V ruskom obkľúčení

Republika Tatarstan pri ústí Kamy do Volgy má rozlohu 68 000 km² a okolo 3,8 milióna obyvateľov.

Na starobulharských základoch

Tatarstan má bohatú históriu. V polovici 5. stor. sa rozpadla Hunská ríša slávneho Attilu. Výsledkom bol okrem iného vznik Veľkého Bulharska v 7. stor. v Povolží. Tento štátny útvar však nemal dlhé trvanie a po smrti chána Kubrata sa zväzok rozpadol: jedna skupina pod vedením Asparucha sa presunula na Balkán, kde splynutím s pôvodným slovanským obyvateľstvom dala vzniknúť súčasnému Bulharsku, druhá skupina, ktorej panovali Kubratovi synovia Kutrag a Batbaj, zostala na mieste a zmiešala sa s ďalšími turkickými a ugrofínskymi kmeňmi.

Niekedy na prelome 9. a 10. stor. vznikol feudálny štát Volžsko-kamské Bulharsko. Vhodné prírodné podmienky, ale najmä poloha na styku dvoch kontinentov a viacerých kultúr viedli k nebývalému rozvoju. Arabskí cestovatelia, ktorí v tom čase navštívili hlavné mesto Bulgar a druhé najväčšie obchodné stredisko Biljar, zanechali svedectvá o mestách väčších ako Kyjev, s kamennými domami s kanalizačným a vykurovacím systémom, mohutnými chrámami a palácmi a vlastnými mincami razenými z rýdzeho striebra.

V roku 922 sa stal štátnym náboženstvom povolžských Bulharov islam a staré runové písmo nahradila arabská abeceda. Styky s arabským svetom, ale aj s Kyjevskou Rusou, viedli k dva a pol storočia trvajúcemu rozvoju vied, filozofie i umenia. Zlom nastal po útoku tatársko-mongolských kočovníkov. Tri z nich sa starým Bulharom podarilo odraziť, štvrtý v roku 1236 znamenal stratu samostatnosti a začlenenie do Zlatej hordy.

Po dvoch storočiach sa Zlatá horda rozpadla na niekoľko štátov – chanátov – s prevládajúcim tatárskym obyvateľstvom. Boli tŕňom v oku ruským kniežatám a cárom, ktorí neradi videli nebezpečného a bojovného suseda na východnej hranici. Najmocnejším bol Kazanský chanát, ktorý vznikol  v roku 1438 a ktorým prechádzala dôležitá obchodná cesta z Číny a Strednej Ázie do Moskvy. Vari tridsaťkrát sa moskovské kniežatá snažili dobyť Kazaň. Až výprava Ivana IV. Hrozného so 150 000 bojovníkmi prelomila v októbri 1552 hradby hlavného tatárskeho mesta a zrovnala ho so zemou. Na počesť tohto víťazstva dal cár Ivan Hrozný vystavať v Moskve chrám Vasila Blaženého.

Panstvo cára a boľševikov

V polovici 16. stor. sa tak tatárska história spojila s ruskou. Knieža Šujskij, ktorého cár poveril spravovaním mesta, sa naozaj činil. Dal zbúrať tatárske mešity a paláce a kto neprijal za svoju kresťanskú vieru, alebo nezutekal, prišiel o hlavu. Po veľkom požiari v roku 1579 bol síce obnovený Kazanský chanát, ale za Petra Veľkého v roku 1708 sa zmenil na ruskú guberniu. Slávny panovník však položil v Kazani základy lodiarskeho priemyslu. Tento región zasiahlo aj kozácke povstanie vedené Jemeljanom Pugačovom, ktorý práve v kazanských kazematách prežil posledné dni pred cestou na moskovské popravisko. V roku 1774 boli zničené mnohé mestá, vrátane Kazane. Mnohí Tatári z obavy o holý život sa vysťahovali až za Ural, ale tí, čo zostali, neúnavne bojovali za svoje práva. Do konca 19. stor. sa im podarilo vydobyť si na cárskej vláde mnohé privilégiá, narástla moc moslimskej šľachty, duchovenstva, stavali sa medresy, divadlá, univerzity, objavili sa prvé noviny v tatárskom jazyku.

