Denník N

Vedecky dokázané – Láska lieči

„Koľko má tá vaša malá?“, pýta sa mamička s kočíkom odparkovaným hneď pri tom mojom. Sedeli sme pri pieskovisku, sledovali deti a snažili sa o spoločenskú konverzáciu.
„Šesť mesiacov“, odpovedám.
„Šesť mesiacov? A to iba takto leží?“

Zaostáva. Po mentálnej aj fyzickej stránke. Veľa plače, veľa zvracia, v noci nespí. Takýmito informáciami nás vybavili, keď sme si malú odvážali z detského domova. Napriek tomu nás upútala svojím záujmom o okolitý svet. Sledovala každý pohyb ľudí v miestnosti, každého, kto sa ujal slova. Nemuseli sme byť psychológovia, aby sme mohli tušiť, že v tom nehybnom telíčku je zakliata energia a chuť žiť a tešiť sa. Chystali sme sa ju odkliať. Priniesli sme si teda domov dieťa s nejasnými prognózami. Tonusová porucha, psychomotorické zaostávanie, nediagnostikované zvracanie a plačlivosť.

Jeden prípad so šťastným koncom
Príčinu plačlivosti sme zistili takmer okamžite, keď sme ju po prvýkrát prebaľovali. Boli to obrovské a hlboké zapareniny až do najhlbších vrstiev kože. Rany sme pravidelne vyplachovali dezinfekčným roztokom a držali v suchu. Tie sa začali hojiť a dieťa už nemalo žiaden dôvod plakať od bolesti. Zvracať sme ju videli prvý a poslednýkrát v detskom domove, keď nám ju počas návštevy dovolili nakŕmiť. Sestrička doniesla dojčenskú fľašku s odstrihnutým koncom cumľa, čím vznikla diera veľkosti malíčka. Dieťaťu som vložila fľašku do úst a za neuveriteľných pár sekúnd sa v nej stratil celý obsah fľašky. Po štvorhodinovej hladovke jej zrejme vytrávilo. No a keďže sa tak rýchlo nahltala, zakrátko polovicu mrkvovej kaše vyvrátila. Potom s poloprázdnym žalúdkom čakala ďalšie štyri hodiny, aby sa opäť hltavo najedla a polovicu obsahu fľaše vyvrátila. Doma dostávala papať, keď si pýtala. Nie revom. Nespokojne sa zavrtela, stratila dobrú náladu, veď my mamy to spoznáme. Odvtedy nikdy nezvracala. Ďalším problémom bolo mentálne zaostávanie. No ako posúdiť mentálne schopnosti bábätka, ktoré nemá dôvod zaujímať sa o svet, v ktorom existuje. Tvorili ho totiž mreže postieľky. Vzdala to. Nepokúšala sa o kontakt. Tušila, že dostane iba toľko, koľko musí a nič jej nepomôže. Tak len ležala a pozerala do bieleho stropu. Videli sme údes a hrôzu v jej očiach, keď s nami bola prvýkrát na prechádzke. Ten strop je modrý! A niečo mi strašne silno svieti do očí. Hrozný hluk, štekal pes, prešlo auto. Každý podnet spôsobil trhnutie a úľak. Zaostávanie v oblasti psychomotorického vývoja bolo najbadateľnejšie. Polročné dieťa sa má vedieť pretočiť z chrbátika na bruško a aj naopak, má vedieť sedieť, v sede sa načahovať za hračkami, uchopovať predmety. Naša dcéra nevedela zodvihnúť hlavu ani v polohe na brušku. Bola ako handrová bábika. Aj pestovať ju bol problém. Ak vezmete na ruky zdravé dieťa, automaticky sa zakvačí kolienkami o vaše boky, a tak s vami pri nosení trochu spolupracuje. No skúste popestovať dieťa, ktoré sa nikdy nenosilo na rukách. Nožičky aj ručičky jej voľne viseli pozdĺž tela a šmýkala sa po nás ako malé háďa.

Po dvoch mesiacoch v rodine sme boli na neurologickom vyšetrení. Lekárka neveriaco krútila hlavou nad správou z detského domova. Pretože podľa vyjadrenia v správe dieťa spĺňa všetky normy, je v úplnom poriadku. Do karty napísala – sociálna deprivácia korigovaná v domácom prostredí. Korekcia nemala podobu cvičenia ani permanentnej pozornosti. Jednoducho bola doma. Týždeň pred svojimi prvými narodeninami sa ku mne rozbehla naprieč detskou izbou. Veľmi sa chichúňala a tešila. Ja som plakala. Dnes je z nej školáčka. Učí sa dobre, rada hrá futbal, chodí na hudobnú a prispieva do školského časopisu. Je to šťastné, komunikatívne a zdravé dieťa. Otázkou zostáva, čo by sa stalo, ak by v ústavnom zariadení strávila ďalšie mesiace, či nebodaj roky, ako sa to stáva mnohým iným – menej šťastným – deťom.

