V priebehu nedeľňajšej hodinky až dve úvahy o radosti …
Že by čírou náhodou, teda len zhodou okolností … ?!
Tretia adventná (z lat. adventus – príchod) nedeľa, december, už trinásty …
Na predpoludňajšej omši veľmi pútavá, pozoruhodná kázeň o radosti
Nuž a že by čírou náhodou, teda len zhodou okolností … ?!
V najnovšom čísle časopisu Echo z misií, v jeho úvode, teda editoriáli
Je múdra úvaha, v ktorej spomína sa práve radosť – príjemný duševný stav
Že človek z návštevy kostola, po svätej omši, by naozaj radostný byť mal
A tú jeho radosť, potechu by malo byť vidieť aj na jeho šťastnejšej tvári
(Návšteva kostola mu ponúka príležitosť, aby „pozabudol“ na všetko, čo ho kvári …)
No ľudia u nás často vychádzajú z kostola sklesnutí, so smutným výrazom
Čo je zreteľnou indíciou, celkom jasným, hoc nepriamym dôkazom …
Že mnohí naši veriaci naučili sa v kostole omnoho viac prosiť ako ďakovať
A tak namiesto vďaky navykli si prosbami kadečo (zvyčajne pre seba) pozitívne očakávať
Človeku, ktorý v kostole viac ďakoval ako prosil, to jednoducho vidieť v obličaji
Lebo z toho svätostánku vychádza pokojnejší, pokornejší a s radosťou na tvári
To potešenie, ten pocit blaženosti, vidieť i na jeho radostnom správaní
Taký veriaci neopúšťa kostol v bolesti, v smútku, v cielenom očakávaní …
Je predsa toho toľko, za čo môžeme denne a v kostole zvlášť ďakovať
Vďaka nedeľňajšej kázni aj editoriálu pokúsil som sa o radosti trošku „mudrovať“
15.12.2015
