Denník N

Proti mýtom o samovražde

Nie je napríklad pravda, že ľudia, ktorí hovoria o svojich samovražedných prianiach, samovraždu nikdy nespáchajú. V skutočnosti patria do veľmi rizikovej skupiny.

Napriek tomu, že sa o samovražde popísalo v poslednom období naozaj mnoho, predsa by som pridal ešte jeden článok na túto zložitú a súčasne veľmi aktuálnu a pálčivú tému, a to najmä pod vplyvom diskusných reakcií na môj predchádzajúci blog. Dúfam pritom, že text nebudem príliš naťahovať a budem sa snažiť povedať to podstatné, bez zbytočného opakovania toho, čo sa už hovorilo niekde inde.

Hneď na začiatku odkazujem na článok Radovana Bránika, profesionála v oblasti samovražednosti, ktorý publikoval v .týždni pod názvom Stručný sprievodca samovraždou. Pekne opisuje fázy uvažovania nad samovraždou a rozhodovania sa pre ňu.

Ja sám síce nie som žiadnym expertom – suicidológom, v praxi sa však týmto problémom nutne zaoberám, pretože sa ním ako psychiater vlastne zaoberať musím, ale i preto, lebo ma vnútorne zasahuje svojimi medicínskymi i filozofickými aspektami. Minulý rok som sa pritom venoval biologickej stránke suicidálneho správania (konkrétne jeho neurochémii), ako aj klinickému problému predikcie samovraždy (kapitola v knižke Samovražda).

A teraz k hlavným témam, ktoré mi ležia na srdci, a ktoré rozvíjam najmä v konfrontácii s diskusnými príspevkami pod mojim posledným článkom.

Duševné zdravie, depresia a samovražda

New York Daily Mirror zo šiesteho augusta roku 1962. Na mediálnej propagácii samovraždy ako reklamy na jej konkrétny spôsob skutočne niečo bude, ako to píše aj Péter Hunčík.
New York Daily Mirror zo šiesteho augusta roku 1962. Na mediálnej propagácii samovraždy ako reklamy na jej konkrétny spôsob skutočne niečo bude, ako to píše aj Péter Hunčík.

Myšlienky na samovraždu sú súčasťou depresívnej poruchy alebo depresívnej epizódy, pri ktorej je teda aj zvýšené riziko samovražedného konania. Myšlienky na samovraždu však nie sú špecifické iba pre depresiu a vo zvýšenej miere sa vyskytujú aj pri iných duševných poruchách, pričom sa objavujú aj u ľudí bez psychickej patológie, najmä ak sa cítia byť v tiesni, ak ich problémy presahujú ich aktuálne schopnosti zvládania alebo ak sa dlhodobo nachádzajú v situácii závažného stresu, frustrácie a neriešených konfliktov.

Hoci je pri depresii zvýšené riziko samovraždy, netreba ju so samovražednými sklonmi automaticky spájať. Nie každý, kto sa pokúsi o samovraždu, musí byť duševne chorý. Môže ísť o človeka, ktorý sa nachádza v (i zdanlivo) bezvýchodiskovej situácii a pod ťarchou problémov mu z aktuálneho obzoru miznú iné životné alternatívy, ako je tá, o ktorú sa doteraz usiloval a považoval ju za svoju.

