Veľká láska, veľké veci

Pred niekoľkými rokmi som kdesi povedala, že Balla je jediný v tejto krajine, kto vie písať, Balla jediný má štýl. Stále si to myslím. Ak vynecháme žijúcich klasikov, je to bez debát. A nejde iba o ten štýl, ale aj o to, že nám naozaj niečo zmysluplné hovorí.

Pohľad do tiráže mi prezradil, že o korektúry Veľkej lásky sa postaral Rudolf Hladík. Neznepokojilo ma to, verím, že Balla sa bez korektorov zaobíde, prípadne že nedopustí, aby mu tam chyby zanášali. A čo je zvláštne – tým, že sa Rudolf Hladík ocitol v Ballovej tiráži, ako keby sa v mojich očiach trochu rehabilitoval. Nie že by mi menej prekážal, iba na ňom uľpelo trochu trblietavého.

Keby išlo o formálne veci, zo začiatku ma prekvapilo niekoľko dlhších viet, ktoré mi pripadali dlhé trochu nasilu. Dlhé byť mali, bodka neprichádzala do úvahy, ale súvetia sa nedajú reťaziť donekonečna, uuuuuž mi to prichodilo trochu ako kŕč. Keď hovorím niekoľko, možno tam boli tri? Možno tak.

Zišlo mi na um, že sa to stáva – keď začneme písať a ešte sa nám celkom neusadil tón, ešte sme si ho presne nenašli, nerozhodli – ale to sa stáva nám, nie Ballovi. Neviem, uvidím, čo mi napovie druhé čítanie.

V každom prípade, ak si odmyslíme tieto pre mňa nejasné a naostatok tak či tak drobné momenty v úvode, Balla tu zasa raz predvádza dokonalú prácu, všetko je to presne odmerané, nič netrčí, nič neruší, každé slovo na svojom mieste, a tie slová starostlivo vyberá, sem-tam hodí niečo expresívnejšie, zasadí vulgarizmus, načrie do slovnej zásoby klasikov, ale je za tým úvaha, je to vydreté, som spoko, je mi juch, juch, zasa po sto rokoch do skoku.

Andrič sa pozoroval v zrkadle nad pultom a zazdalo sa mu, že nevidí seba, ale Panzu. Vedel, že Panza je totálne ponížený človek, ale na tejto poníženosti nie je nič zlé, lebo Panzu poníženosť neponižuje, poníženosť je štít, za ktorým je najlepšie schovaný. Má za poníženosťou malú izbu, kde sú na kôpkach poukladané jeho osobné veci, vrátane holiacich potrieb.

Ak ste od úvodných článkov premýšľali, čo je to funkčné opakovanie, tak toto. Balla ho používa celkom často, dopomáha si tým k peknému rytmu a neraz tým vytvorí humorný efekt.

Mám zo seba pocit nedostatočnosti zoči-voči takejto literatúre. Ale nejako to už napíšem.

Pri varení a pečení, ak mi Litera ani Devín neponúknu atraktívnejší program, často počúvam z archívu Českého rozhlasu reláciu Knihy, na které vám nezbyl čas. Čítajú sa tu ukážky zo starých i nových publikovaných prác poväčšine známych, zavše vyslovene kultových sociológov, psychológov a filozofov, neraz radikálne a kontroverzné myšlienky, ktoré pán Mejstřík, autor a moderátor relácie, komentuje, ale spravidla kriticky nehodnotí. (To prenecháva poslucháčom.)

Niektoré časti počúvam stále dokola. Aj preto, lebo hrnce a metličky trieskajú a človeku môže všeličo utiecť, no najmä pretože sú také prínosné a prekvapivé – nezriedka mi nad hrncami a metličkami vykĺzne veľké „Ach!“.

