Už nám konečne dôjde, že aj my sme Európa?

Dnes ráno letiskom Zaventem v Bruseli otriasli dva výbuchy. Neoverené informácie hovoria o streľbe a kriku v arabčine, ktoré explóziám v odletovej hale predchádzali a minimálne o jednom samovražednom atentátnikovi. Letisko okamžite zrušilo všetky svoje prílety i odlety a v prachu a dyme začalo evakuovať cestujúcich z lietadiel aj tranzitného priestoru priamo na rolovaciu plochu aby ich ochránilo pred prípadným ďalším výbuchom. Miera ohrozenia teroristickým útokom bola navrátená na najvyššiu, teda kritickú len pár dní po dolapení koordinátora vraždiacej skupiny z Paríža Salaha Abdeslama. A v tom sa ozval ďalší výbuch. Tento krát v samotnom meste. Druhý atak prišiel na stanici metra Maelbeek vzdialenej len ulicu od inštitúcií Európskej únie a niekoľkých riaditeľstiev miestnej i zahraničnej tlače. Ulice ovládla panika, zhon a strach z možných ďalších výbuchov. Chodníky zaplnili ležiaci zranení, ktorým pomáhali záchranári či dobrovoľníci. Bilancia obetí a zranených sa zvyšovala každou minútou.

Toto číslo by však nemalo byť primárnou správou všetkých spravodajských služieb pretože len podnecuje k ich prekonávaniu. Ľudia majú pocit, že nešťastie je hodné ich pozornosti len od určitého počtu mŕtvych či zranených. Zásadným faktom pritom je, že tento ohavný čin bol namierený proti nám všetkým, proti našim hodnotám, proti slobode a európskemu spôsobu života. Odohral sa v našom meste, do ktorého sa kedykoľvek môžete vybrať, len tak s občianskym preukazom a platiť tam spoločnou menou. Kedy si už konečne uvedomíme, že sme súčasťou Európy? Že sa proti týmto hrozbám musíme spojiť aktívne aj my?Kedy konečne prídeme na to, že v našej, spoločnej Európe máme svoje slovo a môžeme jej smerovanie a fungovanie ovplyvniť? Dôjde nám teraz, že my sme ten západ? Že alibizmu a prístupu „nás sa nič netýka“ musí odzvoniť? Prestane byť národnou prioritou staviať ploty a kritizovať každé rozhodnutie Európskej únie, ktorej sme súčasťou?

Len jednotný a razantný hlas nás, EÚ, môže naozaj dopomôcť vyriešeniu tohoto stavu. Táto „patová situácia“ je omnoho kritickejšia ako tá, ktorá vznikla po parlamentných voľbách a vyžaduje si ešte viac štátnickosti, ešte viac kompromisov a ešte viac vôle na jej vyriešenie práve od nás. My môžme byť hnacím motorom krajín V4 a dopomôcť k nájdeniu jednotnej reči či už v riešení teroristických hrozieb, budúcnosti Schengenu či otázke imigrantov prípadne minimálne ukázať vôľu Slovenska komunikovať a nájsť riešenie. Už viac nemôžme všetky zásadné rozhodnutia nechávať na západ a potom ich pubertálne nerešpektovať. Každý normálne zmýšľajúci človek vidí, že niečo nie je v poriadku a nepotrebuje od elít počuť, že sme vo vojne. Vypätosť situácie snáď nikto nebude spochybňovať a tak by prednosť pred strašením mali dostať návrhy riešení. Šírenie strachu musí nahradiť súdržnosť a zomknutosť Európy a teda i nás, pretože len tak môžeme byť silní a čeliť výzvam ako celok.

Poďme už konečne nájsť odvahu byť proeurópsky pretože bez nás myšlienka jednotnej Európy nikdy nebude fungovať. Veď aj napriek mizernej účasti v eurovoľbách majú slovenskí občania podľa prieskumov ešte stále obrovskú dôveru v inštitúciách EÚ. Uvedomme si našu dôležitosť a berme dnešnú tragickú udalosť ako hrôzostrašné pripomenutie dôležitosti spoločného hlasu a riešenia. Už včera bolo neskoro.