Utrpenie detí v ústavných zariadeniach
V detských domovoch je v súčasnosti viac než 5 000 detí. Spolu s tými v ostatných ústavných zariadeniach je ich okolo 7 000. Sirotám a opusteným deťom spoločnosť v novovekých dejinách poskytovala starostlivosť, ktorou im aspoň čiastočne nahrádzala základné potreby. Dobročinnosť jednotlivcov a svetských či cirkevných inštitúcií bola zacielená na prosté prežitie dieťaťa, ktoré sa ocitlo bez pomoci. Napriek tomu bola dojčenská úmrtnosť v týchto ústavoch alarmujúca. Napríklad v rokoch 1857 – 1863 uvádzal primár pražského sirotinca úmrtnosť dojčiat do jedného roku 80 až 100 %. Pokrokom v oblasti medicíny a hygieny sa podarilo významne znížiť detskú úmrtnosť, no odkrytý bol ďalší závažný problém. V ústavných zariadeniach je mnoho detí, ktoré trpia vážnymi formami psychickej deprivácie. Príčiny sú jednoznačné. Napriek uspokojovaniu základných telesných potrieb trpí dieťa nedostatkom individuálnej starostlivosti, pozornosti, nedostatkom podnetov a najmä nemožnosťou nadviazať trvalý citový vzťah k materskej osobe. Jeho psychické potreby sú dlhodobo nenaplnené. „Z iného hľadiska by sme mohli hovoriť o sekundárnom zanedbávaní, keď systém starostlivosti určený na ochranu jedinca v konečnom dôsledku druhotne poškodzuje jeho psychický vývoj.“ (Langmeier, Krejčířová; 2007)

Vzhľadom na charakter ústavnej starostlivosti sa základné psychické potreby dieťaťa dajú napĺňať iba obmedzenou mierou alebo vôbec. V detskom domove je dieťa umiestnené v skupine šiestich až ôsmich rovesníkov. O napĺňanie jeho potrieb sa stará niekoľko vychovávateľov, ktorí sa v pravidelných intervaloch striedajú. Režim dňa je pevne stanovený. Počas pracovnej smeny sa vychovávateľ v predpísanom čase venuje hlavne základným životným potrebám všetkých detí a keďže aj táto činnosť je časovo náročná, na podnetovú a kognitívnu stimuláciu nie je dostatok priestoru. Oveľa závažnejším deficitom je však chýbajúca emočná väzba. Najkritickejším obdobím života je z tohto pohľadu obdobie medzi prvým a tretím rokom dieťaťa, keď je bezbranné a závislé od iných. Deficit lásky sa v tomto období spája aj s pocitom existenciálneho ohrozenia (nemajú ma radi – prestanú sa o mňa starať – umriem). Láska teda saturuje potreby bezpečia a istoty (majú ma radi – naplnia moje potreby). Ak je dieťa v tomto útlom veku ochudobnené o pocit istoty a bezpečia, nedokáže naplno rozvinúť ani iné svoje danosti, pretože väčšinu času sa zaoberá neistotou prichádzajúcich situácií, s ktorými sa musí vysporiadať samo.

Za príčinu psychickej deprivácie detí v ústavných zariadeniach teda môžeme považovať nedostatok pozornosti a nemožnosť nadviazať dôverný emočný vzťah s jednou či viacerými osobami. Táto potreba závislosti od milovanej osoby zabezpečuje dieťaťu základný pocit istoty a lásky. Jeho absencia sa prejavuje v mnohých vývinových ukazovateľoch. Priekopnícke štúdie v oblasti psychickej deprivácie uvádzali, že deti, ktoré trpeli ochudobnením o významné podnety – a obzvlášť citové – sú všetky postihnuté a ich postihnutie má jednotný ráz. Výskum Langmeiera a Matějčeka zameraný na jednotlivé vývojové zložky u detí v detských domovoch ukázal, že: „… oneskorenie motorického vývoja nie je ešte závažné, ale oneskorenie intelektuálnych schopností je už povážlivé a oneskorenie v sociálnom správaní a vo vývoji reči klesá na úroveň, ktorú by bolo inak nutné hodnotiť ako hranicu debility.“ (Langmeier, Matějček; 1974*)