Začítaná do Veľkej lásky som si uvedomila, že sa mi v hlave vynárajú niektoré tieto diela a myšlienky. Všetko to tam u Ballu je, sociológia, psychológia aj filozofia, ale živé, nesú to postavy, žblnká to z riadkov, (zaspáva to v bodkách? to mi zrazu napadlo, wtf). A to je super. Chomského, Nozicka či Huntingtona ako bežný človek totiž čítať nebudete, kúpiť si ich možno kúpite, vystaviť vystavíte, ale čítať nie, zato Ballu trebárs áno. A trebárs to prečítate úplne prosto ako malé dejiny jedného vzťahu a tie veľké veci si vôbec nevšimnete – a aj to je v poriadku.
Ale bola by to škoda.
Aha, trebárs:

„Hovoríte, že vami manipulujú, ale v skutočnosti si iba strašne želáte, aby vami manipulovali. Bojíte sa prázdnoty, do ktorej sa prepadáte, keď si uvedomíte, že nad vami nikoho niet. Ako zúfalo si želáme, aby nad nami niekto bol! Aby sa ukázalo, že celý ateizmus je humbug! Strach a bludy kŕčovito vydávame za cnosť, za prejav pokory a úcty k tradíciám, za pravé poznanie. Boh, Bach, luteránstvo, katolicizmus, hodnoty, láry-fáry!“

A záver navyše taký gombrowiczovsky rozšafný.
A takéto niečo hneď na druhej strane.
Vôbec – už prvé dve strany Veľkej lásky sú pre slovenskú literatúru hodnotnejšie než celý nový Balko s novou Kepplovou a novou Kompaníkovou dokopy.
Silné slová?
Fakt nie. Prečítajte si to. Hovorím si, každý rozvíja či variuje svoju tému, samozrejme, to je relevantné. Kepplová, predstaviteľka takzvanej nomádskej literatúry (som proti existencii tohto označenia celou svojou bytosťou, ale nebudem to riešiť), si všíma človeka vyrovnávajúceho sa so životom v zahraničí a potom jeho pokusy po návrate si opäť nájsť miesto medzi svojimi. Dobre. Kompaníková veľmi poetickým jazykom reflektuje neúplnú rodinu, pocity odcudzenia a samoty. Aj to dobre.
Ale čo robí Balla?
Balla je vo svojej Veľkej láske omnoho, omnoho komplexnejší a univerzálnejší. Nachádzam sa v Andričovi, v Laure aj v Panzovi. Vidím svoju dobu v najtypickejších črtách, rozoznávam problematické aj paradoxné, autor mi to všetko veľmi vecne ukazuje, ale nič mi nenúti, nepodsúva mi, čo si o tom mám myslieť. Často hovorí zásadné veci skoro nenápadne – pretože znamená, vytvára nielen slovom, ale aj postavou alebo situáciou. U Ballu situácia nikdy nie je dekoratívna, nikdy to nie je len taká historka, prejdite si tých 141 strán, ani jedna nie je zbytočná. Nehovorím, že toto je jediný správny prístup, nič nie je jediný správny prístup, a navyše v próze všeobecne je ťažko povedať, že je niečo vyslovene vata. V každom prípade Balla vatu nemá. Čítajte ho pozorne.

Vytvárať, to je nanič vyjadrené, a sloveso znamenať v hentom význame, o ktorý sa tu ja snažím, zrejme neexistuje. Ale keby existovalo, presne sedí. Vo Veľkej láske všetko znamená. Všetko. Balla to oholil. Vybrúsil. Pritom vybrúsil stále celkom bohato – štýl to nie je strohý, nie je úsečný. Rešpekt, man. Autorov máme kopu – Balla je spisovateľ.

Aby som neprechválila, trebárs tie tri holandské strany v závere sa mi nepáčili. Nemám žiadny objektívny argument, prosto to nie je moja šálka kávy, a následný rozhovor Andriča s Laurinou kamarátkou by som tam tiež radšej nevidela.

Keď už som subjektívna, vyznám sa zo svojej radosti, že som vo Veľkej láske natrafila na Chrobáka, Kamarát Jašek na mňa vyskočil – Drak je Drak, jasná vec, ale Kamarát Jašek za ním v ničom nezaostáva. Chrchliak, fuj.

