Blog
utorok

Vďačnosť je úplne zadarmo a predsa jedna z najdrahších

Poznáš to, chodíš do práce a fakt ťa to prestáva baviť. Myslíš si, že už to nie je to správne a začínaš pochybovať. No napriek tomu dávaš do toho všetko a zrazu príde niekto, kto si to všimne a ocení to.

Takto sme raz si boli s kamarátom Freďom sadnúť na pivko a keďže debata bola po dlhom čase na vysokej úrovni,  ostali sme až do záverečnej. Otočili sme pár kôl a čašníčka vždy ochotne sa spýtala a ochotne priniesla ďalšie. Ani raz sme nepocítili z jej strany výčitku koľko tam sedíme alebo poznámku, že by sme už mohli odísť skôr, aby mohla zavrieť a ísť si odpočinúť domov. Vždy prišla a ešte na konci, keď sme platili sa usmievala (nevieme či to bolo zo zdvorilosti ale to sme neriešili). Poďakovali sme sa za jej obsluhu a ona povedala, že je to jej práca, že nie je za čo. Túto vetu sme jej vyvrátili nasledovnými argumentami: "vy pracujete (áno, za to máte peniaze) a my sa zabávame. Vy pracujete v čase, kedy my už si to nevieme predstaviť a nechceme si ten čas zaberať prácou. Vy aj napriek tomu, že si nemôžete nastaviť režim, neviete si dopredu naplánovať výlety s priateľmi a usmievate sa na nás. Vy čo si vypočujete rôzne urážky od opitých zákazníkov, ktorí si sadnú k pivu na to, aby ponadávali na život a Vás berú niekedy ako svoju slúžku. Práve za to ďakujeme, že ste sa postarali, aby náš večerný rozhovor bol doplnený mokom, na ktorý sme mali chuť. A vždy keď ste prišli, tak to bolo milé a na úrovni." Čašníčka bola očividne potešená a s ešte lepšou náladou odchádzala od nášho stola (samozrejme nechali sme aj dýško, no nie asi v takej výške, že by si mohla dovoliť teraz pracovať menej). Odchádzali sme z podniku a v tom sa k nám otočil típek od vedľajšieho stola, ktorý zas poďakoval nám. Sám pracoval ako barman v inom podniku a povedal, že takáto vďaka je viac ako keby dáme desať eurové dýško. Samozrejme aj to vždy poteší, no peniaze človek minie ale ten pocit ocenenia ostáva.

Premýšľali sme spoločne nad týmto večerom už veľa razy a vždy sa zamyslíme nad našou ľudskou hlúposťou. Nad tým, ako prídeme do podniku a hneď je na stole skôr nervozita ako nápoj. Ako sa bez námahy dokážeme najesť a bez poďakovania odchádzame alebo ešte máme plno výčitiek na to, či ono. Ako dokážeme byť nevďační, lebo to či ono nie je podľa našich predstáv. Keď nám priateľ pripraví jedlo a nepodarí sa mu, ešte ho skritizujeme a povieme ako má variť lepšie. Namiesto vďaky, že investoval svoj čas a peniaze do nášho jedla. Ako dokážeme službu šoféra v autobuse brať ako samozrejmosť, veď za to má zaplatené. Ako málo sme vďační svojim rodičom za to, čo do nás za celý život investovali.

Pôsobím ako učiteľ a vychovávateľ v základnej škole a všetci vieme, že práve v tejto oblasti nie je toľko peňazí, aby si človek vždy mohol po práci vyložiť nohy na stôl a povedať si dnes už nemusím nič. Samozrejme aj ja mám svoje bočné projekty popri výchove našich malých drobcov. Ale práve v teréne medzi deťmi som sa naučil to, že VĎAČNOSŤ je jedna z najdôležitejších a motivačných prvkov. Vždy keď som v škole a dávam do svojej práce maximum (tvorím zaujímavé hry a aktivity, cvičenia na hodiny, aby rozvíjali dieťa komplexne, ...), sa mi to vráti. Ani raz som zatiaľ neodchádzal domov bez toho, aby som dostal pozitívnu spätnú väzbu na to, že sa deťom venujem. Ich feedback ako hovoríme v zážitkovej pedagogike je vždy aktuálny. Pán učiteľ, Vy ste cool alebo rozbehnutie sa cez celú školu za vami, aby spolu strávili čo najviac času, či naučenie rodičov, že pre deti sa ide tesne pred záverečnou, lebo aj tak ešte prosia, aby chvíľku mohli ostať.

