktorý uznal spisovnú podobu slovenčiny, kodifikovanú Ľudovítom Štúrom, nehľadiac na ich konfesionálne rozdelenie. Štúrovskú slovenčinu používal vo svojej literárnej práci, aj ju všemožne bránil v polemických článkoch.

Materčinu obhajoval už počas teologických štúdií v Ostrihome, Bratislave a Trnave, napriek tomu, že sa tým dostával do nemilosti učiteľov i cirkevnej vrchnosti a hrozilo mu vylúčenie z kňazského seminára. Napokon predsa len doštudoval a po vysvätení za kňaza pôsobil v Starom Tekove, v Štiavnických Baniach a v Banskej Štiavnici, kde vydával časopis Cyrill a Method. Hlásal v ňom ekumenické názory, volal po demokratizačných zmenách v cirkvi, kriticky sa staval k neúmernému rastu cirkevného majetku, v čom videl rozpor s náboženským učením, a vyzýval ku skromnosti a pokore, za čo ho neminulo trojtýždňové cirkevné väzenie v ostrihomskom kláštore a preloženie na nemeckú faru do Pešti, kde prežil 11 rokov a kde napísal aj svoje veselohry. V roku 1862 prišiel do Majcichova už ako známy dramatik. Obyvatelia ho privítali aj tým, že nacvičili jeho hru Drotár a predstavili sa ňou v panskej stodole. Keď herci zanôtili drotárske piesne z Kysúc, autor sa neubránil slzám dojatia. Hneď nasledujúci rok otvorilo svoju divadelnú sezónu záhrebské divadlo práve Palárikovým Drotárom.

V Pešti redigoval Ján Palárik Katolícke noviny pre dom a školu a v spolupráci s priateľom z teologických štúdií Jozefom Viktorinom vydal v roku 1858 almanach Concordia a tri zväzky almanachu Lipa. Práve na jeho stránkach rozvil svoje názory na riešenie vzťahov medzi národmi v Uhorsku i v rámci slovanského sveta. V protiklade k Jánovi Kollárovi odmietol rusofilskú koncepciu obávajúc sa ruského absolutizmu, perspektívu slovanskej vzájomnosti videl v necentralistickej, demokratickej forme. V roku 1868 bol pri založení politickej strany Nová škola slovenská, ktorá sa snažila nájsť dorozumenie medzi Maďarmi a Slovákmi v spoločnom štáte.

V roku 1863 bol pri založení Matice slovenskej, pre ktorú posudzoval dramatické diela slovenských autorov. Sám sa musel brániť pred kritikou vlastných veselohier, predovšetkým hry Drotár. Sebakriticky napísal, že „zo mňa už nebude Shakespeare, ani Schiller, ba ani len Kisfaludy slovenský“, no treba uznať, že na svoju dobu a vo svojich reálnych možnostiach urobil, čo bolo v jeho silách a schopnostiach.

Palárika trápili žalúdočné vredy a tie boli príčinou, že 7. decembra 1870 sa v Majcichove zavŕšila jeho pozemská púť. Mal iba 48 rokov.

Výber Palárikovej publicistiky vyšiel v roku 1956 pod názvom Za reč a práva ľudu.

Pamiatke Jána Palárika sa môžeme pokloniť na cintoríne v Majcichove, kde mu zriadili aj pamätnú izbu podobne ako v rodnej Rakovej. V tejto obci ako aj v Čadci patrí k pravidelným podujatiam prehliadka ochotníckych divadiel Palárikova Raková, ktorej jubilejný 50. ročník prebieha práve v týchto dňoch. Palárikovo meno v Rakovej nesie kultúrny dom i cirkevná škola. Jeho rodný dom sa zachoval len na fotografii z roku 1940. Dnes na jeho mieste stojí novostavba, na ktorej fasáde je osadená Palárikova busta.  Jeho meno dostala v roku 1948 obec Palárikovo (pôvodne maďarský Tótmegyer) a v roku 2001 aj trnavské divadlo.