Keď sme pri spomienkach na peknú slovenskú literatúru, všimnime si, že v spôsobe, akým rozprávač reflektuje vzťah Andriča a Laury, je čosi slobodovského. Vybavoval sa mi najmä Stratený raj, Jano Biely na pobyte v protialkoholickej liečebni, snúbenica prichádza na návštevu, vyberú sa na prechádzku. Pre Jana Bieleho je žena tiež akoby jednoduchá a nepochopiteľná zároveň. Tiež ho všeličo otravuje, aj si je vedomý toho, že obaja majú svoje roky, a tak trochu robia z núdze kompromis. Ale nejde zas tak o tieto faktické podobnosti, skôr o toho trochu mrzutého a vlastne dosť svojrázneho rozprávača, naozaj, Sloboda.

Sloboda je mi drahý.

Sloboda v jednej svojej eseji píše čosi v tom zmysle, že koniec románu je vždy neprirodzený; koniec v živote prakticky nie je, a tak to v próze treba nejako zaonačiť – parafrázujem – spomenula som si na to v tom závere Veľkej lásky, je to na zamyslenie.

Bez kontextu ešte poznamenám, že Balla je vtipný. Dúfam, že na túto jeho kvalitu kritika nezabúda upozorňovať, pretože humor je veľká vec. Aj Kafka mal veľký zmysel pre humor, Zámok ma úplne posielal do kolien, a všetci si ho zafixovali ako temného, Kafka je temný, hotovo. Aj Proust baví, veľmi jemne, po svojom, ale baví a rozosmieva, a vo všeobecnom povedomí zapadol do škatuľky ako zložitý a náročný. Majme teda na pamäti Ballov vtip.

Už to smolím veľmi dlho, pritom je to stále fragmentárne a aj logická postupnosť sa pomaly vytráca.

Všeličo som si poznačila, a je mi ľúto citovať, pretože vždy musím vybrať niečo na úkor niečoho iného.

Niečo zásadné?

Andrič sedel v izbe pred laptopom a dúfal, že má na svete tajné poslanie. Na to, aby uveril, že žije bez poslania, mu chýbala sila.

Uvažovala som, čo ešte môže Balla napísať.
Potom mi napadlo – či sa nezabije.
Nie, nie, zostal priestor na vylepšenie.
Okrem toho, je tu dosť reálna možnosť, že smrťou to nekončí, takže žiadna výhra, ha ha.

Bavím sa sama so sebou?

Sloboda, Láska:
„Aké smiešne, ak niekto v čase, keď uvažujem, či sa nezabijem, cestuje do Budapešti a pookreje tam.“

Balla a jeho Veľká:
Andrič kýchol, prechladnutý z vlhkej jesennej atmosféry, ktorú v sebe nosil aj uprostred zimy.
Chyby textu, zapisoval si a smrkal, vychádzajú najavo len pri hlasnom čítaní.
Chyby života až po jeho prežití.
Text povyčiarkuješ, život oľutuješ.

Tour de force, klobúk dolu.

Pomaly sa uzavieram. Lebo noc.
Ospravedlňujem sa ostatným autorom, chvíľami sa mi aj zdalo, že je to porovnávanie nefér. (Pravda, nie preto, že by fakticky nesedelo; iba že je Balla priďaleko vpredu.) Ale porovnávanie je bežný postup, ak chceme na niečo poukázať, a porovnávam prirodzene s tým, čo som čítala. Skúsim si čo najrýchlejšie doplniť medzery a doštudovať ďalších autorov, nech to nevyzerá, že sa stále navážam do tých istých.

Obvykle si, než sa pustím do článku, prečítam, čo sa písalo inde, prípadne čo hovoril sám autor; žijem s predstavou, že by takýto aspoň zbežný prieskum mal byť samozrejmosťou, ak sa človek chystá vyjadriť. A tu mi počas čítania zrazu napadlo, že teraz to neurobím. Veľká láska je veľká vec a iste by mi pomohlo, keby som videla niekoho múdrejšieho odo mňa pomenúvať, v čom je veľká. Na druhej strane, takto som aspoň neodkukávala, bolo to iba moje a bolo to osobné.

Túto knihu pochopiteľne neponúknem. Kúpte si svoju. Čau.