Sú to síce drobnosti, ktoré veľmi potešia a motivujú ma pokračovať ďalej - tvoriť a zamýšľať sa, čo a ako spravíme nabudúce, aby to bola sranda, aby náš spoločne strávený čas mal zmysel a posunul nás (aj mňa no najmä deti) niekde ďalej. Pravda je, že za to si nákup nekúpim, že mi za to neschvália hypotéku či inú pôžičku, že si to nenatankujem do auta, aby som sa presunul napríklad domov. Musím sa obracať a po práci vymýšľať niečo ďalšie na privyrobenie si - ale pozrime sa tiež z iného uhla. Veď tu môžem využiť svoje silné stránky na vytvorenie bočného príjmu z oblasti, v ktorej som doma, o ktorú sa zaujímam. Aktuálne pracujem na piatich veciach a v každej tvorím prostredie vďačnosti za dôležité veci, no najmä za samozrejmosti. Paradox je, že ani jeden z týchto "životných projektov" ma neničí ale tvorí môj svet. Krôčik po krôčiku sa skladá svet, v ktorom ľudia spolupracujú, v ktorom namiesto zazerania na druhých je ochota spoznať toho druhého a vytvoriť vzťah. Tankujem tak svoju psychickú nádrž - je skvelý pocit ráno vstať a povedať si teším sa na tento deň, čo všetko dnes zažijem.

Čo keby sme sa všetci začali snažiť o to, aby sa každému chodilo do práce s radosťou? Naša slovná spätná väzba pre čašníčku nestála ani cent, nestála nás ani žiadnu energiu bo sa nám energia späť vrátila obohatená o jej radosť. Čo keby sme dokázali celý deň si všímať aj drobné prejavy lásky od našich priateľov a oceniť ich? Boli by sme trápni, lebo riešime drobnosti? Čo keby sme ocenili každý deň niekoho za jeho pozornosť?

Ako zamestnávateľ som pri vyplácaní ľudí,  ďakoval za ich prácu a prístup k spoločnej veci Ako zamestnanec som vždy poďakoval za výplatu, ktorú som dostal. Slová ako neďakuj, odrobil si si to, pre mňa neboli dostatočnými. Nikdy nevieme komu môžeme zlepšiť deň a spraviť z jeho zamestnania prácu snov práve našim prístupom. Ako to však bude ďalej záleží na každom jednom z nás - deti ma však naučili oceniť a poďakovať hneď a vždy to myslieť úprimne. Nevzťahujme to len na prácu, práve v rodine máme super možnosť začať. Kto si zaslúži našu vďačnosť najviac ak nie práve naši najbližší?

VÝZVA 1: Skúsme začať už dnes po prečítaní BLOGU - začnime zľahka jedno ocenenie pre niekoho už dnes. Zajtra dajme dve, pozajtra tri (určite nepokračujme s týmto narastaním každý deň, bo o pár rokov iné slovo ako ďakujem nebudeme vedieť povedať). Udomácnime si vďačnosť a vytvárajme pozitívno v našich vzťahoch. O chvíľku nebudeme potrebovať si počítať koľko ľudí oceňujeme, bo to budeme robiť spontánne a skutočne s radosťou.

VÝZVA 2: Poďakuj aj sám sebe za to kde si, čo si dokázal a koľko si toho pre druhých spravil.  Ak si vravíš, že si nič nespravil a nemáš si za čo poďakovať? Tak je najvyšší čas to zmeniť. Nikdy nie je neskoro začať. Držím palce a prajem pekný čas. :)

ĎAKUJEM, ŽE SI ČÍTAL TENTO BLOG, VERÍM, ŽE TO NEBOLA STRATA ČASU A UŽIJEŠ SI NÁDHERNÝ DEŇ

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Učiteľ a vychovávateľ na základnej škole, zakladateľ občianskeho združenia Cakumprásk. Snažím sa prinášať to, čo som sa mohol vďaka svojej práce dozvedieť od detí - najinšpiratívnejších malých ľudkov na svete. Šíriteľ pojmu Naivná pedagogika (učiť sa byť lepším človekom od detí)

Blogy

|