Blog
štvrtok

Vážny metal alebo Keď si epika navlečie plátovú zbroj

V rádiu sa pesničky striedajú ako burgery vo fast foode. Metal sa ale nikdy nepokladal ani v tomto ohľade za hlavný prúd. Predsalen, veľký kaliber treba poriadne nabiť, dobre zacieliť a vypáliť zdrvujúcu salvu, a to potrebuje svoj čas.

Zdroj: three-songs.com

Bežná popová, ale aj veľká časť mainstreamovej rockovej produkcie sa zvykne zmestiť do plochy 3 až 4 minút. Stačí chytľavý úvod, povedzme dve kratučké slohy, pred koncom nejaké to pomalšie premostenie a záver. Na zložitejšie „kudrlinky“ sa veľmi nehrá.

Keď som na metale začínal kapelami ako Nightwish, Iron Maiden, Children of Bodom, Stratovarius a podobne, aj 5 minút mi bolo dlho. Postupom času som sa dostával aj k čoraz epickejším podžánrom, mimo iné aj k prog metalu, kde aj 10 minút trvajúce opusy neboli už vôbec výnimkou.

Dám aj ruku do ohňa, že už pri samotnej predstave 15, 20, 25, alebo EŠTE viac minút strávených počúvaním jednej-jedinej pesničky sa vám otvárajú ústa a zívate. Udržať pozornosť na taký čas vám pripadá nemožné.

Môže to tak naozaj byť, ale iba ak je song zle skonštruovaný. Ak sa ho chytí skutočný majster, po jeho skončení si budete pripadať, ako keby ste vystúpili zo stroja času.

Pre účely tohto článku som si z nespočetných kvánt metalových songov vybral 10, ktoré pravidelne počúvam, plus 2 extra z kategórie extrém :)

Budete mi musieť odpustiť, ale Nightwish ma novú, skutočnú kráľovnú! :)

Nightwish – Ghost Love Score

Nepamätám si presne, ale asi moja prvá láska spomedzi epických songov. Dramatický úvod, dynamický priebeh, občasné pomalšie pasáže, a v závere cítite, že tu sa mistr Holopainen kvalitne učil z filmovej hudby, pretože pri vyvrcholení celej skladby som sa cítil ako v Pánovi Prsteňov.

Nemôžem zabudnúť ani na refrén, to sú čisté zimomriavky.

Keď sa spojí kvalitný symfonický metal s filmovými inšpiráciami a operou, vzniká niečo takéto. Takisto prechody medzi jednotlivými „časťami“ sú zvládnuté bravúrne. Čisté pohladenie pre dušu :)

V takejto podobe by si na nej zahúdol možno aj autor Novosvetskej :)

Rhapsody Of Fire – The Wizard‘s Last Rhymes

Zdravím Vás do záhrobia, pán Dvořák! Umelci sa zvyknú obracať v hrobe, keď niekto zbastardí ich krásny pôvodný výtvor. Nie však v tomto prípade.

Novosvetskú symfóniu istotne mnohí poznáte, najmä ak si zvyknete 1. januára zapnúť ČT.

Veľkosymfonici Rhapsody Of Fire z Talianska za svojich najslávnejších čias zobrali najkrajšie motívy z tejto nádhery, zmiešali ju so svojím nezameniteľným štýlom a fantasy motívmi pretekajúcimi cukrovou vatou a vytvorili stopáž, ktorá by sa úplne v pohode mohla hrať aj v budove opery. K súdržnosti celku ťažko niečo dodať, je to vystavané na symfónii, takže asi tak. Plus priam orgastické basgitarové sólo :)

Pustite si Odyssey, pohodlne sa usaďte, a predstavujte si Odysseovu cestu v znení tejto skladby, mmm :)

Symphony X – The Odyssey

Hneď takto si vystrelím tú najväčšiu bombu zo všetkých. Odyssey od Symphony X aj po mnohých rokoch považujem za „benchmark“ (akúsi pomyselnú latku, podľa ktorej hodnotím podobné veci, pozn.autora), ako by mal byť vystavaný dlhý song.

Už úvod vyvoláva dojem, ako keby ste sa nachádzali v novom filmovom spracovaní slávneho homérovského námetu.

Hernajs, keby si niekto dal tú námahu, do 24 minút tohto kolosu by vedel vytvoriť asi najepickejší hudobný videoklip alebo skrátka krátky film… ever.

Pieseň sa skladá zo siedmich „kratších“ celkov. Prechody medzi nimi sú tak geniálne zvládnuté, že sa to ťažko opisuje. Russell Allen exceluje, hltáte mu každé slovo a samotnému Odysseovi držíte palce, nech sa konečne dostane domov.

