Úteky z reality alebo analýza strateného času
O tom ako nerobím to čo by som chcel alebo čo by som mal ale robím úplne niečo iné.
Nebojte nebudem vás zaťažovať niektorým zo super nápadov, ktoré skrsnú v hlave alkoholom opojeného človeka. Tento článok som sa rozhodol napísať z dôvodu, že už niekoľko týždňov mám vymyslených desiatku nápadov na články, s ktorými by som sa s vami rád podelil. Ale nie a nie sa k niečomu dopracovať.
Sám sa poslednú dobu trápim tým, že robím úplne niečo iné ako by som mal robiť. Príkladom môže byť dnešné ráno v práci. Miesto toho aby som vybavil to čo je potreba som najprv potreboval overiť hodnotenie hotela v Aténach, do ktorého pôjdem podotýkam až novembri, keď tam s kámošmi bežím maratón. Následne ma zaujímala informácia o tom ako ďaleko je to z daného hotelu na metro. Pri zisťovaní, tejto životu dôležitej informácie na Google Maps som zistil, že je to úctyhodných 750 metrov, čo sa rovná desiatim minútam chôdze. Prešla pol hodina a ja som si uvedomil, že len tupo zíram do obrazovky počítača. Vypol som teda prehliadač, prekontroloval maily, poriešil jeden urgentný telefonát, ktorý bohužiaľ alebo našťastie nešiel už viac odložiť a začal som v hlave uvažovať o novom článku na tento blog. Samozrejme bol to úplne nový námet, mimo tej desiatky, ktorú už mám nejaký ten týždeň vymyslenú.
Viac o mojom dnešnom pracovnom výkone nebudem radšej ani pokračovať, sami si môžete domyslieť. Po príchode domov z nádejou púšťam počítač a verím, že dnes sa do článku konečne pustím. Hádajte čo? Samozrejme, stihol som si prečítať nejaké články, popritom pouvažovať nad námetmi ďalších nových článkov, rozplánovať najbližšiu dovolenku. Do toho sa mi samozrejme miešajú myšlienky o tom, koľko ma toho čaká zajtra v práci, keďže dnešok som mierne odflákal. A myšlienky sa točia a točia. Medzitým mrknem na súkromný mail, kde ma čaká vyplnenie nejakých formulárov, ktoré ma samozrejme najviac láka vyplniť keď som v práci. Myslíte, že sa k tomu odhodlám? Odpoveď asi tušíte. Už takmer púšťam VPN aby som aspoň niečo z toho odfláknutého dňa v práci dobehol, keď si dávam cez prsty a hovorím, že takto to fakt nemôže ísť ďalej.
V tej chvíli ma napadlo téma tohoto článku alebo nazvime to priznania. A tak odkladám túhu prečítať si ďalší článok a prihlasujem sa do administrácie tohoto blogu, ktorý som si založil pred pár týždňami aby som sa s vami podelil o moje „múdra“. Ale čo neobjavím? Ja som vo formulári zabudol vyplniť odkaz na Facebook profil. Prešlo asi päť minút kým som si uvedomil, prečo som vlastne na ten zatratený Facebook išiel. Medzitým som stihol mrknúť na jedno stupídne video, lajknúť dve fotky, prečítať jeden článok, pouvažovať nad jednou reklamnou ponukou, no popravde nemá ani zmysel pokračovať analýzou strateného času. Analýza strateného času, to znie ako námet na nový článok. Ďalší článok? Aspoň na teraz myšlienku nového článku zaháňam, budem rád keď dokončím tento :)
Keď čo som konečne aktualizoval odkaz na Facebook profil (mimochodom strašne dôležitý), som zbadal ďalšie pole a to webová stránka. Zaspomínal som si na svoj web, ktorý som založil pred piatimi mesiacmi s tým, že začnem s prácou na mojom novom projekte. Skončilo to len rozpracovaným webom, avšak keďže článok mal byť o priznaní tak sa na tú hrôzu pokojne pozrite. Po doplnení webu na môj profil som sa konečne pustil do práce na tomto článku. Jeho písanie až ide prekvapivo jednoducho.
Najťažšie je totiž nájsť odhodlanie pustiť sa do toho. To moje spočíva v tom, že už nechcem analyzovať svoj stratený čas. Samozrejme ako kreatívny človek sa útekom z reality nevyhnem ale dúfam, že ich obmedzím na prípustnú mieru. Najhoršie je, že v tej chvíli nerobím ani to čo by som rád robil a ani to čo by som mal robiť. Robím niečo úplne iné. Jednoducho je to boj s prokrastináciou. Týmto článkom som sa rozhodol, pritvrdiť v boji a vytasiť na prokrastináciu ťažší kaliber ako to do listy, kalendáre a podobné pre mňa málo fungujúce nástroje. Tým kalibrom je toto verejné priznanie, že sa touto „chorobou“ dnešnej doby pomerne dosť trápim. Som na konci článku, a tak môžem povedať, že prvý ale najťažší krok je za mnou.
Poslednú hodinu trávim len upravovaním viet a váhaním, či neodložiť publikáciu článku až na zajtra. Nie, tento krát sa nenechám zlákať :)
