Veľa či málo?

Potrebuje zabiť čas, ešte jej zostávajú tri hodiny. Hm, tri hodiny dnes naozaj neohraničujú veľký časový úsek, ale málo a veľa je relatívne. Keby bola doma, nevedela by, čo spraviť skôr a tri hodiny by pre ňu boli nesmierne málo.

Lenže ona sa túla len tak bez cieľa, inak povedané, ani nevie kam ísť. Kráča ulicou s rukami vo vreckách a po očku sleduje ostatných. Všetci sú až nezvyklo zababušení, na septembrový dátum skutočne priveľmi. Tohtoročný september je nepríjemným prekvapením asi pre všetkých milovníkov pekného počasia, ani sa netreba baviť o teplotách. Každý deň je ako ten predošlý, silný dážď, nepríjemný vietor a zima, podobajú sa ako vajce vajcu.

Zíde po schodoch, zabočí úzkym chodníčkom popri stromoch presne k hlavnému vchodu. Vojde, vnútri je príjemne, rozopne si bundu i sveter a rozhliadne sa okolo seba. Veľká modrá šípka ukazuje hore schodami, väčšina literatúry, ktorá ju zaujíma sa nachádza práve tam. Podíde k dreveným schodíkom a vybehne hore, v druhej polovici k nej začnú doliehať hlasy. Sú stále hlasnejšie, všimne si tabuľu, ktorá niečo oznamuje, možno práve dnešnú akciu. Čítať sa jej to nechce, bez okuliarov toho aj tak veľa nevidí.

Na pódiu je rušno, pred ním je v hustých radoch naukladaných niekoľko stoličiek. Všade plno ľudí, miešajú sa starší s mladými, nájde sa aj celkom početná skupina matiek s malými deťmi. Okrem nich je tu niekoľko predavačiek v modrých tričkách, len tak tu postávajú a tvária sa, že čosi vykonávajú. Opak je pravdou, ich hlavy sú otočené presne k pódiu, pracovné aktivity dostali košom. „Koho dnes pozvali?“ smeruje Iveta svoju otázku k moletnej žene s červeňou v tvári. Spočiatku sa zdá, že jej neodpovie, napokon sa však dočká. „Nejaký imunológ, ale, meno vám nepoviem,“ odpovie dotyčná a viac sa o ňu nezaujíma.

Prederie sa cez zástup ľudí, potrebuje byť bližšie, aby aspoň niečo videla. Strčí sa do malej medzery, tak aby ostatným nezavadzala vo výhľade. Za nízkym stolom sedí chlap v elegantnom obleku, vlasy šedivé, vyčesané dohora. Ešte viac ju však upúta jeho brada, mohutná a šedivá, rovnako ako vlasy. Toho som už niekde videla, húta Iveta a počúva prúd jeho súvislej reči. Trefa, stretla sa s ním pri dcérinom pobyte v nemocnici, bol strašne zvláštny, pre ňu až moc prívetivý. Aj tu sa popri reči tak zvláštne usmieva, akosi nahlúplo.

Kabelka prehodená cez plece zavibruje, rýchlo vytiahne mobil. „Kde si, mami?“ preveruje situáciu dcéra. „Už si hotová?“ „Jasné, čakám na teba.“ Iveta vráti naspäť telefón, pootočí sa a hľadá vhodnú únikovú cestičku, ani by neverila, že jej tie dnešné tri hodiny tak rýchlo ubehnú.