Blog
štvrtok

Vámoš / Zaspávať bez anjelov

Foto N - Tomáš Benedikovič

Odkedy si vediem tento blog, niekoľko ľudí sa ma pýtalo, či som čítala niečo od Gejzu Vámoša. Pritom bolo jasné, že slovenskú literatúru bežne nevyhľadávajú, a takých starých autorov už vôbec nie, Vámošom ich prehľad začínal aj končil. Bola som teda zvedavá, čo je na ňom také príťažlivé. Myslím, že už to chápem.

Úvodom poznamenám, že hovoriť o slovenskej literatúre sa môže zdať trochu pritiahnuté za vlasy – Vámoš sa narodil v maďarsky hovoriacej židovskej rodine. Ale písal, ak tomu dobre rozumiem, po slovensky. A vôbec, akiste by sme si ho mohli bez obáv privlastniť. Ba – mali by sme.

Neviem, nakoľko ste oboznámení s životopisom tohto autora – je to rozhodne farebný príbeh, hodím sem niekoľko faktov.

Narodený 1901, študoval medicínu v Prahe. Stretával sa so slovenskými intelektuálmi, bol členom spolku Detvan. Na Univerzite Komenského v Bratislave externe vyštudoval filozofiu, doktorát získal za prácu s názvom Princíp krutosti. Chvíľu pracoval ako balneológ v piešťanských kúpeľoch, tu spôsobil veľký rozruch svojimi výhradami voči židovskému náboženstvu, pre istotu emigroval do Číny. Zomrel vo veku 55 rokov v Brazílii na následky choroby beri-beri v malej černošskej dedine, kde liečil chudobných pacientov.

Impozantné, či?

„Pre vyostrené a často i jednostranné názory,“ uvádza jeden internetový zdroj, „sa neraz dostával do polemických kontroverzií so značnou časťou slovenskej publicistiky.“

Vidím sa.

Odlomená haluz

Chcela by som toto napísať tak, aby ste pochopili, že toto je ohromná kniha, a okamžite si ju bežali zháňať. Lenže zase – nech nezavádzam. Prvá časť ma až tak neuchvátila.

Samuel je polovičný žid. Ešte ako malý chlapec po jednom veľkom, neodpustiteľnom pestve zdrhne oknom preč, preč od svojej zbožnej rodiny, do domu svojho biologického otca. Chvíľu uvažuje, na ktorej z jeho pekných rozkvitnutých čerešní by sa mohol obesiť, otec sa však k nemu prizná a rozhodne sa vychovať ho podľa seba – bez viery.

Bez viery, to znamená bez oficiálneho náboženstva. Ináč starý pán rozhodne má čosi, čomu bezmedzne verí – ľudský rozum, ktorý prekoná temnotu a privedie človeka k osobnej slobode. Chlapcovi to veľmi imponuje. Hneď prvej noci si odstrihne pajesy a prijme nové meno: Mikuláš.

Nenudila som sa – Vámošov jazyk je bujný, rozšafne expresívny, šťavnatý, ešte sa k nemu vrátim, a niektoré dedinské výjavy, tu aj v ďalších dvoch častiach, boli pre mňa ako pre bežné cintľavé mestské dzífča celkom pútavé. Trebárs to vykrmovanie húsok na pečienku, veľmi farbisto opísané. Ja som, ešte k tomu, vegetarián.

Vždy, keď niekde poviem, alebo si len pomyslím, že: Som vegetarián, napadne mi: Aj Hitler bol. Vždy, fakt vždy. Prečo mi to napadne, neviem. Dúfam, že týmto sa podobnosti končia.

Zviera, polomŕtve, polozadusené, vytriešťa oči. Kŕčovite šklbe hlavou, potom si ju omdlene položí na bok. „No, dýchaj, sprostina, dýchaj!“ Režinka ju praští po hlave, až z nej pol hrsti vyletí, a hus uvoľneným gágorom srkavo, ťažko vydýchne.

Zbaví.

V druhej časti prišli iné masakry. To som vedela, že si ani nevypíšem do zošitka, ani to nebudem schopná citovať. Asi že ide o deti.

Miki dospieva

Mladý hrdina sa nám po krátkych štúdiách dostáva z vôle otca na statok, kde jazdí na koni a všeličo organizuje. Z jeho niekdajšej živelnosti toho veľa nezostalo – má šestnásť a hanbí sa. Aj o láske má veľmi romantické predstavy, ženu vidí ako nedostupnú cnostnú bytosť, odetú v hodvábe a veršoch. Tento ideál kruto naráža na realitu, všade okolo neho sa to jedno s druhým divoko pári, dvíhajú sa sukne, plieska sa po červených zadkoch. Vresk a výskot, vzdychy zo sena.

