Útek za hranice, ktorý sa nikdy nekonal

Štefan Pugzík (*9. 10. 1934 – †6. 6. 1956) pochádzal z Dolnej Marikovej v okrese Považská Bystrica. Bol jedným zo 7 detí, ich mama zomrela v roku 1945 ako 39-ročná. Štefan mal vtedy 11 rokov. Pred nástupom na základnú vojenskú službu pracoval vo fabrike a bol prakticky jediný, kto sa o súrodencov staral.

Ako vojak na povinnej vojenskej službe sa dostal do znojemskej pohraničnej brigády a slúžil na 4. rote Pohraničnej stráže Kratochvílova Hájenka neďaleko obce Podmyče. Pohraničníci tu strážili Železnú oponu vybudovanú na hranici s Rakúskom, v dnešnom Národnom parku Podyjí na Znojemsku.

6. júna 1956 nastúpil Štefan do hliadky spolu s Jaroslavom Kuncom. Mali za úlohu kontrolovať drôtené zátarasy v blízkosti rieky Dyje. Niekoľko hodín prebiehalo ich hliadkovanie ako obyčajne. Ešte pred šiestou hodinou večer hovorili s inou hliadkou na pozorovateľni. Vyfajčili spolu cigaretu a pokračovali v ceste. Potom už bolo počuť iba streľbu.

Jaroslav Kunc pribehol na stanovište pohraničnej hliadky a zmätene hovoril, že zastrelil človeka. Spoluhliadkujúceho vojaka Štefana. Stál a plakal, že sa zastrelí, lebo zabil Pugzíka. Neskôr vypovedal, že ho zastrelil, pretože sa snažil zamedziť úteku Štefana Pugzíka za hranice.

Hliadka vyslaná na miesto činu našla telo Štefana Pugzíka veľmi ohorené. Od výstrelu sa vznietila svetlica vo vrecku na uniforme. Pri obhliadke okolia sa ukázalo, že výpoveď Jaroslava Kunca nie je vierohodná. O päť dní neskôr Kunc priznáva vraždu.

Počas chôdze v neprehľadnom teréne sa Jaroslav Kunc, ktorý išiel prvý, skryl do krovia a počkal, kým Štefan prejde okolo neho. Potom ho zo vzdialenosti asi 3 metre zabil výstrelom z pušky zozadu do hlavy. Bezvládne Štefanove telo odtiahol k drôteným zátarasám a narafičil ho tak, aby sa zdalo, že ho zastrelil pri pokuse o útek cez plot. V tej chvíli ale ešte Štefan žil, chrčal – a tak do neho Kunc bez rozmýšľania vypálil dávku zo samopalu. Jedna zo striel vznietila svetlicu vo vrecku a telo začalo horieť. Potom Kunc utekal k najbližšej hliadke, aby oznámil Štefanov „útek“ a jeho následné zabitie.

Priznal, že dôvodom jeho konania bola snaha získať odmenou za zlikvidovanie pokusu o útek dovolenku a navštíviť doma svoju malú dcérku a manželku. 20-ročný Jaroslav Kunc bol odsúdený za vraždu a trestu smrti unikol len vďaka svojmu nízkemu veku a okolnostiam.

Štefan Pugzík bol pochovaný v Dolnej Marikovej. Ešte sa nevedelo, ako sa to celé odohralo. Veliteľ pohraničnej brigády až neskôr vyslal do jeho rodnej dediny dvoch dôstojníkov, ktorí tu na jeho hrob položili veniec, navštívili jeho rodinných príslušníkov a objasnili im, že Štefan bol zákerne zavraždený.

 

 

 

 

 

 

 

Meno Štefana Pugzíka je uvedené na Pomníku obetiam komunizmu na bratislavskom cintoríne v Ružinove. Na jednej tabuli napríklad spolu s menami členov rodiny Ehrenfeldovcov. Ako obeť zlikvidovaná pri úteku. Úteku, ktorý si Štefan nikdy nenaplánoval, a ktorý sa nikdy nestal.

---

---

„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť. Spolu s nimi tu zahynuli stovky mladých mužov, ktorých komunistický režim poslal nezmyselnú Železnú oponu strážiť.

---

Zdroje:

Příběh zoufalého pohraničníka

Útěk, který se nekonal (dokument ČT z cyklu Příběhy železné opony)

Obrázky:

Příběhy železné opony – cesty ke svobodě

Spolek pro vojenská pietní místa

Foto:

Autor (cintorín Dolná Mariková 8. 5. 2015)