Psychická deprivácia detí, ktoré celý svoj život strávili v ústavných zariadeniach spôsobuje neraz ich sociálne zlyhanie v neskoršom živote. Formou unikátneho katamnestického výskumu sa profesori Langmeier a Matějček vrátili k sledovaným deťom v čase, keď mali približne 40 rokov. Tieto osoby boli testované dotazníkom a individuálnym rozhovorom. Zistilo sa, že v bežných ukazovateľoch sociálnej adaptácie sa výskumná skupina odchyľuje nepriaznivým smerom. Najdôležitejšie kritériá boli sociálna adaptácia a schopnosť sociálnej komunikácie.vztah

Z celkového počtu sledovaných osôb dosiahlo prijateľné spoločenské uplatnenie iba 46 %. Podskupina slobodných a rozvedených vykazovala nepriaznivé charakteristiky poukazujúce na zlyhávanie v medziľudských vzťahoch. Nemajú partnerov, priateľov, nie sú schopní označiť človeka, ktorého majú najradšej, nie sú schopní citovej odozvy, nevedia kompenzovať nedostatky spôsobené depriváciou.

Z toho vyplýva, že psychická deprivácia v detstve nie je len súborom symptómov prejavujúcich sa u dieťaťa v neprirodzenom prostredí. Je to hlboký zásah do jeho osobnostnej integrity, s ktorou sa musí vyrovnávať po celý život. Zásadným spôsobom predurčuje jeho ďalší rozvoj a jeho smerovanie, ovplyvňuje jeho možnosti a schopnosti viesť plnohodnotný a spokojný život.

Prevencia a korekcia – čo môže urobiť pediater
Pre malé dieťa je teda škodlivé až nebezpečné zotrvávať v neosobnom prostredí, bez psychickej istoty, ktorú vytvára pripútanie sa k materskej osobe. Tieto deti sa z rôznych dôvodov stali klientmi ústavných zariadení. To však neznamená, že sa v ich situácii nedá psychickej deprivácii a jej následkom účinne predchádzať.

Bohužiaľ, táto problematika nie je v centre pozornosti. Už niekoľko rokov existuje pre deti, ktoré sa nepodarí umiestniť v náhradnej rodine inštitút profesionálneho rodičovstva. Profesionálny rodič je zamestnanec detského domova, ktorý sa o dieťa stará vo svojom domácom prostredí. Takáto starostlivosť zohľadňuje individuálne potreby dieťaťa, umožňuje mu nadväzovať pevné sociálne väzby, na základe ktorých dieťa prospieva vo vývoji. Profesionálny rodič je však mnohokrát nechaný napospas vážnym problémom bez pomoci a podpory, ktorú potrebuje. V sieti jeho podpory by mohol mať významné miesto aj lekár, ktorý prichádza s dieťaťom do kontaktu. Predpokladom je, že bude vnímať špecifiká takéhoto dieťaťa a jeho nepriaznivý štart do života.

V systéme však zlyháva aj dôslednosť umiestňovania detí do profesionálnych rodín, keď sú zámerne vynechávané súrodenecké skupiny. Čo je horšie, do profesionálnych rodín nie sú umiestňované ani deti so zdravotnými problémami či postihnutím, ktoré potrebujú individuálnu starostlivosť a pokojné zázemie snáď ešte viac. Je v moci pediatra, ktorý vidí príznaky psychickej deprivácie u dieťaťa, odporúčať detskému domovu a sociálno-právnej ochrane detí, aby bolo dieťa čo najskôr umiestnené do rodinného prostredia.

Odborníci pomáhajúcich profesií by mali v prvom rade dôsledne a na všetkých fórach volať po tom, aby zastaranú ústavnú starostlivosť nahradila rodinná starostlivosť o deti. Pretože hlavne oni vo svojej praxi vidia dôsledky inštitucionálnej výchovy. Je prílišným zjednodušením zvaľovať všetky poškodenia týchto detí na genetické a prenatálne predispozície. Výskumy totiž ukázali, že forma starostlivosti môže byť tou dôležitou zložkou, ktorá problémy prehĺbi až do krajnosti a zmarí šance dieťaťa na kvalitný život. Na druhej strane môže byť aj zásadnou zložkou, ktorá má napriek počiatočným hmlistým perspektívam veľký potenciál prispieť k šťastnému a plnohodnotnému životu človeka.
Je to aj v našich rukách.

Článok bol uverejnený v decembrovom vydaní odborného medicínskeho časopisu inVitro pod názvom Psychická deprivácia detí v ústavných zariadeniach.

Teraz najčítanejšie