Migračná kríza ešte stále má riešenie (I).

Od povestného zablokovania utečencami, dôležitej železničnej tepny Keleti Pályaudvar v Budapešti, už prešlo pekných pár mesiacov. Na politickej scéne sa zomlelo veľa kontroverzných vyhlásení, udiali sa rôzne niekedy rozumné, niekedy nič nehovoriace činy – dalo by sa povedať – improvizácie, ktoré boli vždy len reakciou na už existujúci stav, alebo novú udalosť.

Problém je tak širokého charakteru, že sa nemôžeme venovať kríze až do najhlbších podrobností. No je nutné vrátiť sa mysľou späť a pouvažovať nad chronológiou udalostí a pokúsiť sa o ich triezve hodnotenie.
Príchod utečencov sa neudial zo dňa na deň a nezačal sa ani v lete minulého roku.

Ostrovy v Stredozemnom mori – Lampedusa a Lesbos, boli atakované vlnami utečencov už dávnejšie. Utečenci sa kopili tak v Grécku ako v Taliansku. Situácia v Turecku nás netrápila, lebo nebolo a nie je členom EÚ. Prepchaté tábory v Jordánsku alebo v Libanone vzrušovali málokoho. Čo sa deje s ľuďmi, ktorí utekajú z vojnou devastovaných krajín nám bolo jedno. Žili sme si svoj „bezstarostný“ a dovolím si tvrdiť dosť bohatý život v strede Európy.

Venovali sme aspoň trochu pozornosti, čo sa deje pri brehoch Grécka, či Talianska? Nie. EÚ bola pohltená agendou Grécka a prípadným Grexitom. Titulky novín ovládol charizmatický úsmev Tsiprasa. Ešte aj vtedy len okrajová španielska strana Podemos získala viac pozornosti, než pravidelne sa topiace člny v Stredozemnom mori. Idylku Európy narúšali len správy o nepokojoch v rozvrátenej Afrike a vojne s IS a na Ukrajine.

A tak ako vyrástol fenomén IS, tak rástli aj problémy s utečencami. No, ale ani výkrik talianskeho predsedu vlády Renziho a žiadosť o navýšenie rozpočtu pre Frontex neprimäl činovníkov na príslušných miestach aby konali. Až prišla vlna, ktorá prinútila únijné elity precitnúť a nutnosť riešiť daný stav.

A nastáva zlomový moment celej krízy.

Keď namiesto spájania síl vnútri jednotnej Európy, začali rôzni politici hrať na vlastné triko v záujme uskutočnenia svojich vízií, alebo lepšie povedané využiť problémy a deštruovať systém – úniu, ktorý je ešte stále len na polceste svojho budovania. Priam akoby sa začali demontovať jednotlivé skrutky držiace pohromade tento kolos a deštrukciou obviňovali práve tých, čo chcú úniu udržať.

Vráťme sa teda do Budapešti. Na Keleti uviazli tisíce ľudí a na scénu vstupuje nemecká spolková kancelárka Angela Merkel. Bola nútená pristúpiť na riešenie vzniknutej situácie. Zároveň sa to od nej aj prirodzene očakávalo. Ako predstaviteľ najdôležitejšej krajiny Európskej únie a krajiny, kam mali utečenci namierené, musela reagovať. Zhostila sa dejinnej úlohy. No namiesto pochopenia a podpory našla len kritiku a všetka vina, všetko čo sa udialo potom sa zosypala len na jej hlavu. Stala sa obetným baránkom.

Tí, ktorí nemajú riešenia maskujú svoju neschopnosť kritikou na jej stranu. Tí, ktorí riešenia majú namiesto diplomatického presadzovania svojich nápadov a využitia všetkých dostupných pák sa len vedome pustili do jej kritiky (zdiskreditácie) aj spoza hraníc Nemecka, kde dôsledky krízy ani len necítime.

Najväčšiu ťarchu doteraz znáša len Nemecko a s ňou susediace tranzitné krajiny, Rakúsko a Škandinávia. Tam smeruje najviac utečencov. Sociálne štedré a solidárne Švédsko už nemá kapacity. Zatvára hranice, ďalší nával by už nezvládlo. Následne zatvára hranice Dánsko, aby utečenci smerujúci z Nemecka do Švédska neuviazli na jeho území. Na uzatvorenie hraníc s Ruskom, odkiaľ prúdia noví utečenci, sa hotuje Fínsko. Situácia sa mení každú chvíľu.

Maďari si postavili plot a chcú staviať aj ďalší.

Pýtam sa, o tomto má byť EÚ? O zahľadení sa do seba a nereagovanie na celoeurópske výzvy? Byť imúnni na výzvu k solidarite? Chceme len prijímať, nie dávať. No zároveň znovu objavujeme koncepciu národného štátu, vyťahujeme čoraz hrubšie a vulgárnejšie výrazy. Politici využívajú migračnú krízu na eskaláciu napätia. Dráždia spoločnosť a vyhrocujú situáciu. Bijú na poplach a posilňujú bezpečnostný aparát, čím vsugerujú aj do toho posledného askéta, žijúceho niekde osamote v jaskyni pocit ohrozenia. Pocit, že sú tu ľudia, ktorí ich chú o niečo obrať – o peniaze, majetok, ženy. Cielene sa likvidujú spolupatričnosť a city. Spoločnosť sa stáva netolerantnou a nenávistnou. A to všetko, len pre jediný cieľ. Všetko je podriadené pre víťazstvo v parlamentných voľbách.

Misia bude úspešne splnená, ale čo s elektorátom, ktorý sa nabažil verbálnej nenávisti? Budú chcieť vidieť činy. Aké činy im víťazná strana ponúkne? Ak opadne strach z utečencov, proti komu sa nasmeruje?

(pokračovanie čoskoro)