Čo si budeme hovoriť, Miki by sa na tých orgiách tiež rád podieľal. Lenže – nejde to. Žena je žena, prosiaceho vysmeje, za ľahostajným polezie na kolenách. A Miki rozhodne nie je ľahostajný. Ako poznamenáva rozprávač, sliny mu tiekli od rána do večera.

Chlapova túha je zlá vec. Najhorším odporúčaním pred ženami. Z dychtivých očú muža túžiaceho po láske kvíli a zavýja úbožiak.

A žena to vidí a s veľkým potešením ho zašliape do prachu. Vámošova jasnozrivá analýza takzvaného nežnejšieho pohlavia pokračuje asi na pol strany.

Lapajovič, u ktorého je Miki ubytovaný, to tiež kláti jedno za druhým, využíva na to spoločnú izbu, takže Miki sedáva po večeroch vonku a clivo sa díva k okienku, kde sa ešte stále svieti a kde prebiehajú všetky tie nepochybne vzrušujúce veci, o ktorých on nič nevie. Vámoš sa nerozpakuje, nechá hrdinu onanovať na lavičke, ba ešte to doplní filozofickou úvahou.

Trilióny semenných zvieratok plávajú v prajnom prostredí pošiev a oceánov a prosto, samozrejmo sa dobýjajú mykavým bičíkom k cieľu. Len moje milióny, vyronené umelým ohňom, falošným strojením, padajú na zem a hynú v nepatričnom, neprajnom prostredí.

Chvíľami je to skrátka dosť priamočiare. Vámoš bol lekár. Ak to je vysvetlenie. Ja sa pri týchto scénach nechcem príliš zdržovať, odcitujem však jeden pre mňa hádam najpôsobivejší monológ celej knihy. Mikuláš tu prehovára Betku, aby mu bola po vôli. Ona nato, že veru nie, čo ja, sedliacke dievča, s takým pánom, ako ste vy. Mladík túto argumentáciu nepočuje prvýkrát, a tak sa rozčúli. Jednak nie je pán, jednak mu jeho demokratické princípy k žiadnemu styku zatiaľ nepomohli, tak o čom táto hra vôbec je?

„Fuj, tak by som dokopal každého pána,“ vybuchlo z neho i teraz, „prečo mi len nadávaš do pánov? Takíto sú páni? Pán je Politzer, ale tomu by si čižmy pobozkala, keby len na teba zapískal. Toto je rovnosť a bratstvo? Toto je demokracia a spravodlivosť? Veď ty si pyšnejšia ako čínsky mandarín, lebo ten nepohrdne úbohou gejšou. Najmä keď je pekná a zapáči sa mu. Ale ja sa ti nepáčim, Beta, to je to. Paholka na teba, čo ťa miesto prosby a rečí chytí za najguľatejší tvoj majetok a bez okolkov ťa zvalí do priekopy. Toto ti treba, nie mojej cítiacej, osirelej duše. Preto nech ťa čerti sperú do pekla horúceho. Večeraj, žer, spi, pár sa s holomkom ako doteraz. Pľujem ti do morálky, choď.“

Ani tam nedal výkričník. Neuveriteľné. Že páčik? Love it, man, love it. To je dráma, a veľká dráma, chcem to vidieť na veľkej scéne, a nekričal by na ňu, deklamoval by do publika, oslepený a vlastne neadresný, šemotil by a prskal, nekričal by, veď tie slová sú mocné samy osebe: Pľujem ti do morálky. Choď.

Rozkoš.

Keď už bol spomenutý pán Politzer, ten je medzi miestnou zlatou mládežou veľmi obľúbený, pretože vlastní dômyselný aparátik, ale nie, povedala som, že už sa v tom nebudem rýpať. Prasacinky.

A kde je láska

Hocikto bystrejší by si priebežne zrejme domyslel, kto napokon túto nerovnicu vyrieši, mne to ako obvykle nedošlo, a tak ma toto romantické vyústenie milo prekvapilo. Odohrá sa navyše v Mikiho chlapčenskom úkryte, kde sa náš hrdina, nadšený amatérsky fyzik, slečne najprv snaží vysvetliť fungovanie niektorých svojich prístrojov. Veď čo iné. Sama sa spýtala, chcela vidieť induktor.

Deju sa ďalej nevenujem. Poďme k posolstvám.

Načo viera, keď niet milosrdenstva.

Nie je to nádherné?

Odlomená haluz symbolizuje v románe ľudí, ktorí sa zriekli svojej viery a začali žiť svoj život podľa vlastných predstáv, vlastných pravidiel. A neraz sa im takto veľmi dobre darí; Vámoš sa kriticky díva na tých, ktorí sa s takou bezbožnou prosperitou, pohanským šťastím iného nevedia zmieriť.

