Denník N

Vážení politici, boli ste už v Rudňanoch? Lebo Marian Kotleba bol

Otázka nie je len to, čo s Kotlebovými voličmi, ale aj niečo omnoho dôležitejšie: ako to vlastne chceme?

V úvode francúzskeho filmu La Haine (Nenávisť), je scéna, v ktorej hlavný hrdina hovorí do čiernej obrazovky: “Počuli ste o tom chlapovi, ktorý padá z mrakodrapu? Míňa poschodia šialenou rýchlosťou, a aby sa uistil, pri každom z nich si hovorí: Zatiaľ dobre…zatiaľ dobre….zatiaľ dobre. Nezáleží však na páde. Záleží na dopade.”

Dialóg je ukradnutý zo Siedmich statočných, dodnes sa neviem rozhodnúť, či La Haine je sociálna dráma z parížskeho predmestia alebo len šikovne pozliepený sugestívny kúsok. Možno oboje. Dodnes si ho občas pozriem, teraz už aj s pocitom, že Slovensko je ako ten chlap, ktorý padá z mrakodrapu.

Rudňany: kde sa zrodil Marian Kotleba

Vitajte v Rudňanoch, kde sa čas nezastavil, ale vrátil späť. Rudňany sú na konci všetkého: v kopcoch takmer na konci doliny. Na konci záujmu. Na konci so silami.

Pred pár desaťročiami boli Rudňany malým mestečkom: mali strednú školu, futbalový štadión, plaváreň. Celé vznikli na baniach, zem sa občas prepadávala, práca bola ťažká, ale dobre platená. To bolo všetko, ale stačilo to; priemerný človek toho až tak veľa nepotrebuje. Ak mu dáte pocit bezpečia, prácu, za ňu peniaze a príležitosť minúť ich, je v zásade spokojný.

Jedného dňa bane zatvorili. Vyťažili ich, stali sa nerentabilnými, prestali existovať. Rudňany neprestali existovať s nimi, ale začali sa prepadať a ak sa dnes chcete pozrieť, ako vyzerá ekonomický krach a sociálny kolaps, jedným slovom beznádej, nech sa páči, zájdite sa pozrieť.

Rudňany, 2006 (zdroj: mapio.net)
Rudňany, 2006
(zdroj: mapio.net)

Bane neexistujú, v areáli továrne rastú stromy. Pomaly splýva s prírodou. Lesy v kopcoch, teda to, čo z nich ostalo po nie veľmi ohľaduplnom prístupe k životnému prostrediu za komunizmu, vyrúbané. Erózia je ten najmenší problém. Z kultúrneho domu v centre ostala kostra. A tak ďalej, dalo by sa pokračovať donekonečna, až kým by sme nevymenovali všetko, čo v Rudňanoch nie je alebo nefunguje.

Toto v nich však je: chudoba, kriminalita, nezamestnanosť, nízke vzdelanie, vyberte si ľubovoľný parameter kolabujúcej spoločnosti, v Rudňanoch ich nájdete všetky. Najmä však absolútna, naozaj absolútna absencia perspektívy. “Rok 1989 a obdobie po ňom zmenili banícku obec s bohatou tradíciou  na  obec s vysokou mierou nezamestnanosti a s nárastom občanov v sociálnej núdzi.” Žiadna obec, ktorá sama o sebe napíše toto, sa nemá dobre.

A práve v takomto prostredí sa zrodil Kotleba.

Keď vidíte budúcnosť

Muselo to byť pred šiestimi rokmi a už vtedy to nebola nová fotka. Jedného dňa som ju na Facebooku uvidel: človek, ktorého som poznal, na nej bol s Marianom Kotlebom. Obdivné komentáre pod ňou: sekne vám to spolu; urobí poriadok. Naozaj, už vtedy mala tá fotografia možno dva roky.

S Kotlebom na nej bol človek, ktorého poznám. Viem, že nie je nacista, fašista, komunista, ani žiaden iný -ista. Viem, že politika ho nezaujíma, je mu jedno, či bolo SNP komunistickým pučom alebo bojom za slobodu, lebo celé SNP mu je ukradnuté tak, ako mu je ukradnutých veľmi veľa vecí.