K bilančnej samovražde

Do poslednej uvedenej kategórie by patrila aj toľkokrát v diskusiách zmieňovaná bilančná samovražda, ktorá podľa mňa nie je žiadnou triumfálnou výhrou rozumu nad úbohým a obmedzeným pudom sebazáchovy. Je to samovražda, pri ktorej u daného jedinca nepredpokladáme prítomnosť duševnej poruchy, a máme sklon prirovnávať ho k Sokratovi alebo Senecovi. Môže ju podmieniť nechuť k životu, aký človek aktuálne žije, kalkulovanie s pre a proti, racionálne zhodnotenie stavu, v ktorom sa nachádza (či už sú to dlhy, chronické ochorenie, kritická životná prehra, neočakávaná strata), ale vykonanie tohto činu je vždy spojené so stratou perspektívy, ktorá môže byť predsa len iluzórna, s pocitom nešťastia alebo beznádeje, ktoré s racionalitou nemajú nič spoločné a napokon, vyššie zmienený kalkul ani nemusí byť presný. Chcem tým povedať len to, čo v minulom článku píšem obecne o samovražde, teda, že by sme ani tú bilančnú nemali chápať ako výhru rozumu a nejakého ľudského práva siahnuť na seba samého, ale ako niečo, čomu sa vždycky máme snažiť zabrániť. Pretože možno o mesiac či o rok by bola situácia tohto človeka úplne iná a nikto nevylúči, že by napokon mohol byť aj šťastný. Je to síce tak trochu metapsychologický pohľad na vec, ale nie nesprávny.

Možno (bilančnej) samovražde zabrániť? 

Diskutéri mi v tomto často oponujú, respektíve, myslia si, že mi oponujú, pretože ja predsa netvrdím, že sa jej vždycky dá zabrániť, ale to, že je to žiaduce. Mnoho ľudí je možné odvrátiť od tohto fatálneho rozhodnutia najmä vďaka tomu, že ich rozhodovanie, ako rozhodovanie každého z nás, prechádza istými štádiami, a jedným z nich je fáza ambivalencie. Človek sa vtedy totiž zmieta medzi túžbou žiť a prianím zomrieť. Nie je pravda, že by takýto človek do svojho okolia nevysielal žiadne signály. Väčšinou sa zmení, posmutnie, je napätý, trpí nespavosťou (to je tá úpornosť rozhodovania!), mení životné návyky a zabehnutý rytmus, správa sa rezignovane alebo neprimerane pokojne a podobne.

Misky pomyselných váh sa nakláňajú raz na jednu, inokedy na druhú stranu a jedinec vedie vnútorný boj medzi životom a smrťou. Práve v tomto mučivom období človek najčastejšie hľadá pomoc psychiatra, psychológa alebo svojho okolia. Vie, že ak chce všetky svoje problémy zvládnuť, musí žiť inak ako doposiaľ, alebo sa na ne musí pozrieť z úplne iného uhlu. Nie vždy však na to má dostatočnú silu. Je to kritická fáza, v ktorej možno v správny čas a na správnom mieste adekvátne intervenovať, či už sme odborníci na duševné zdravie alebo jeho priatelia. Bolo by omylom myslieť si, že bilančná samovražda nie je nejako takto urputne vybojovaná. Že je to len jasné a zreteľné rozhodnutie bez emócií.

Titulná strana čísla Aha!, ktoré sa špeciálne venovalo samovražde Ivety Bartošovej. Na mediálnej propagácii samovraždy ako reklamy na jej konkrétny spôsob skutočne niečo bude, ako to píše aj Péter Hunčík.
Titulná strana čísla Aha!, ktoré sa špeciálne venovalo samovražde Ivety Bartošovej. Na mediálnej propagácii samovraždy ako reklamy na jej konkrétny spôsob skutočne niečo bude, ako to píše aj Péter Hunčík.

Ďalšie mýty o samovražde

Nie je pravda, že ľudia, ktorí hovoria o svojich samovražedných prianiach, samovraždu nikdy nespáchajú. V skutočnosti patria do veľmi rizikovej skupiny.

Nie je pravda, že by samovražda bola prirodzeným vyústením extrémne bolestivej a ťaživej situácie. Skôr ju je možné chápať ako abnormálnu reakciu na túto situáciu, i keď v terapeutickej praxi je lepšie pracovať s prvou (chybnou) hypotézou (pacient na ňu lepšie reaguje).

Jedným z najnebezpečnejších mýtov je názor, že ľudia prostredníctvom samovražedného pokusu len vyhľadávajú pozornosť. Pútanie pozornosti nie je v žiadnom prípade ekvivalentom pre zúfalé volanie o pomoc.

Život je dar (?)

