Utečenci nie sú „nelegálni migranti“

„Už sú tu! Pri Bratislave chytili nelegálnych migrantov“, znel nedávny titulok na stránkach Plusky popisujúci osud ôsmych ľudí zo Sýrie – krajiny, kde zúri občianska vojna, ktorá od roku 2011 vyhnala do okolitých krajín vyše 3,9 milióna ľudí a do Európy niečo cez 253 tisíc (6%). Denník N, v inak skvelom informatívnom článku o utečencoch, taktiež hneď v prvom odstavci hovorí o „nelegálnych vstupoch“ a „nelegálnych migrantoch“. V tomto kontexte nemá ale pojem „nelegálny“ žiadne opodstatnenie.

Vyhľadanie azylu nemôže byť z hľadiska medzinárodného práva považované štátmi za nezákonný akt. Práve naopak: štáty uznali právo vyhľadať azyl ako ľudské právo vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv (článok 14), v Charte základných práv Európskej Únie (článok 18), ako aj vo viacerých regionálnych ľudskoprávnych zmluvách, vrátane Africkej charty ľudských práv (článok 12, odsek 3), Amerického dohovoru o ľudských právach (článok 22, odsek 7) a Arabskej charty ľudských práv (článok 23).

Okolnosti, spojené s útekom pred prenasledovaním, môžu často ľudí donútiť spoľahnúť sa na falošné cestovné doklady a pašerákov, aby sa reálne mohli dostať do bezpečia. Úrad polície vo vašej krajine je to posledné miesto, na ktoré by ste mali záujem sa dostaviť, aby ste si vybavili pas, keď vás prenasleduje diktátorský režim, ktorý vás chce zabiť alebo umučiť. V krajine zmietanej vojnou vám zas pas nemá kto vydať, nehovoriac už o probléme vybaviť si víza. Navyše sa môže stať, že aj keď sa vám podarí uniknúť do susednej krajiny, budete nútený utekať ďalej. Daná krajina nemusí byť pre človeka vo vašej situácii dostatočne bezpečná, alebo jej utečenecké zariadenia môžu byť preplnené a zmietajúce sa v humanitárnej kríze. Azylový systém môže byť preťažený alebo znefunkčnený. V prípade, že je proces vyhodnotenia žiadosti o azyl nespravodlivý, resp. v rozpore so základnými princípmi právneho štátu, bude vám hroziť vyhostenie späť od hranice na smrť alebo mučenie – v rozpore s absolútnou ľudskoprávnou zásadou non-refoulement.

Viacerí zo zástupcov krajín na diplomatickej konferencii, ktorá viedla k uzatvoreniu Medzinárodného dohovoru o právnom postavení utečencov, osobne zažili, čo útek pred prenasledovaním reálne obnáša. Pamätajúc aj na udalosti z obdobia druhej  svetovej vojny, vrátane otočenia tisícov Židov od švajčiarskej hranice (pozri stranu 109 správy švajčiarskej expertnej komisie), signatárske štáty sa právne zaviazali, že nebudú utečencov za neregulérny vstup do cieľovej krajiny nijako trestať – v súlade s článkom 31 dohovoru. To platí, či už sa jedná o vstup za použitia falošných či pozmenených cestovných dokladov, vstup potajme, napríklad ako čierny pasažier alebo prostredníctvom prevádzačov. Ako objasňuje štvrtý odsek relevantnej smernice Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorému signatári zverili autoritu dohovor interpretovať, toto pravidlo platí aj v prípade, keď sa človek počas svojej priamej cesty do cieľovej krajiny krátko zdrží v iných štátoch.

Zásadný princíp netrestať obete bol štátmi uznaný aj pri ďalších medzinárodných zmluvách. Napríklad Protokol proti pašovaniu migrantov po súši, po mori a letecky káže síce potrestať pašerákov, no článok 5 protokolu explicitne zakazuje stíhanie migrantov, ktorí pašerácke služby využijú. Podobne je to so zákazom trestať obete priekupníkov, vyjadreného v článku 26 Dohovoru Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi.

Zhrnuté a podčiarknuté: v kontexte, keď je reč o ľuďoch prinútených opustiť svoje domovy – či už z dôvodu prenasledovania vo svojej krajine, vojny alebo iných nešťastných okolností – je pojem „nelegálni migranti“ z právneho hľadiska jednoducho chybný. Toto označenie je navyše stigmatizujúce.

Označenie „nelegálni migranti“ zbytočne evokuje negatívne emócie a prispieva k dehumanizácii a degradácii už aj tak spoločensky zraniteľnej skupiny ľudí. Pri príchode do novej krajiny môže byť pre utečenca často zložité zorientovať sa v právnom systéme, nehovoriac už o jazykových a iných praktických problémoch. Zatiaľ, čo pre komentátora, pohodlne usadeného pred svojou počítačovou obrazovkou, sa môže jednať len o akúsi nadbytočnú politickú korektnosť, pre žiadateľa o azyl môžu byť dôsledky negatívnej spoločenskej klímy – ku ktorým používanie nesprávnych pojmov v médiách zbytočne prispieva – veľmi nešťastné až fatálne.

Nedávna európska iniciatíva poukázala na to, že alternatívne správne pojmy existujú – a to aj v slovenskom jazyku. Je úplne v poriadku poukazovať na nedostatok „legálnych“ (resp. právne ustanovených) možností, akými utečenci môžu žiadať o azyl (fakt, na ktorý som poukázal vo svojom predošlom článku). Ale v kontexte, keď sa hovorí o príchode utečencov, je správne a medzi expertmi  zaužívanejšie, hovoriť o vstupe „neregulérnom“ – nie „nelegálnom“.