Na postoje kašle, napriek tomu sa s Marianom Kotlebom odfotil, ten bol totiž prvý za dvadsať(päť) rokov, ktorý do Rudnian prišiel. Nikto o ne dovtedy nezavadil, nie sú ničím zaujímavé, tamojší ľudia sa ocitli na periférii záujmu.

A nielen v Rudňanoch. Kotleba bol všade tam, kde nie je nikto iný. (Jelšava 2010, screenshot z videa)
A nielen v Rudňanoch. Kotleba bol všade tam, kde nie je nikto iný. (Jelšava 2010, screenshot z videa)

Rudňany nie sú v Európskej únii, nikdy do nich nebude viesť diaľnica a poriadna cesta prinajlepšom o dvadsať rokov, do Rudnian nikdy nepríde zahraničná investícia, a teda ani predseda vlády. Ak by tam totiž prišiel, musel by odpovedať na niektoré veľmi vážne otázky, napríklad túto: ako ste to mohli dopustiť? 

Rudňany dlhé roky prosili o pomoc, čakali na ňu, nakoniec rezignovali. Potom prišiel Marian Kotleba. Stačilo, aby sa objavil, povedal, že urobí poriadok, stačilo, aby jeho chalani upratali aspoň kúsok z toho príšerného bordelu, ktorý tam je, a ľudia mu boli vďační. Urobil aspoň niečo, čiže suverénne najviac zo všetkých.

To bolo pred šiestimi, možno ôsmimi rokmi. Budúcnosť už vtedy ležala pred nami, Rudnian sú po celom Slovensku desiatky.

Ako zlo plíživo postupuje

Napísal som o tom na dnes už neexistujúce Humno.sk článok. Nespomínam to preto, aby som sa chválil, naopak, nesmierne rád by som sa mýlil. Videl som to. Takto to bude.

Užitočná retrospektíva: dlhé roky bol Kotleba len živou figurínou pre policajné obušky. Urobil si výlet do Bratislavy, niečo porozprával, zatkli ho. V podstate komická figúrka, ktorá ľúbi rovnošaty a vlajky a pochodne a my síce veľmi dobre vieme, čo je zač, ale kým ich je dvadsať, kým ich je päťdesiat, nech si pochodujú.

Študoval som v Banskej Bystrici, býval na Sásovej, videl som ich tam, keď ešte boli ničím. Chodili po sídlisku vyholení, v maskáčoch a tričkách s Tisom a boli dobrí akurát tak na to, aby sme si z nich od rozmarného študentského piva na terase robili srandu.

Potom sa to začalo meniť. Kotlebovci sa nezmenili, nie vnútri, ale navonok si našli platformu: frustrovaných ľudí, ktorí majú reálne problémy a štát na tie ich reálne problémy desiatky rokov reálne kašle. Koľko má obyčajný človek trpezlivosti?

Neprotestovali, až kým neprišli voľby. (zdroj: socialsmiling.com)
Neprotestovali, až kým neprišli voľby. (zdroj: socialsmiling.com)

Zlo sa nedeje náhle, ale plíživo. Posúva sa, zaberá čoraz viac miesta. Najprv ich zatýkali, potom pochodovali, potom pochodovali ďalej a ľudia si ich zvedavo obzerali. Vrátili sa a keď pochodovali znova, ľudia ich už podporovali. Potom sa pridali k nim. Polícia už nebránila im, ale ostatných bránila pred nimi. Až nakoniec s 200 tisíc hlasmi dopochodovali do parlamentu.

Nevymýšľam si, presne takto to postupovalo, je to ako z knihy.

Pred vyše troma rokmi som napísal, že sme sa dostali do stavu, v ktorom Kotleba pochoduje mestom a ľudia mu drukujú. Vtedy nóvum, dnes úplne normálna vec. Pochopiteľne, veď je županom, je v parlamente, je vo výbore pre ľudské práva, organizuje domobranu, vozí sa vlakmi a neprichádza žiadne radikálne odsúdenie, žiadna reakcia. Žiadne štát to zvládne, žiadne na to máme políciu.