Pred záverečnou časťou Champion of Ithaca sa napätie hrotí, až dôjde k dychberúcemu uvoľneniu – Odysseus sa ocitá naspäť doma a tú radosť prežívate s ním.

Ako odznievajú posledné tóny, a možno aj utečie nejaká tá slzička, len nechápavo sedíte. A chcete si Odysseu pustiť znovu.

Nekonečný príbeh sa počas 14 minút môže schovať :)

Avantasia – The Seven Angels

Tak ako mnohé ďalšie, aj Seven Angels sa delí na viacero celkov. Umne prepojené a so správne nadávkovanými emóciami a tempom. Každý kúsok je niečím iný, a predsa jeden do druhého plynú bez problémov.

V strede sa na Vás vyvalí masívny chór, nasledovaný jedným z najkrajších gitarových sól, aké poznám, z ktorého cítite nádej. Neviem, prečo vo mne vyvoláva taký dojem, skrátka je to tak.

Druhá polovica sa pomaly rozbieha do muziky, za akú by sa nemuseli hanbiť ani majstri z Queenu alebo niektoré známe muzikály. Jeden zo životných výkonov Tobiasa Sammetta, či už ako speváka alebo skladateľa.

Pokoj sa rozlieva miestnosťou a pred očami Vám prebieha zázrak evolúcie, ktorého súčasťou ste aj Vy :)

Nightwish – The Greatest Show On Earth

Mnohí so mnou asi teraz nebudete súhlasiť. Veď Nightwish majú aj lepšie dlhé songy. Čiastočne áno. Beauty of the Beast, Poet and the Pendulum alebo hoci aj Song of Myself majú o niečo väčšiu dynamiku, vedia ľahšie uchvátiť.

Pri Greatest Show On Earth ale skvele zapadli do seba obe zložky – hudobná a textovo-tematická. Skladba nesie názov asi najznámejšieho diela od evolučného biológa (a presvedčeného ateistu) Richarda Dawkinsa. Celým albumom Endless Forms Most Beautiful (odkaz na Darwina, pozn.autora) sa vinie oslava života a evolúcie.

Práve tu sa to odzrkadľuje najviac. Song si pustíte, a po kúskoch Vás začne napĺňať pokoj. Predstavujete si ohromnosť prírody a jej podôb. Počas epických refrénov, kde to Floor Jansen a Marco Hietala naplno rozbalia, by ste najradšej vybehli na nejaký útes a z výšky obdivovali nádheru okolo.

Je možné, že na prvých pár počutí Vás veľmi neosloví, ale ako sa vraví v angličtine „it‘s a grower“ (voľne preložené – získava si Vás postupne).

Trocha metalu, štipka rocku, jemná džezová esencia, a tony virtuozity v krásne sa rozvíjajúcom prog metalovom epose o štyroch ročných obdobiach :)

Dream Theater – A Change Of Seasons

Titáni progresívnej scény vypúštajú v podstate na každom svojom albume dlhokánske eposy. Asi to majú v krvi, lebo hneď počuť, že to vedia a majú prax.

Aj v tomto prípade asi nepostačí jediný posluch. DT sa radi hrajú so všemožnými komplexnými vecami vo svojich songoch, preto Vás prvé počutie môže skôr zmiasť ako očariť.

Miestami pôsobí ako džezová improvizácia. Niet divu, mnohí prog metalisti majú džezové pozadie.

Nepôsobí tak súdržne ako niektoré iné v tomto článku, schopnosti členov kapely a umné stavanie atmosféry však tento jemný nedostatok spoľahlivo zatláčajú do úzadia.

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden tak fajnový gitarista, že dokázal potiahnuť celú kapelu :)

Domain – Shadowhall

Nikdy by som si nepomyslel, že old school power metal líznutý neoklasikou by dokázal pôsobiť tak súdržne na ploche 25 minút. Nemecká stálica Domain ma ale vyviedla z omylu.

Určite má časti, ale stále sa niečo deje, takže ani si nevšimnete a už je o 5 minút ďalej. Puf a je koniec, a ani neviete ako. Veľmi príjemná vec :)

Pozor na nočné počúvanie! Môže Vás natoľko strhnúť, že sa pridáte počas najbujarejších pasáží. Ak máte tolerantných susedov, len do toho :)

Blind Guardian – And Then There Was Silence

Keby sa Queen dali na operu, prípadne to rozbalili „na plné gule“, ale naozaj, tak by vzniklo toto. Poslucháč si nevydýchne ani na sekundu, ide naňho salva za salvou epicky epickej epickosti. Bombasticky podanej. Ozaj, spomenul som, že aj pompéznej?

Chýbajú len masky ako z antického divadla, a môže sa odohrať dráma Kasandrinho proroctva pred Trójskou vojnou.