Vámoš sa kriticky díva na mnoho ďalších vecí – nájde sa tu nejedna úvahová pasáž o náboženstve aj o dejinách, zavše trochu didakticky z úst nejakej postavy, obvykle sa o to postará otec, Michal Anjelmôj. Dúfam, že vás to nevydesí. Tieto úvahy sú podané veľmi ľudsky, dojímajú nemenej než zvraty v osudoch jednotlivých postáv.

Nerada by som sa púšťala do nejakých hlbších analýz, na to mi chýbajú vedomosti aj prax. Čo mám robiť? Asi jedine citovať.

A o ľuďoch si nerob zbytočné ilúzie. Keď počuješ slovo človek, mysli si zavše na divé svine...

Aaaach. No, na jednej strane je tu ten nihilizmus, ktorý sa v súvislosti s Vámošom tak často spomína – Vámoš vidí, že by sme mohli byť úplne inde, že máme poruke všetko, čo by nás mohlo urobiť šťastnými, a šťastní nie sme. Ale mne sa nezdá, že by to úplne zahadzoval. Tak aj malý hrdina spomína na otcove slová – že sme len na začiatku púte.

Ostal som sám v mori neznáma, hovorí chlapec. A ďalej:

Nech som miznúcou kvapkou tej milionročnej túhy po poznaní, ktorého sme teraz na samom začiatku, na sľubnom a oduševňujúcom začiatku. Čo je ťarbavosť a bezmocnosť jedného ľudského života? V merítkach kozmických smetú sa ťažkopádne storočia, ako by boli ani nebývali. A prídu časy slobody ducha a človeka. – Otecko povedal, že ja dnes začínam cestu ta.

Dnes, dnes v noci sa rozhodol.

Budem pohanom a zaspím bez anjelov a bez Šechíny.

Ani to náboženstvo tu napokon nie je celkom zahodené; akurát, ako hovorí starý pán, nemá zmysel, ak nerobí človeka lepším. Možno by sa dalo hovoriť o kategorickom imperatíve, pol jednej, naozaj vyťahujem kategorický imperatív? Rozložený medzi dvoch odpadlíkov, niekdajšieho katolíka Michala a niekdajšieho žida Bedricha. Bedrich:

Nikdy mi nenariekajte, že vás okolie neprijíma, neznáša. Znášate ho vy? Zblížili ste sa s ním?

Lepšie už to nebude – uzavriem sa.

Uzavieranie sa

Vámoš, sto rokov starý, mi toho povedal viac, než mi hovoria súčasní slovenskí autori. Je súčasný. Je plný života – nástojčivo plný. Potrebujeme nové vydanie Odlomenej haluze Atómov boha. To nemôže byť také zložité.

Moje vydanie je z roku 1932, podľa toho vyzerá gramatika, mne to neprekážalo, ale viem si predstaviť, že niekto to radšej zavrie. Asi nezavrie, väčšina ľudí by si ani nevšimla, že je to napoly po česky. Ale aj tak. Aby sa to aspoň dalo normálne zohnať.

Jazyk je to v každom prípade prenádherný. Veľmi šťavnaté, rýdze výrazivo. Že trebárs nepovieš, že Finger sa veľmi bál; povieš, že sa mu gatky plnili pri každom šramote. Vámoš je štylisticky taký akýsi rozdrapený, rád prifarbí, rád preženie, výborne sa to číta – ako sa o človeku povie, že sa nezmestí do kože, tak sa Vámoš nevie zmestiť do riadkov, chvíľami z nich úplne trčí.

A ak som predchádzajúcim výkladom vyvolala dojem, že je tam nejaký explicitný sex, na žiadnu takú scénu si nespomínam. Je to napoly erotika (sukňa, lýtko, vzdych), napoly biológia (máme jar, príroda sa túži rozmnožiť...). Napoly básnik, napoly vedec.

Včera, vlastne predvčerom, som kráčala domov a uvažovala nad vetou: „Buď spontánny!“ Tak trochu popiera sama seba, nie? Nemôžem byť spontánny, keď mi práve niekto rozkazuje, aby som bol.

Ak nevidíte súvis, je to v poriadku, ja ho vidím.

Iba som zauvažovala, že tento článok nenechám týždeň odležať, ako to ináč obvykle robím, aby som si to po sebe mohla trikrát neuroticky prepísať, ale ho rovno zverejním.

Z toho, že takéto niečo pre mňa očividne predstavuje prejav spontaneity, by sa asi mnohé dalo povedať o mojom živote, že. A bolo by to smutné.

Prečítajte si Vámoša, stojí za to. S anjelmi či bez – dobrú!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/

Blogy

|

Už viac ako 96315 z vás dostáva správy e-mailom