Útek v obrnenom transportéri
Bol to jeden z mála úspešných prípadov úteku cez Železnú oponu, pri ktorom bolo použité sériové bojové vozidlo. Košičan Ján Bodnár, 22-ročný vojak základnej služby, sa v lete roku 1969 pred polnocou vlámal do autoparku svojho českokrumlovského útvaru a naštartoval obrnený transportér OT-65. Nikým a ničím nezastavený prešiel 45 kilometrov dlhú trasu až do rakúskeho Bad Leonfelden, kde sa prihlásil rakúskym žandárom a odovzdal im obrnené vozidlo.
Ján Bodnár (* 3. 4. 1947) slúžil v Českom Krumlove u motostrelcov ako prieskumník. Údajne mal vo veku dospievania osobné problémy a nevyhol sa im ani na vojne. Čakal ho trest za disciplinárny priestupok (nie je známe aký), možno až vojenské väzenie v Sabinove. Situáciu sa rozhodol vyriešiť útekom za hranice.
So svojím plánom sa zveril inému záklaďákovi Janovi Koškovi, pretože o ňom vedel, že nejakú dobu žil v emigrácii v Rakúsku. Pokúšal sa ho prehovoriť, aby odišiel s ním. Košek odmietol, ale dal mu cennú radu. Nesmie sa pokúšať o násilný prechod v Dolnom Dvořišti, kde by mu ani obrnenec nezaručoval hladký prechod. Oceľové závory by ho tam zastavili. Poradil mu nepoužívaný priechod Studánky-Mlýnce. Viedla tade cesta, ale hraničný priechod s colnicou na tom mieste v tej dobe otvorený nebol. Cesta bola pred hranicou zatarasená protitankovými ježkami, za ktorými sa ešte nachádzal plot s bránou. Dvesto metrov od cesty bolo strážne stanovisko, na ktorom mali tú noc službu dvaja pohraničníci základnej vojenskej služby so psom.
Okrem veľmi vhodne zvolenej trasy mal Bodnár ešte ďalšiu výhodu: v posádke práve prebiehalo tankové cvičenie a po komunikáciách sa bežne pohybovali aj iné bojové vozidlá. A tak keď sa v noci 31. mája 1969 vlámal do autoparku, násilím si otvoril obrnený transportér a o trištvrte na dvanásť ho naštartoval a vyrazil na cestu, nikomu nebolo obrnené vozidlo na ceste podozrivé. Osamelý OT-65 (FÚG) si nikto na jeho trase nevšímal.
Asi po 40 kilometroch sa priblížil k zátarasám pred hranicou. Pohraničníci už z diaľky videli svetlá prichádzajúceho vozidla a vyšli na cestu, aby ho zastavili. Najprv sa domnievali, že sem smeruje Praga V3S, a chceli auto zastaviť a zistiť, prečo sa tam objavilo. O chvíľu už ale videli, čo sa k nim v skutočnosti blíži, a ako transportér obratne obchádza mohutných protitankových ježkov. Napravo od cesty bol prudký svah, ale naľavo stáli Bodnárovi v ceste len mladé 10 centimetrov hrubé kmene stromov. A tie nepredstavovali pre jeho obrnenca žiadnu prekážku. Polámal ich ako zápalky a ďalej smeroval k plotu a hliadke.
Bodnár obišiel ježkov z ľavej strany (zdroj: ABS)
Vojaci mu dávali baterkami pokyn na zastavenie. Bodnár zareagoval opačne – rozsvietil na transportéri diaľkové svetlá a smeroval priamo na nich. Keď už bol úmysel vozidla jasný, natiahli pohraničníci samopaly a kým stačili uskočiť, vystrieľali do otéčka pár desiatok striel. Pochopiteľne bez akéhokoľvek účinku. V poslednej chvíli uskočili z cesty, Bodnárove vozidlo prerazilo plot a už mu nič nestálo v ceste na hranicu.
Prevalcovaný plot (zdroj: ABS)
Pokračoval v jazde a po 300 metroch prešiel na rakúske územie, keď ho nezastavila ani rakúska drevená závora.
Pohľad na závoru z rakúskej strany. Cesta bola potom z československej strany prekopaná, aby už k podobnému prejazdu nedošlo.
O trištvrte na dve v noci ho na hlavnom námestí v mestečku Bad Leonfelden zastavila rakúska žandárska hliadka. Bodnár poslušne odstavil transportér a požiadal o politický azyl. Po výsluchu, na ktorý ho previezli na policajné riaditeľstvo Linz, bol umiestnený do utečeneckého tábora Traiskirchen. Neskôr emigroval do USA.
Obrnený transportér na ulici v mestečku Bad Leonfelden
Bojové vozidlo si bola v Rakúsku prevziať československá vojenská komisia ešte ten istý deň. Na útvare bola z toho samozrejme veľká aféra. Dôstojníci boli disciplinárne potrestaní za nedostatky v strážnej činnosti na ich útvare. Vojenská kontrarozviedka prišla aj na to, kto Bodnárovi poradil s útekom. Cesta, na ktorej Bodnár prerazil do Rakúska, bola potom strážená aj za pomoci tarasnice, neskôr modernejším RPG. V roku 1978 bol na tejto ceste otvorený hraničný priechod Studánky-Weigetschlag. Zaujímavosťou je, že tento československý hraničný priechod sa nachádzal až 2 kilometre pred samotnou hranicou s Rakúskom.
Titulný obrázok: Wikimedia Commons
Zdroje:
Ivo Pejčoch: Hrdinové železné opony (str. 47–50)
Luděk Kozlovský: Proryvy – útěky na státní hranici ČSSR s Rakouskem (str.29-31)
Wenn Bilder Geschichte Sind (PDF)