Je dokonca cool the new thing. Brown is the new black, fotka s ním trofejou. Marián Kotleba je pre študentov sexy, hliadky si ľudí vo vlakoch fotia ako zvieratká a sú za to uznávaní. A Igor Matovič sa pýta, ako mu poslanci ĽSNS ublížia.

Vás to nedesí? Malo by. Dnes sme tu, ale skúste sa na to ešte raz pozrieť optikou spred piatich rokov. Vtedy bol Kotleba ráčkujúcim týpkom, teraz sa bojíme vyhlásiť predčasné voľby, len aby nám v nich neskončil druhý.

Zdá sa vám to v poriadku? Čo myslíte, ktoré poschodie mrakodrapu míňame teraz? S Kotlebom sa nehovorí, nie je o čom, hovoriť treba s ľuďmi, ktorí sa dostali až tak ďaleko, že ho volia. Na Slovensku nežije 200 000 fašistov, nadávanie ich nepresvedčí a demonštratívne vymazávanie z friendlistov spôsobí len to, že zmiznú spomedzi nás. Nezmiznú zo Slovenska.

25 rokov života vo Višegráde

A nie sme sami, stačí sa porozhliadať po V4; ešte aj Zeman so 60% podporou sa zrazu zdá byť skoro triezvy normálny.

Maďarsko udáva trend, my zľahka testujeme, aký je to pocit, ak sa pridáme, Poľsko sa zrazu svetelnou rýchlosťou pobralo akýmsi zvláštnym, ale logickým smerom, na konci ktorého je ťažké nájsť to povestné svetlo. Ponorilo sa do seba, otvára tie najtemnejšie skrine a vyťahuje z nich kostlivcov, ktorých je zvonku ťažké pochopiť.

Jedno máme spoločné: minula sa nám inšpirácia, došli vízie. Vždy bolo o čo bojovať, vždy sa bolo o čo snažiť: EÚ, NATO, OECD, veľké ciele, veľké snahy, veľké výsledky. Dokázali sme to, sme tam; teoreticky by mali konečne nastať tie pokojné časy dostatku a prosperity a namiesto toho prichádza každodennosť.

(zdroj: bang2write.com)
(zdroj: bang2write.com)

Frustrácia: veľké sny sa splnili, ukázalo sa, že nie sú len o prijímaní, ale aj o dávaní. Že môžu znamenať aj veci, ktoré sa nám nepáčia, ba priečia. Zrak, ktorý sme doteraz mali obrátený do sveta, obraciame na každodennosť. Ako tu žijeme? -pýtame sa. Čo vidíme?

Očami veľmi nespokojného človeka jeden veľký podvod. Hviezdička na európskej vlajke je fajn, aj cestovanie bez pasu, ale rovný chlap v Rudňanoch, ktorý celý život makal, sa pozrie na ulicu, vidí rozpadnutú cestu vedúcu do neexistujúcej fabriky a spýta sa, či toto je ono. Lebo ak áno, stojí to za trt a dva orechy.

A pri ňom sa to nekončí, Kotleba sa síce narodil v Rudňanoch, ale už z nich dávno vyšiel. Je sexy pre študentov, je voľbou pre tých, ktorí sa síce úplne podvedení necítia, ale nesúhlasia. Spomeňte si na tie roky floskúl, programov pre programy, Smery, Siete, Mosty a Skoky, ktoré sú hocičím, ale najmä marketingovými produktami, a zrazu je tu nespokojný úplne každý. Priveľa ľudí ma pocit, že politika nie je tým, čím sa tvári, že je.

Čo ak to takto nechceme?

S Liborom sme minule sedeli na pive a čakali na koncert, na ktorý by asi väčšina ľudí nešla, keď použil nejaké veľmi zložité slovo, ktorému som nerozumel. Potom položil filozofickú otázku: A čo ak to ľudia takto vôbec nechcú?

Libor vie byť pesimista, ale čo ak má pravdu? Čo ak všetko to, čo sa v rôznych podobách odohráva v celom Višegráde, je prejavom toho, že dvadsaťpäť rokov sa tu dialo čosi, akýsi experiment, s ktorým väčšina ľudí nie je stotožnená ani ideovo a teraz im postupne, ako vravel Kubko Punkáč, praská štránek?