V závere len vstávate a tlieskate, až zisťujete, že ste stále nevyšli z vlastného domu :) Nananananananaananananaanannaaaaaaa… nanaanananaanaaaaaaaa… naananaaaaaa \m/

Pripravte si vreckovky, toto je temný a smutný príbeh :')

Opeth – In Mist She Was Standing

Boli dvaja. Milenci, priatelia, manželia, ťažko povedať. Ona… odišla… na druhý breh. A On ostal sám. Snažil sa pretĺcť životom, ale nešlo to. A tak sa vybral k útesu, kde radi sedávali. Pomaly, ale rozhodne. Občas padajúci na kolená, tvár v rukách a potoky sĺz. Blíži sa k útesu. Reálny svet mizne, on vidí len jej ducha, ako ho volá. Ešte naposledy zreve od bolesti. Vtedy ho zalieva pokoj, a ešte ako jeho telo letí z útesu, duch opúšťa telo a objíma sa so svojou milou…

Podobný krátky „film“ si v mysli prehrávam, keď počúvam tento song. V istom bode Akerfeldt zreve z plných pľúc a nasleduje ho pokojná, melancholická akustická gitara, ktorá následne prechádza do niekoľkominútovej inštrumentálnej pasáže. A slzy tečú… ak si do tejto piesne premietnete seba a niekoho, koho máte radi/ľúbite/milujete, tak Vám garantujem, že budete potrebovať vreckovky, lebo si uvedomíte, ako veľa pre Vás znamená a ako by Vám vytrhlo srdce, keby sa im niečo stalo. Viem, smutná úvaha, ale aj preto má In Mist She Was Standing špeciálne miesto u mňa :)

Ešteže sa po tomto excese DeMaio poučil a svoje epické mas... songy už radšej v budúcnosti kúskoval :)

Manowar – Achilles, Agony And Ecstasy In Eight Parts

Dámi a páni, tak presne takto sa to nerobí :D

Ukážkový prípad, kde jednotlivé časti sú super samy osebe, ale prechody sú tu v podstate neexistujúce. Skrátka 8 songov mrsknutých dokopy do jednej stopy. Počúvať sa to rozhodne dá, veď Manowar na albume Triumph Of Steel predvádzajú asi najlepšie výkony kariéry, ale v pokoji sa to mohlo hodiť na CD ako 8 skladieb :)

Extra:

Odporúčam počúvať cez deň, v noci by ste mohli zle zaspať :)

Devil Doll

Akokoľvek ste niektorí možno vzdelaní v metale a rocku, Devil Doll Vás prekvapí. Na jeho čele je šialený génius Mr. Doctor alias Mario Pancera, prezývaný aj Muž tisícich hlasov. Nielen skladateľsky, ale aj spevácky je ojedinelým zjavom a jeho nick nie je vôbec prehnaný. Z operných a muzikálových polôh skáče do škrekotu a potom zas do sprachengesangu (niečo medzi spevom a hovorenou rečou/recitáciou, tento štýl preslávila Marlene Dietrichová, v metale ho použili už asi len Bal-Sagoth vo svojráznej úprave, pozn.autora), a tak ďalej.

Skoro každý album tvorí jedna dlhokánska skladba, občas rozsekaná na viacero stôp. Ťažko to opísať, treba počuť. Garantujem Vám, že niečo podobné ste istotne ešte nepočuli :)

Jeden z najlepších albumov v rocku/metale, o ktorom ste možno nikdy nepočuli. Mali by ste to ihneď napraviť :)

Ayreon – The Human Equation

Áno, koncepčný dvojalbum by sa teoreticky nemal rátať medzi dlhé kompozície. Ibaže tento konkrétny drží pohromade tak skvele, že až na jednu výnimku (pesnička Day 11 – Love) tvorí súdržný celok.

Muž z nejasných príčin havaruje na úplne rovnej a prázdnej ceste do stromu. V nemocnici s ním sú ešte jeho žena a najlepší kamarát. V jeho hlave (a občas aj v realite) sa odohráva pôsobivý dialóg jeho vnútorného hlasu so stelesnenými emóciami. Premieta si svoj život, ako sa stal, čím je. Najprv chce zomrieť, po istom čase si ale uvedomuje, kde je koreň jeho problémov a prisahá si, že keď sa prebudí, bude lepším človekom.

Klenot, ktorý pohladí na duši aj nemetalistov :)

Metal nemusia byť len úderné a ťažkotonážne melódie, ktoré Vám rozvibrujú každý centimeter tela. Mnohé kapely dokážu vyprodukovať zložité kompozície schopné preniknúť až do srdca a duše. Nielen opera, muzikál či divadlo sú „vážne“.

Aj metal dokáže rozraziť dvere do nekonečného sveta fantázie. Pri vstupe drak zadarmo! \m/


Zdroj: Valhalla.sk

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|