Po páde cárskeho impéria Lenin sľúbil moslimskému obyvateľstvu náboženskú slobodu a naplnenie národných záujmov. V neprehľadnej situácii Tatári spolu so susednými Baškircami vyhlásili 19. novembra 1917 štát Idel-Ural (Idel je tatárske pomenovanie Volgy) s rozlohou okolo 220 000 km². Boľševici v ňom videli nebezpečného nepriateľa a v priebehu občianskej vojny sa im podarilo oba národy oddeliť. Nové hranice, ktoré si nakreslili podľa vlastných predstáv, spôsobili, že tri štvrtiny Tatárov sa ocitli mimo vlastnej republiky. V tom čase tu pôsobili aj československí legionári na jednej i druhej strane barikády. Ako červený komisár bol v meste Bugulma na juhovýchode Tatarstanu český spisovateľ Jaroslav Hašek, známy svojím Dobrým vojakom Švejkom. V Bugulme (tatársky Bögelmä) nájdeme jeho múzeum. Po skončení občianskej vojny zasiahol Tatarstan obrovský hladomor. Niektoré zdroje uvádzajú, že si vyžiadal až okolo dva milióny obetí na ľudských životoch.

Za sovietskej éry síce na území Tatárskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky vyrástlo mnoho priemyslových komplexov, zároveň však stúpal počet Ukrajincov a Rusov, ktorí obsadzovali najvýznamnejšie posty. Počas 2. svetovej vojny sa Kazaň a ďalšie tatárske mestá stali centrami zbrojnej výroby. Z tunajších závodov vychádzali tanky, lietadlá a iné ťažké zbrane.

V obkľúčení Ruskom

Rozpad sovietskeho bloku zvýšil záujem Tatárov o to, aby si vo svojej starej vlasti vládli sami. Boris Jeľcin mal však oprávnené obavy, že vyhlásenie nezávislosti Tatarstanu by mohlo spôsobiť reťazovú reakciu a o svoje práva by sa prihlásili ďalšie národy Ruskej federácie. Ponúkol Tatárom rozsiahlu autonómiu s vlastnou ústavou a prezidentom. Táto forma nezávislosti bola vyhlásená 30. augusta 1990. O rok neskôr, 25. októbra 1991, vypadlo z názvu štátu slovo socialistická a na mape sa objavila Republika Tatarstan. Tento status potvrdilo aj referendum v marci 1992, ktorého sa zúčastnilo 81 % oprávnených voličov, z nich 61 % sa vyslovilo za suverenitu. Na základe referenda tatársky prezident nemohol dať svoj podpis pod zväzovú zmluvu s Ruskou federáciou.

Vzhľadom na centrálnu polohu a bohatstvo Tatarstanu si Rusko nemohlo dovoliť voči tejto povolžskej krajine taký razantný zákrok, ako tomu bolo v prípade Čečenska, na druhej strane tatárska vláda dostala voľnú ruku pri riešení vnútropolitických problémov a dá sa povedať, že tento vzťah s Moskvou jej vyhovuje. Naznačuje to aj fakt, že 24. júla 2017 Tatárska republika ako posledná stratila špeciálny štatút v rámci Ruskej federácie.

Ekonomicky vyspelá časť Ruskej federácie

Tatári dnes tvoria vo svojej republike nadpolovičnú väčšinu, viac ako 53 %. K ruskej národnosti sa hlási takmer 40 % obyvateľstva, ďalší patria k Čuvašom (asi 3 %), Mordvincom, Udmurtom, Marijcom, Baškircom, Ukrajincom a iným menšinám. Väčšina Tatárov sú sunnitskí moslimovia, časť z nich – Krjašeni (Keräşen) – prijala pravoslávnu vieru. Predseda Rady muftích v Rusku je Tatár Ravil Gajnutdin.