Ale takto sme si my ten kapitalizmus nepredstavovali, hovorí jedna Ruska vo výbornej knihe Koniec červeného človeka. Ak by bolo dostať tú salámu a ak by človek mal pocit trochu väčšej hodnoty, komunizmus nemusel padnúť.

Koncert bol skvelý.

Áno, aj toto je jedna z možností: možno nám ako krajine s jej históriou, povahou a geografickým ukotvením liberálna demokracia jednoducho nie je po chuti. Skúsili sme a vidíme, že to takto nechceme. Predsa len, liberálna demokracia je náročná: plná pochýb, problémov, zodpovednosti, ťažko uchopiteľný koncept s nejasnými výhodami.

Nevyhnutne to neznamená, že túžime po nejakom -izme, možno len snívame o akomsi bájnom strede, v ktorom bude aj istota aj hojnosť. Rovnoprávnosť, ľudské práva a občianska spoločnosť nás len jednoducho nezaujímajú, nepokladáme ich za dôležité, stačia salámy a ešte by nás nemuseli zatvárať.

Možno sme sa ocitli vo svete, ktorý nám je cudzí, nerozumieme mu, nepatríme doň. Teraz, keď sme sa po ňom rozhliadli, zisťujeme, že nám nesedí. Sme krajiny na civilizačnom zlome, ani na východe, ale ani na západe, presne medzi. Nechceme sa nikam posúvať, nechceme sa meniť, všetko, čo sa udialo, bolo proti našej vôli.

Síce to nevieme domyslieť – čo by znamenalo nečlenstvo v EÚ a povedzme v NATO – ale nepáči sa nám to.

Možno na vine nie je 25 rokov, počas ktorých necítime výhody liberálnej demokracie. Nevieme s ňou narábať, odmietame ju ako spoločenský koncept, proste to tak nechceme a Kotleba je len bočný produkt.

Svet zajtrajška

S Liborom sme na odpoveď neprišli a nemám ju ani dnes, ale týmto si istý som: článok o Rudňanoch som pred šiestimi rokmi zakončil vetou, že príde čas, keď bude výzvou pre slušných ľudí, aby sa postavili proti kotlebovcom.

A aký má byť cieľ? Celkom jednoduchý.

Nežijeme na konci dejín, naopak. Zrazu sa nahromadilo akosi veľa geopolitických, spoločenských, aj ekonomických výziev zvonku a znásobili rokmi kumulovanú vnútornú frustráciu. Dnes nevieme, ako bude vyzerať toto storočie, dokonca ani len netušíme, nielen v globálnom, ale ani v lokálnom meradle. Trúfne si to niekto odhadnúť? A byť ešte aj optimista?

Život v demkracii nie je istotou, a už vôbec nie samozrejmosťou. O demokraciu sa treba starať; ak sa starať prestaneme, ak napríklad dáme dostatočnému počtu ľudí dôvod voliť niekoho nedemokratického, tak zanikne.

Otázka teda je nielen to, čo s Kotlebovými voličmi, ale aj niečo omnoho dôležitejšie: ako to vlastne chceme?

Zatiaľ sme ako v Zweigovom Svete včerajška, ako onen muž padajúci z mrakodrapu – zlo postupuje, my padáme. Stále sme si mysleli, že tu sa to už skončiť musí, nikdy sa neskončilo. Naopak, pád akceleruje a ak dopadneme, odnesieme si to všetci, nebudú víťazi, len porazení.

Situácia sa zhoršuje a žiadne reči o stabilnej vláde na tom nič nezmenia. Kotleba sa zrodil a nikto si to nevšimol, dostal sa do parlamentu a nikto ho nevidel; že sa tu budeme štyri roky čičíkať širokou koalíciou neznamená, že situácia sa zlepší. Prečo by sa, preboha, mala?

Karty sú rozdané zle, obávam sa, že dokonca horšie, ako si väčšina ľudí myslí. Ale lepšie už nebudú.

 

Teraz najčítanejšie