Ústavný súd opäť neprekvapil – alebo áno?
Krátke zamyslenie nad nedávnym rozhodnutím Ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti Denníka N proti vládnemu informačnému embargu pre údajný nedostatok právomoci a nad možným ďalším pokračovaním tohto prípadu.
V súdnom rozhodovaní predstavujú veľké riziká dva “A-izmy”, a to Aktivizmus a Alibizmus. O tom prvom hovoríme vtedy, keď súd rozhoduje o veciach, na ktoré sa ho nikto z účastníkov nepýta. Je obvykle ovocím pokušenia moci a jej vonkajšieho a okázalého predvádzania. O tom druhom zasa vtedy, keď súd odmietne rozhodovať o veciach, o ktorých by mal, hoci mu v tom nič nebráni. Je obvykle ovocím pokušenia strachu, najčastejšie strachu z následkov verejného potvrdenia pravdy nie úplne príjemnej pre mocných. Kým súdny aktivizmus je prekročením právomoci súdu, súdny alibizmus je vo svojej podstate odmietnutím spravodlivosti a účinnej súdnej ochrany dotknutému účastníkovi konania. V rozhodovacej praxi slovenských súdov vrátane ústavného nájdeme mnoho príkladov, kedy súdy niektorému z týchto pokušení podľahli.
Ako sa píše v bode č. 1 tejto tlačovej správy, I. senát Ústavného súdu v stredu 20. apríla 2016 odmietol ústavnú sťažnosť Denníka N proti vláde pre informačné embargo z dôvodu údajného nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Po odmietnutí výkladu Ústavy na návrh prezidenta republiky vo veci menovania ústavných sudcov (známeho svojou unikátnou a dosiaľ málo vídanou kombináciou alibistického výroku a aktivistického odôvodnenia) ide v tomto prípade v krátkom čase už od druhé “alibistické” rozhodnutie Ústavného súdu v kauze, ktorú možno z niekoľkých dôvodov označiť ako spoločensky významnú.
V posledných rokoch sú rozhodnutia niektorých senátov Ústavného súdu vo veciach, ktoré môžu mať “politický” kontext alebo dopady, niekedy až príliš predvídateľné. Preto ma tento výsledok veľmi neprekvapil. Napokon, predpovedal ho už dávnejšie aj uznávaný ústavný právnik a bývalý federálny ústavný sudca JUDr. Ivan Trimaj. Zároveň vtedy uviedol aj dôvody, pre ktoré takýto výsledok očakáva. S týmito jeho dôvodmi sa v posledných rokoch dá iba stotožniť. Preto už od okamihu pridelenia tejto sťažnosti sudkyni spravodajkyni pred takmer 11 mesiacmi som nejaký takýto výsledok očakával (prekvapiť by mohol iba opak). Bola to iba otázka času, kedy nastane.
Nepoznám zatiaľ písomné odôvodnenie tohto rozhodnutia. Poznám ale mantinely práva a ústavy. Keďže výrok rozhodnutia, ktorý bol zverejnený, je od vonkajšej strany týchto mantinelov v bezpečnej vzdialenosti, bude to nevyhnutne platiť aj o jeho odôvodnení. Neodôvodniteľné sa totiž žiadnym presvedčivým a uveriteľným spôsobom odôvodniť nedá. Papier síce znesie všetko, no ja si v tejto chvíli neviem predstaviť zlučiteľnosť výroku ani odôvodnenia tohto rozhodnutia hneď s niekoľkými článkami Ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd je jediným orgánom v Slovenskej republike, ktorý má (resp. mal, kým ju týmto rozhodnutím nezahodil do kríkov) právomoc poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho celkom zjavne porušených základných práv. Keďže I. senát Ústavného súdu mu túto ochranu poskytnúť odmietol (oficiálne dôvodiac, že nemá na to právomoc, o neoficiálnych dôvodoch môžeme iba špekulovať), je to dôvod požiadať o poskytnutie tejto ochrany medzinárodnú súdnu moc. Mám všetky dôvody veriť, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý nie je viazaný žiadnymi miestnymi väzbami ani dohodami a nepodlieha žiadnym miestnym tlakom, poskytne sťažovateľovi túto ochranu nezávisle a nestranne tak, ako ju bežne poskytuje aj iným sťažovateľom v obdobných situáciách. Že pri tom bude Slovensko na hanbu pred celou Európou, to vôbec nevadí, pretože si za to môžeme sami…
Prekvapuje ma však, že I. senátu Ústavného súdu trvalo takmer 11 mesiacov dospieť k záveru, že na prejednanie veci údajne nemá právomoc. Pre porovnanie uvádzam, že to je o celé 2 mesiace viac než doba, za akú dokáže z dvoch malých buniek vzniknúť nový zdravý človek. A to už je, ako iste všetci uznáme, oveľa komplikovanejší proces než prečítať a posúdiť pár strán textu. Nešlo pritom o meritórne posúdenie veci. K záveru ohľadom právomoci je možné dôjsť v horizonte niekoľkých minút po prečítaní sťažnosti. Zrejme sa to však dá pochopiť, lebo ak súd právomoc na prejednanie veci objektívne a celkom zjavne má (ako tomu bolo aj v tomto prípade a aj v iných prípadoch, kedy Ústavný súd posudzoval rozhodnutie vlády), tak nájsť, resp. “vyrobiť” dôvody, prečo ju nemá, určite dalo zabrať a mohlo to byť za istých okolností aj veľmi obtiažne a značne časovo náročné.
Ako povedal nedávno pre Trend môj bývalý kolega Martin Magál, od ktorého som sa počas našej spolupráce veľa naučil: “Skutočnosť, že má niekto jednoznačnú pravdu, ešte zďaleka nie je zárukou úspechu na slovenskom súde, dokonca to nemusí byť ani výhoda.” Kým nebude pravda na strane účastníka konania pred našimi súdmi (vrátane toho ústavného) aspoň výhodou, bude náš právny štát len jeho karikatúrou, a po spravodlivosť si budeme musieť chodiť za hranice. Dúfam, že aspoň tie ostanú otvorené…
P.S.: Pre čitateľov s hlbším záujmom o problematiku odporúčam prečítať si ústavnú sťažnosť, najmä jej body č. 3 až 5 a 8 až 12, v ktorých sa uvádza pomerne detailné odôvodnenie toho, prečo o tejto sťažnosti v čase jej podania mal a aj dnes má právomoc rozhodnúť práve a len Ústavný súd a nie iný orgán verejnej moci.
P.S.2: Obrázok prevzatý z webovej stránky Denníka N (https://dennikn.sk/129166/shooty-samolepky/), (c) Shooty.
[Tento text vyjadruje osobné názory jeho autora a nevyjadruje postoje a názory spoločnosti Dentons Europe LLP, v ktorej autor text pôsobí ako partner. / This text represents personal views of its author and does not necessarily represent the positions and opinions of Dentons Europe LLP, of which the author of this text is a partner.]