Hospodársky je Tatarstan jednou z najbohatších republík Ruskej federácie. V Naberežných Čelnach (tatársky Çallı, asi 130 000 obyvateľov) vyrábajú veľké nákladné automobily Kamaz, pre ktorých vraj nedostatok ciest nie je žiadnym problémom. V metropole Kazani (Qazan, vyše 1,2 mil. obyvateľov) sú veľké letecké závody, kde sa rodia civilné „tučká“, vrtuľníky i nadzvukové bombardéry. Nižnekamsk (Tübän Kama, asi 100 tisíc obyvateľov) je známy najmä výrobou pneumatík a ďalších produktov na báze kaučuku. Významný je petrochemický priemysel založený na ťažbe ropy (ročne okolo 32 miliónov ton surovej ropy, rezervy sa odhadujú na viac ako bilión ton) a zemného plynu, v Aľmetievsku (Älmät, 100 000 obyv.) na juhovýchode republiky sa začína ropovod Družba. Energiu dodáva najmä veľká hydroelektráreň na Volge. Vidiek zásobuje krajinu základnými poľnohospodárskymi produktmi: pšenicou, ražou, ovsom, kukuricou, slnečnicou, cukrovou repou, ľanom, zemiakmi, zeleninou, jablkami a iným ovocím, mäsom ošípaných, oviec i hovädzieho dobytka, mliekom, hydinou, rybami, medom… Kazaň je dôležitým železničným uzlom a Volga a jej prítoky a prieplavy spájajú Tatarstan so zvyškom najrozľahlejšej federácie sveta.

Ekonomická prosperita sa odráža aj na kultúrnej úrovni republiky. Športoví fanúšikovia poznajú najmä hokejové kluby Ak Bars Kazaň a Neftechimik Nižnekamsk, účastníkov KHL-ky. Nail Jakupov z Nižnekamska sa stal prvým Tatárom, ktorý sa dostal v roku 2012 na draftovú listinu NHL. V tenisovom svete sa stali známymi tatárski súrodenci Dinara a Marat Safinovci, ktorých rodiskom je však už Moskva.

Metropola Kazaň a vzácna ikona

V roku 2005 v Kazani slávnostne otvorili nielen metro, ale i mešitu Kul Šerif. Meno nesie po imámovi, ktorý padol pri obliehaní Kazane cárskymi vojskami. Začali ju stavať v roku 1996 a na jej výstavbu, ktorá stála okolo 400 miliónov rubľov, sa poskladalo asi 40 000 veriacich a organizácií. Zaradila sa medzi dominanty mesta a hoci nie je kópiou zničenej mešity zo 16. stor. (jej podoba sa nezachovala), architekti si dali záležať a postavili moderné dielo z uralského mramoru a žuly. Minarety sú vysoké 58 m a bohato zdobená kupola má výšku 36 m. Na nej je zavesený dvojtonový luster s priemerom 5 m, ktorý vyrobili v Čechách, zatiaľ čo koberce sú darom iránskej vlády.

Mešita Kul Šerif sa nachádza v areáli kazanského Kremľa, ktorý v roku 2000 zapísali do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Oprávnenosť podčiarkuje fakt, že sa v ňom celé stáročia prelínala a prelína kresťanská a moslimská kultúra.

Archeologické nálezy naznačujú, že na mieste dnešnej pevnosti mali svoje hradisko už starí Bulhari. Kedy vyrástli mocné hradby – v tom sa historici nezhodujú. Niektorí tvrdia, že ich základy vznikli už v 10. storočí, iní hovoria, že sa tak stalo až v 15. storočí alebo až po obsadení vojskami Ivana IV. Hrozného. Pravda možno bude niekde uprostred. V roku 1236 zničili hlavné mesto Povolžského Bulharska Bulgar mongolskí útočníci a po ich odchode si bulharské kniežatá vybrali za sídlo nové miesto – Kazaň.

