Denník N

Už to nie je húsenková dráha

ilustračné foto: TASR
ilustračné foto: TASR

Ako mi život mení skutočnosť, že som dávky psychiatrických liekov znížila

Som na invalidnom dôchodku a nechodím do práce, lebo som stres už nezvládala a vždy bol aj je jedným zo spúšťačov väčších či menších epizód mojej psychickej choroby. Zo stabilizovaného stavu a relatívnej pohody som sa však vymkla. Zámerne som totiž asi pred dvomi rokmi začala postupne znižovať lieky. Zmeny, ktoré to prináša, vnímajú moji blízki, občas sa to dotkne i môjho širšieho okolia a uvedomujem si to našťastie aj ja sama.

Aj v stabilizovanom období som napriek pravidelnému užívaniu psychiatrických liekov mala výkyvy nálad. Občas som bola v depresii, občas v mánii. Nechcela som svojimi „pseudoproblémami“ neustále zaťažovať mojich najbližších, a tak som sa často utiekala do komunity psychicky chorých, kde som však už na začiatku tohto leta napísala:

Práve som vstala. Nenaspala som toho veľa, 4-5 hodín. Asi však stačilo. Viem, že cez deň budem musieť dospávať, ak pravda „neskočím“ do mánie, kedy všetci vieme, že nám spánok netreba. No uvedomujem si, kam to striedanie nálad vedie, dávam pozor a bdiem nad sebou. Včera tu bola ešte plačlivosť, bezmocnosť, únava a dnes už o piatej neobležím.

Vlastne som akosi plynule prešla zo spánku k plnému vedomiu, k rozmýšľaniu, skladaniu si vlastných myšlienok a prehodnocovaniu vlastnej cesty nielen chorobou, ale aj doterajším životom. K hľadaniu samej seba cez vlastnú skúsenosť, ale aj skrz „sledovanie“ alebo stotožňovanie sa a vymedzovanie sa voči ľuďom, ktorých vo svojom svete stretávam…

Pred zhruba mesiacom som prvýkrát po rokoch, po dlhom čase, natlačila na rodinu, aby mi prišli na pomoc, že už takto nevládzem fungovať. Argumentovala som tým, že však sami vidia ako ma to posledný polrok hádže hore – dolu a aj oni mi tvrdia, že potrebujem spomaliť, dospať.

Zhoršený spánkový režim totiž robil svoje. Euforické nálady sa mi striedali s plačlivými stavmi, kedy som pociťovala hroznú bezmocnosť, ktorá často spela k sebaľútosti. Nedalo sa to prirovnať už ani k húsenkovej dráhe ale skôr k ostrým zubom na ručnej píle.

Roky som spánok upravovala podľa potreby tabletkami na spanie, no toto leto to akosi prestalo fungovať. Darmo som si dala tabletku, zabrala len na krátko. Bolo nutné kombinovať aj dva benzodiazepamíny, aby som spala často len štyri či päť, v lepšom prípade sedem hodín. Výkyvy nálad, do ktorých som sa po nedostatočnom spánku dostávala, ma vyčerpávali a bola som precitlivená. Všetko sa ma dotýkalo. Buď ma to hodilo do hnevu alebo do plačlivosti. Správala som sa zrazu inak ako kedysi. Veci ma tak vyvádzali z miery, že sa mi kopili menšie či väčšie konflikty a všetko mi to prerastalo cez hlavu. Zhoršilo sa mi aj fyzické zdravie. Znížila sa mi činnosť štítnej žľazy, skákal mi krvný tlak. Za polrok som schudla štrnásť kilogramov, čo však považujem za prirodzené, pretože som menej tlmená, keďže už dlhšie žijem viac v mánii ako v depresii. Oveľa viac sa teda hýbem a pre vlastné „uháňanie sa“, neraz zabúdam, že je čas jesť.

Hospitalizácia v nemocnici je pre mňa však už akýmsi strašiakom. Zvažovala som, že by som požiadala o „azyl“ na otvoreneom oddelení psychiatrie, avšak mám veľké obavy, že odtrhnutím od blízkych by sa to len zhoršilo a nechcem ani domýšľať, čo by ma čakalo tam a potom ako by som zas dlhodobo musela pracovať na tom, aby som na liekoch, ktoré „nafasujem“, nebola len chorým príveskom vlastných detí a manžela.

Naordinovala som si teda nemocničný režim doma vrámci možností. Zdôraznila som deťom aj manželovi, že potrebujem istý čas pomoc, že starostlivosť o to všetko, čo ma doma denne slovuje už sama nezvládam. Spomalila som.

Zároveň som mala potrebu napísať na fórum, do komunity psychicky chorých, niečo o mojom cieli. Pamätala som si, že tam bola téma v zmysle „môj cieľ“. Hneď som ju nenašla, a tak som si ju dala do vyhľadávača, no a vyskočili mi na výber dve konkrétne témy: môj cieľ na dnes a môj cieľ na týždeň. Nevyhovovali mi, lebo som sa chcela vlastne rozpísať o akejsi mojej vnútornej motivácii naučiť sa psychickú chorobu zvládať tak, aby som dokázala byť hlavne samostatná a zároveň cítila, že žijem. Môj finančný príspevok do rodinnej kasy je pomerne nízky, a tak chcem inak prispievať byť aspoň inak jej užitočným členom. Viem, znie to ako klišé, ale skutočne sa nechcem poddávať osudu. To je môj cieľ z minulosti, na zajtra, na týždeň a keď Boh dá tak aj na ďalšie roky.

Na fóre, kam som sa roky utiekala so svojimi radosťami a starosťami, som tie „svoje veci“ teda nevedela zrazu zaradiť, a tak som si to zapísala len do svojho denníka. So zníženými dávkami liekov príznaky choroby vystupujú viac na povrch, čo má však aj svoje pozitíva. Znova sa cítim byť viac sama sebou. Mám viac pocitov, prežívam všetko intenzívnejšie a vracia sa mi aj chuť čítať, písať, pozerať filmy, ísť na nejaké podujatia,… proste môj život naberá chute. Teraz viac myslím, cítim, viac žijem. Aj keď tie pády a oprašovanie kolien sú častejšie.

Rozhodla som sa znova písať o svojich radostiach a starostiach aj sem. Uvidí sa ako to obnažovanie vlastnej duše pod vlastným menom budem zvládať. Všetko, čo napíšem berte prosím, s rezervou, pretože ak sa vás alebo vašich blízkych téma zvládania psychickej poruchy nejak dotýka, chcem zdôrazniť, že ide len o moje prežívanie, moje skúsenosti. U vás alebo vašich blízkych či známych to môže byť možno v niečom podobné, no aj úplne iné.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.