Našli sa i diskutujúci, ktorí mi vytkli toto konštatovanie, o ktorom som (minimálne vo svojom prípade) presvedčený. Z hľadiska povolania psychiatra nejde vôbec o presvedčenie škodlivé, a z môjho osobného hľadiska sa napriek istým melancholickým sklonom viaže s mojim nevyliečiteľným optimizmom. Čo je však podstatné pre kauzu samovrážd je to, že toto chápanie pôsobí ako jeden z ochranných faktorov pred samovraždou. Do značnej miery sa náš život pohybuje pozdĺž mnohých dopredu napriamených ilúzií. Jednou z nich je napríklad aj to, že svet je pekné a bezpečné miesto. Samozrejme, že ide o hrubú fikciu, ale nutnú preto, aby sme vôbec mohli fungovať.

Zvieratá takúto fikciu nepotrebujú, žijú, pretože žijú, ale človek si skôr či neskôr môže položiť otázku prečo. Pred vesmírnym chladom, pred chápaním svojej nepatrnosti pri zemi sa krútiaceho červíka, pred eventualitou katastrof, životných nepriazní a bolestí, respektíve práve kvôli nim, sme chránení presne takýmito osobnými a kolektívnymi fikciami. Tie sú deravé a potrhané u ľudí, ktorí zažili skutočné tragédie, ktorí boli odmalička týraní a znevažovaní (čo tiež znamená výrazné riziko samovraždy v dospelom veku: nebola im zo strany rodičov ponúknutá základná fikcia dôvery), ktorí boli znásilnení, prepadnutí a podobne (u človeka s postraumatickou poruchou už fikcia dobrého sveta nefunguje, mení sa na ďalšiu nepravdivú ilúziu, fikciu sveta ako na každom kroku nebezpečného a temného miesta). Mnohí vyhlasujú, že život objektívne nemá zmysel, ale napriek tomu si veselo žijú ďalej a dokonca si vedia užívať plnými dúškami. To sú napríklad nihilistické filozofie odtrhnuté od praktického hedonizmu, v ktorom subjektívne fikcie naplno fungujú, napriek tomu, že ich ich nositelia spokojne prehliadajú.

Samovražda a zmysel života

Zmysel života nie je lesklý kamienok, ktorý nájdeme náhodou na ceste a zoberieme si ho do kapsy. Nie je to niečo stále prítomné, je to skôr kolísavé, emocionálne, akosi zvlnené vnútorné uspokojenie s tým, že vôbec žijeme, hoci nemusí byť totožné s tým, ako žijeme (nechcem tu však ďalej rozvíjať tému fikcií a osobných ideológií). Nie je to len prejav pudu sebazáchovy, je jeho myšlienkovou a  pocitovou nadstavbou. Každopádne, väčšina z nás žije bez odkrývania špecifického obsahu tohto subjektívneho zmyslu.

Z vyjadrení pacientov, ktorí premýšľali o samovražde, často cítiť to, že sa zmysel života niekedy ľahko až rázne stratí. Býva to v prípadoch (ak pravda nerátame patologické stavy), keď je úzko viazaný na určité objekty, napríklad fixovaný len na jednu osobu, na omnipotentnú predstavu vlastného zdravia, ilúziu potrebného úspechu a podobne.

Zmysel života je však až príliš náročný a nejasný konštrukt na to, aby sme jeho deficit alebo absenciu priamo spájali so suicídiom. Je však zrejmé, že mnohí z tých, ktorí hovoria, že život nemá zmysel, ho napriek tomu majú, pretože pri dôslednej konzekventnosti ich presvedčenia by museli nutne spáchať samovraždu, ako to tvrdí Egon Bondy vo svojej Úteche z ontológie. Buď teda explicitne nehovoria implicitne prežívanú pravdu alebo nie sú dostatočne konzekventní. Ako odporca samovrážd (tak som bol totiž v jednom príspevku nazvaný), sa prikláňam skôr k prvej možnosti, i keď sa vlastne úprimne teším aj z druhej menovanej alternatívy.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.