Ivan IV. Hrozný pevnosť zničil, ale vzápätí pochopil, že ju potrebuje, a do Kazane poslal pskovských staviteľov Jakovleva a Barmu po tom, čo mu postavili v Moskve chrám Vasila Blaženého. Hradby a veže, postavené pôvodne z dubových klátov, boli postupne prestavané na kamenné. Tiahnu sa v dĺžke 1 800 m. Z pôvodných 13 veží sa do súčasnosti zachovalo osem. Obaja architekti postavili v areáli aj niekoľko chrámov a dva kláštory. Chánske paláce a mešity sa zmenili na skladiská a zbrojnice a nakoniec boli úplne odstránené. Po roku 1708, keď sa Kazaň stala sídlom gubernátora, tu vyrástol nový palác, úradné a vojenské budovy.

Od roku 1992 je kazanský Kremeľ sídlom hlavy štátu – prezidenta republiky Tatarstan – a postupne sa začalo s obnovou zničených pamiatok. V prvom rade sa reštaurátori zamerali na 58 metrov vysokú vežu Söyembikä, ktorá hrozila zrútením, keďže sa vychyľovala od zvislej osi takmer o dva metre. Meno má po kráľovnej, ktorá podľa legendy pred cárskymi útočníkmi skočila z veže. V skutočnosti zomrela v ruskom zajatí.

Návšteva kazanského Kremľa je prechádzka dávnou i novou históriou. Okrem stavieb pútajú pozornosť návštevníkov aj vzácne ikony, medzi nimi obraz Bohorodičky, ochrankyne mesta i celého Ruska. Tá má pohnutú históriu. V roku 1438, keď sa mesta zmocnili Tatári, sa za neznámych okolností stratila. Predpokladá sa, že ju ukryli pred moslimskými útočníkmi. Na svetlo sveta sa dostala znova v roku 1579, keď veľký požiar zničil takmer celé mesto. Vtedy sa údajne 10-ročnej Matrone opakovali sny, v ktorých sa jej prihovárala Panna Mária a ukázala jej cestu k stratenej ikone. So snami sa zverila starostovi i arcibiskupovi, ale tí jej neverili. Preto hľadala s rodičmi na vlastnú päsť. A úspešne. Vzácny obraz objavili pod zhoreniskom ich vlastného domu.

Kazanská ikona v nespočetných kópiách si získala veľkú úctu a popularitu a ako k vzácnemu symbolu sa jej klaňali aj veľkí ruskí velitelia, bojujúci proti švédskej a Napoleonovej invázii. Procesie s ikonou Panny Márie z Kazane toleroval počas blokády Leningradu sám Stalin. Zareagoval tak vraj na podnet libanonského mnícha Eliáša.

V noci 29. júna 1904 sa vzácnej originálnej ikony zmocnili zlodeji. Zrejme sa nevyznali v umení, no poznali cenu zlatého rámu, ktorý speňažili a samotný obraz údajne zničili. V poverčivom ruskom ľude sa strata ikony spája s udalosťami v roku 1904 – 1905: s vojnou s Japonskom a proticárskou revolúciou.

Kópie ikony s kazanskou Bohorodičkou dnes nájdeme v Moskve, Jarosľavlji, Petrohrade… Jednu ikonu Kazanskej Madony, pochádzajúcu zo začiatku 17. stor., sa po revolúcii v roku 1917 podarilo vyviezť do zahraničia. Od roku 1953 ju vystavovali v známom portugalskom pútnickom meste Fátima, odkiaľ sa dostala do pápežovej pracovne vo Vatikáne. Pápež Ján Pavol II. ju vrátil Rusku a od roku 2005 je opäť v kláštore v kazanskom Kremli.

Foto: Russia Trek, TripAdvisor.