V zajatí internetu
Žijeme v období, kedy si v priebehu pár nanosekúnd dokážeme cez internetový prehliadač nájsť odpoveď na akúkoľvek otázku. Samozrejme to má neodškriepiteľné výhody, avšak mám pocit, ako keby sa ľudia s rozvojom internetovej technológie vzďaľovali sami sebe navzájom.
Sedím v peknej reštaurácii na obede, kde si pozerám prehľad denného menu. V reštaurácii je príjemná atmosféra, ponuka vyzerá dobre a mám z obeda príjemný pocit. Rád sa tu vraciam. Užívam si tú prítomnú chvíľu, teda najmä atmosféru príjemnej reštaurácie. Vedľa mňa sedia dve umelo vyzerajúce blondíny, kamarátky, ktoré sa vidia podľa ich rozhovoru (nedá sa nepočuť, keď škriekajú na celú reštauráciu) po veľmi dlhej dobe.
Povedia si, čo si dajú na obed, čo si dajú na pitie (v duchu kávovej kultúry „neexistuje žiadne pikolo“ si objednali dve pikolká bez cukru!!!) a tým sa medzi nimi nejaká duchaplnejšia a rozvinutejšia komunikácia skončila.
„Ako sa máš?“, opýta sa blondína 1 blondíny 2. Blondína 2 s námahou dvihne svoj zrak od svojho Iphonu, kde si pravdepodobne svojimi čerstvo nalakovanými nechtami v štýle letnej pomarančovej farby ťukala a pozerala, či nejakej kamarátke na facebooku neumrela čivava, alebo sa nestalo niečo iné a prevratné a zamrmle druhej kamarátke odpoveď na štýl, že dobre, ale štve ma ten môj priateľ, pretože sa mi vôbec nevenuje a je v kuse na facebooku (to vážne?!). Iróniou celej tejto situácie bolo, že to vravela vlastne kamarátke, ktorá čumela do svojho smartphóniku tiež.
A táto situácia ma tak trochu viac irituje. Internet. Sociálne siete a podobne.
Internet ako taký nie je zlým vynálezom, sám si neviem predstaviť pre ľudstvo v poslednej dobe niečo lepšie. Neprotestujem proti tomu, že internet je obrovským zdrojom informácií, vedomostí a iných užitočných vecí. Ja protestujem proti tomu, že sme sa my ľudia, tak závislí na tomto internete stali vlastne jeho zajatcami.
Niet nad osobný kontakt. Niet nad ten okamih, keď idem s niekym, s kým som sa dávno nevidel na ten obed a môžem sa s touto osobou príjemne porozprávať. O počasí, o práci, o škole, o vzťahoch. Čokoľvek. Prioritou v tomto okamihu je, že sa s touto osobou rozprávam v osobnejšom kontakte. Ja osobne si potrpím na očnom kontakte, ale to od osoby, ktorá ho nemá rada ani nevyžadujem. Vyžadujem minimálne tú základnú slušnosť, že táto osoba telefón zablokuje a nebude doň čumieť každú minútu. To nie je len vrchol neslušnosti. To je jednoducho neprijateľné, neosobné a v poslednom rade si myslím, že aj voči druhej osobe neúctivé.
Nájdem posledné zvyšky slušnosti a nerušene sa s touto osobou porozprávam a užijem si atmosféru príjemného obeda. Sám sa od internetu, sociálnej siete odpútam, oslobodím, nebudem jeho zajatcom a vrátim sa k starej dobrej komunikácii človeka s človekom.
A nebudem zajatcom technológie. Len toľko som chcel…
