V pamäti zostal najmä ako Dedo Jozef
V piatok uplynulo 15 rokov od úmrtia herca Júliusa Pántika. Zomrel v Bratislave 25. augusta 2002. Stvárnil stovky postáv, ktoré vďaka televíznym záznamom a filmom ožívajú pred nami aj po rokoch a verím, že zaujmú aj tých divákov, ktorí sa ešte nezaradili medzi pamätníkov.
(Na úvod si dovoľujem vysvetliť, prečo som tento spomienkový blog nenahodil už v piatok. Dôvod je jednoduchý. V ten deň sa mi toho nakopilo akosi veľa a keďže prístup na internet zadarmo mám len v obmedzenom čase v pracovný deň, jednoducho som to časovo nestihol.)
Július Pántik sa narodil v Stredných Plachtinciach 15. januára 1922. Už počas gymnaziálnych štúdií v Banskej Štiavnici sa aktívne zapojil do činnosti miestneho ochotníckeho divadelného krúžku, a to ako herec, aj ako autor vtipných skečov. Herectvo ho lákalo, ale podľa priania rodičov po maturite zamieril do Bratislavy študovať právo. V tomto smere nebol jediným. Na dedine sa herectvo vnímalo inak ako v meste. Podriadil sa, nechcel, aby sa mu doma smiali, že majú v rodine komedianta, nechcel si pohnevať rodičov, ktorých si veľmi vážil, ale láska k divadlu bola predsa len našťastie silnejšia – opustil právnickú fakultu a prešiel na štátne konzervatórium, na ktorom vyštudoval herectvo.
Už počas štúdií v roku 1942 mu dal režisér Ján Jamnický priestor na javisku našej najvýznamnejšej divadelnej scény – v činohre SND. Zahral si Lysandra v Shakespearovom Sne noci svätojánskej a v ďalšej sezóne v hre Rozbitý džbán. S jej premiérou sa spája aj príhoda, na ktorú Pántik často spomínal a ktorá bola preňho poučením na celý život. Po generálke si chvíľu zdriemol, no domáca pani, v ktorej byte býval, ho nezobudila. Vraj tak sladko spal, že jej ho bolo ľúto zobudiť. Zatiaľ režisér Jamnický priam penil: „Ja toho sopliaka vyhodím a viac ho tu nechcem vidieť!“ Našťastie kolegovia zareagovali a po spáča zašli taxíkom. Zachránili tak charizmatického herca, ktorý v SND zotrval celé polstoročie a vytvoril vyše 150 postáv.
Pántikov herecký prejav charakterizovala výbušnosť, živelnosť, zanietenosť, s ktorou sa dokázal vžiť do myslenia kladných i záporných hrdinov.
Z divadla nebolo ďaleko k filmu. Július Pántik sa objavil ako valach Mišo už v prvej snímke približujúcej udalosti SNP, vo filme Varúj…!, ktorý v roku 1947 režijne pripravil Martin Frič za asistencie Paľa Bielika. A potom vari nebol rok, aby sa nepostavil pred filmovú kameru. Bol vojenským lekárom v Bielej tme, traktoristom v Priehrade, Turoňom v Rodnej zemi a vari najviac zarezonoval jeho herecký výkon v československo-gruzínskom koprodukčnom filme Prerušená pieseň v roku 1960 (na snímke). V dlhej Pántikovej filmografii sú také klenoty slovenskej kinematografie, ako je Havrania cesta, Vrah zo záhrobia, Nevesta hôľ, Očovské pastorále, Kým sa skončí táto noc, Trofej neznámeho strelca…
V roku 1977 prijal úlohu Klementa Gottwalda vo filme Vítězný lid, čo mu vynieslo titul národného umelca. V odôvodnení sa uvádza, že ho dostal za úlohu ,,politika, bojujúceho za spravodlivé usporiadanie spoločnosti, bojujúceho proti kapitalizmu a buržoáznemu politickému kapitulantstvu“. Podľa mňa si však Július Pántik tento titul absolútne zaslúžil, a to nie za túto jedinú postavu, ale za celoživotné snaženie na divadelnej a filmovej scéne. Viacerí ponovembroví kritici mu však práve túto postavu zazlievajú, tvrdia, že scenár filmu bol „pomýlený“, no zároveň dodávajú, že hoci sa Pántik snažil napodobniť Gottwaldove gestá, predsa len v jeho podaní často vyzneli komicky.
Filmoví historici považujú za prelom v herectve Júliusa Pántika postavu Floriša Zobáča vo filme Jiřího Křejčíka Frona v roku 1954. Potvrdil to aj sám Pántik v jednom z rozhovorov: ,,Dlhé roky som hrával postavy živelného ,,naturburštovského” charakteru. Hrával som dedinských korenistých ľudí. Moji hrdinovia v slovesných filmoch boli z jedného jadra a v tom som mal korčuľovať, kresliť obrázky na jeden motív. Je to ťažké, najmä ak má herec ambície nachádzať vždy nové a nové odtiene. V tých postavách sa menili iba detaily. Scenáristi a režiséri si zvykli na ,,pántikovštinu” z javiska i filmov, brali ju často ako samozrejmosť. V posledných rokoch som sa takýmito postavami nasýtil a dnes už odmietam scenáre, ktoré by ma vnucovali iba do tejto polohy. Otázka výberu je jedna z najdôležitejších v umeleckom vývoji.”
Nemôžme obísť Pántikovu prácu v rozhlase a v televíznych seriáloch, kde sa stal všeobecne známym ako Dedo Jozef vo večerníčkových Bambuľkiných dobrodružstvách v roku 1982. „Keď sme sa prvýkrát videli, opýtala som sa ho, či má žuvačku. A mal! Hneď sme boli kamaráti,“ zaspomínala si „Bambuľka“ Monika Haasová. „Každé ráno sme chodili volgou po deda Jozefa, myslím, že takto som pána Pántika aj skutočne oslovovala. Kým sa vychystal, behala som po ich veľkom dome. Vnímala som to už ako taký ranný rituál. Niekedy som naňho čakala, kým príde naspäť domov z rannej vychádzky so psom Dickom.“ Deda Jozefa, prekypujúceho prirodzenou ľudskou láskou a životnými skúsenosťami, vnímali najmä detskí diváci, a práve cez ňu sa zapísal do pamäti dnešnej strednej generácie. Hovorí sa, že láskavého deda ani nemusel hrať, že ním v skutočnosti bol a scenárista akoby mu túto postavu ušil na mieru. Akurát, že si trochu zmenil imidž – nechal si narásť bradu.
Foto: net
